Camille Claudelová: Rozdiel medzi revíziami

Narodila sa v [[Fère-en-Tardenois]], ''[[departement]]'' [[Aisne (departement)|Aisne]], v severnom Francúzsku, ako druhorodené dieťa (prvé dieťa, syn Henri zomrel 1. augusta 1863) v rodine vidieckeho šľachtica Louisa Prospera, ktorý sa zaoberal hypotékami a bankovými transakciami. Matka rodená Louise Athanaïse Cécile Cerveaux, pochádzala z [[Champagne]] z rodiny katolíckych kňazov a sedliakov. Keď bola Camille ešte dieťaťom sa rodina presťahovala do [[Villeneuve-sur-Fère]], kde sa v roku [[1866]] narodil jej mladší brat [[Paul Claudel]]. V roku [[1870]] sa presťahovali do [[Bar-le-Duc]], v roku [[1876]] do [[Nogent-sur-Seine]] a v [[1879]] do [[Wassy-sur-Blaise]], hoci letné obdobie rodina vždy trávila v [[Villeneuve-sur-Fère]], ktorej prísna krajina v deťoch vyvolávala hlboké dojmy. Camille nakoniec v roku [[1881]] spolu so svojou matkou, bratom a mladšou sestrou začala bývať v [[Paríž|parížskej]] štvrti [[Montparnasse|Montparnasse,]] kým ich otec zostal na pôvodnom mieste, aby finančne mohol podporovať rodinu.

Uchvátená kameňom a zemou študovala v [[Académie Colarossi]] so sochárom [[Alfred Boucher| Alfredom Boucherom]]. (V tom čase prestížna výtvarná škola [[École des Beaux-Arts]] neumožňovala prijatie žien na štúdium.) V roku [[1882]] si Claudelová prenajala dielňu spoločne so skupinou žien, z ktorých väčšinu tvorili Angličanky,. okremOkrem iných bola medzi nimi aj [[Jessie Lipscombová]]. V roku [[1883]] sa stretla s [[Auguste Rodin|Auguste Rodinom,]] ktorý ju a jej priateľov vyučoval sochárstvo.

Keď okolo roku [[1884]] začala Claudelová pracovať v Rodinovej dielni, stala sa jeho zdrojom inšpirácie, modelkou, dôvernou priateľkou a milenkou. Nikdy nežila s Rodinom spoločne, pretože on nebol ochotný ukončiť dvadsaťročný vzťah s Rose Beuretovou, nikdy Rodinovi neporodila dieťa, hoci s ním bola tehotná. Podľa knihy od spisovateľky [[Anne Delbéeová|Anne Delbéeovej]] ''Osud jednej ženy'', svoje nenarodené dieťa stratila pipri nehode, a táto tragédi ju uvrhla do hlbokej depresie. Aféra rozrušila aj jej rodinu, hlavne matku, ktorá nikdy bezvýhradnevždy nesúhlasila s jej umeleckou kariérou. Pod vplyvom sporov, Claudelová opustila rodinný dom. V roku [[1892]], možno po nechcenom potrate, Claudelová ukončila svoj intímny vzťah s Rodinom, hoci sa stále až do roku [[1898]] pravidelne vídali.

Začiatkom roka [[1903]], vystavovala svoje dielo na [[Salón]]e. Renomé Camille Claudelovej nevyplývalo len a iba z jej spojenia s Rodinom. V skutočnosti bola rovnako dobrá sochárka ako najlepší umeleckí vrstovníci. Jej práca bola podobná svojim duchom Rodinovym dielam, ale odhaľovala vnútornú lyriku a imagináciu, najmä v známych sochách: ''Bronzovom valčíku'' (1893). Vo ''Veku dospelosti'' (1900) je zreteľná mocná alegória odpútavania sa od Rodina. Claudelovej onyxová a malá bronzová ''Vlna'' (1897) bola vedomým zlomom obdobia, kedy sa inšpirovala Rodinom, s výtvarnou kvalitou celkom odlišnou od „heroického“ cítenia ichjej predošlých prác. S Rodinom naposledy spolupracovala na pomníku spisovateľa [[Honoré de Balzac|Balzaca]]. Uvádza sa, že obliecť sochu do mníšskeho rúcha bol jej nápad. Na začiatku [[20. storočie|20. storočia]] Claudelová priťahovala mecenášov, obchodníkov a zažívala obchodný úspech, ktorý však nemal dlhé trvanie.

Od novembra [[1905]] sa Claudelovej duševné zdravie menilo k horšiemu. [[4. december|4.]]-[[16. december|16. decembra]] mala poslednú veľkú výstavu u Eugéne Blota. V roku [[1906]] zničila mnoho zo svojich sôch, a na dlhé obdobie a ju prenasledovala [[paranoja]]. Obvinila Rodina z krádeže nápadov a z prípravy svojej úkladnej vraždy. Po svadbe svojho brata ([[1906]]), ktorý ju dovtedy podporoval a po jeho návrate do [[Čína| Číny]], žila osamotená vo svoje dielni.

Otec, ktorý schvaľoval Claudelovej umeleckú kariéru a snažil sa jej všemožne pomáhať, a finančne ju podporoval, zomrel 2. marca [[1913]]. Claudelovú o jeho smrti nikto neinformoval. 10. marca [[1913]] po matkinom zásahu ju intervenujú na [[psychiatrická klinika |psychiatrickej klinike]] v [[Ville-Évrard]] v departmente [[Neuilly-sur-Marne]]. Aj keď na protokole o prijatí je napísané, že bola hospitalizovaná na základe vlastnej žiadosti, formulár podpísal len lekár a jej matka.

V roku [[1914]] z dôvodu evakuácie pred postupujúcimi nemeckými jednotkami nemocnicu premiestnili do [[Enghien]]. [[7. september|7. septembra]] 1914 Camille spolu s množstvom ďalších žien premiestnili do blázinca Montdevergues v [[Montfavet]], šesť kilometrov od [[Avignon]]u. Na protokole o prijatí do ústavu podpísanom [[22. október|22. októbra]] 1914, je zaznamenané, že pacientka trpí „sústavným delirióznym stihomamom založeným na mylnom chápaní skutočnosti a imaginácie “imaginácie“.

Matka zakazovala, aby jej dcéra dostávala iné listy než od brata, s postupom času personál liečebne pravidelne odporúčal Claudelovú prepustiť, ale matka neoblomne zakaždým odmietla. [[1. jún]]a [[1920]] psychiater Dr. Brunet poslal matke list s odporúčaním, aby sa pokúsila dcéru včleniť do rodiny, list však zostal bez odpovede.

Paul Claudel, jej brat, ju niekoľko rokov navštevoval, ale o svojej sestre hovoril len v minulom čase. V roku [[1929]] ju navštívila [[Jessie Lipscombová]].

Camille Claudelová zomrela 19. októbra [[1943]] v liečebni Montfavet (známej ako ''Asile de Montdevergues'', teraz moderná klinika ''Centre Hospitalier de Montfavet''), kde prežila 30 rokov. Matka, ktorá zomrela 20. júna [[1929]], dcéru v liečebni ani raz nenavštívila. (Niektoré biografie uvádzajú, že matka zomrela v roku 1920). Camille Claudelová je pochovaná na cintoríne Monfavet.

Hoci Claudelová zničila asi 90 svojich sôch, zachovali sa ich náčrty a štúdie.