Podkarpatská Rus: Rozdiel medzi revíziami

Významnú diplomatickú iniciatívu vo vedení ANRUR vyvinul právnik [[Grigorij Žatkovič]], ktorý po rokovaniach s americkým prezidentom [[Woodrow Wilson|Woodrowom Wilsonom]] a zástupcom Česko-slovenskej národnej rady [[Tomáš Garrigue Masaryk|Tomášom Garriguom Masarykom]] vyvodil ako najrealistickejšiu alternatívu spojenie Podkarpatskej Rusi s [[Prvá česko-slovenská republika|Česko-slovenskou republikou]] (ČSR) na báze autonómie. Rozhodujúcim faktorom bola aj Masarykova naklonenosť tejto myšlienke, ktorý to vnímal ako zlepšenie geopolitickej situácie vznikajúcej ČSR, keďže by jej hranice siahali až k [[Rumunsko|Rumunsku]] – potencionálnemu spojencovi.<ref>{{Harvbz|Pop|2011|St=66}}</ref> Tento zámer následne podporil plebiscit amerických Rusínov, v ktorom 67&nbsp;% súhlasilo s pripojením k ČSR, 28&nbsp;% sa vyslovilo k spojeniu s Ukrajinou a 2&nbsp;% uprednostňovalo samostatný štát. Tendencie na spojenie s [[Maďarská republika (1918 – 1919)|Maďarskom]], [[Druhá poľská republika|Poľskom]] alebo [[Ruská sovietska federatívna socialistická republika|Ruskom]] boli marginálne (len po 1&nbsp;% hlasov v plebiscite).<ref>{{Harvbz|Hořec|1999|St=11}}</ref> Americké rokovania boli uzavreté koncom decembra 1918 a&nbsp;ANRUR pristúpila k vyslaniu delegácie do Podkarpatskej Rusi.

 

 

Na domácej politickej scéne Podkarpatska sa situácia skomplikovala. Hlavným faktorom bola snaha budapeštianskej vlády zachovať celistvosť Uhorska a tiež prílišná názorová nejednotnosť domácich rusínskych aktivistov, ktorá sa prejavila vznikom viacerých národných rád s&nbsp;piatimi odlišnými štátoprávnymi koncepciami: orientáciou na Maďarsko, Rusko, Ukrajinu, ČSR a napokon utvorenie samostatného štátu. Najväčšiu podporu napokon získal návrh autonómie v rámci ČSR, čo bolo ovplyvnené nepriaznivým politicko-hospodárskym vývojom v Rusku, nestabilitou novovytvorenej [[Ukrajinská národná republika|Ukrajinskej republiky]] a [[Západoukrajinská národná republika|Západoukrajinskej republiky]] a širokou diplomatickou podporou česko-slovenského variantu štátmi Dohody.<ref>{{Harvbz|Mosný|2001|St=70}}</ref> Tie sa vyslovili za tento variant hlavne z dôvodu, že ČSR bola najstabilnejším a hospodársky najsilnejším štát oblasti, čo bolo pre viacnárodnostné a zaostalé Podkarpatsko dôležité.

 

 

 

<br />

<center>'''článok 10'''</center>

<br />

<br />

<br />

 

 

[[7. november|7. novembra]] [[1919]] bol vydaný ''Generálny štatút pre organizáciu a administráciu Podkarpatskej Rusi'', ktorý ale nemal právnu autoritu zákona alebo nariadenia, bol len deklaráciou s provizórnym charakterom. Názov krajiny stanovil na Podkarpatská Rus (umožnil používať aj skrátený názov Rusínsko), za oficiálny jazyk bol stanovený „ľudový jazyk rusínčina“, avšak keďže chýbala jeho kodifikovaná podoba, v školách sa vyučovala modifikovaná [[ruština]]. V sčítacích hárkoch pri sčítaniach ľudu sa Rusíni viedli ako „Rusi”. <ref group="pozn">v zmysle názvu krajiny Rus, nie Rusko; používal sa aj výraz Rusín</ref> Na čele dočasnej správy územia stál veliteľ česko-slovenskej armády na tomto území, teda francúzsky generál [[Edmond Hennocque]]. Vláda ČSR vymenovala administrátora krajiny ako dočasného guvernéra Podkarpatskej Rusi, ktorého hlavnou úlohou mala byť príprava autonómneho zriadenia. Taktiež bolo ustanovené dočasné Direktórium ako päťčlennú autonómnu vládu – poradný zbor v jazykových, školských, cirkevných a&nbsp;samosprávnych veciach. Reálne ale Direktórium nebolo rešpektované a všetky opatrenia uskutočňoval administrátor krajiny v úzkej spolupráci s generálom Hennocquerom.<ref>{{Harvbz|Mosný|2001|St=76-78}}</ref>

Celkovú situáciu tohto regiónu sťažovala značná hospodárska zaostalosť aj nízka politická gramotnosť väčšiny tunajšieho obyvateľstva. Napr. v roku [[1932]] bolo na Podkarpatskej Rusi len 19&nbsp;km ciest na 100&nbsp;km² (oproti tomu na Slovensku 30&nbsp;km a v Čechách 70&nbsp;km). Priemysel zamestnával v roku [[1926]] len 7000 ľudí, väčšina pracovala v lesníctve a poľnohospodárstve. V celom regióne chýbal priemyselný podnik s viac než 100 zamestnancami.<ref>{{Harvbz|Průcha|2004|St=135}}</ref> Aj napriek nekompromisnej centralistickej politike boli vládou ČSR prijaté opatrenia, ktoré znamenali ekonomický a kultúrny rozvoj, čím sa zvýšila aj životná úroveň obyvateľstva a to do značnej miery oproti predchádzajúcemu stavu. Hospodárske zaostávanie regiónu voči ostatným častiam ČSR ale naďalej pretrvávalo.<ref>{{Harvbz|Pop|2005a|St=145}}</ref>

 

 

{{Citát|Moskva potrebovala „dôkazy“, že hlad panuje i v [[kapitalizmus|kapitalistickej]] Európe. Tie pre Moskvu získavala KSČ hlavne na Podkarpatskej Rusi... Komunistickí provokatéri vyvolávali strety s [[Česko-slovenské četníctvo|žandármi]]. Niekoľko demonštrantov bolo zabitých, desiatky z nich zranených.|[[Ivan Pop]], rusínsky historik<ref name="Harvbz|Pop|2011|St=121">{{Harvbz|Pop|2011|St=121}}</ref>|300|Georgia|100}}

 

 

Kvôli silnej kultúrnej a jazykovej príbuznosti tunajšieho obyvateľstva s [[Ukrajinci|Ukrajincami]], [[Lemkovia|Lemkami]] a [[Bojkovia|Bojkami]] v Sovietskom zväze a v Poľsku boli pre toto územie charakteristické secesionistické (nezávislosť hľadajúce, odštiepenecké) tendencie.