Podkarpatská Rus: Rozdiel medzi revíziami

Najdôležitejším krokom emigrácie bolo utvorenie [[Americká národná rada Uhro-Rusínov|Americkej národnej rady Uhro-Rusínov]] (skratka ANRUR), ktorá vznikla na schôdzi delegátov rusínskych svetských a náboženských spolkov [[23. júl]]a [[1918]] v [[Homestead (Pennsylvánia)|Homesteade]] v [[Pennsylvánii|Pennsylvánia]]. ANRUR sa vyhlásila za jediný legitímny orgán reprezentujúci rusínskych emigrantov z Uhorska a prijala tzv. ''Homesteadskú rezolúciu'', podľa ktorej, ako to uvádza vo svojich poznámkach [[Tomáš Garrigue Masaryk]], ''„pokiaľ nebude možná úplná samostatnosť, Rusíni sa majú spojiť so svojimi bratmi v Haliči a Bukovine. Ak&nbsp;nebude možné ani to, má im byť udelená autonómia. Nespomína sa v ktorom štáte.“''<ref>Citované podľa: {{Harvbz|Hořec|1999|St=8}}</ref> Zatiaľ čo časť predstaviteľov ANRUR bola vďaka konexiám s [[Slováci v Spojených štátoch|americkými Slovákmi]] naklonená plánu [[Česko-slovenská národná rada|ČeskoslovenskejČesko-slovenskej národnej rady]], predovšetkým konzervatívni gréckokatolícki klerikáli zaujímali opačné (proruské a proukrajinské) stanovisko, poukazujúc na územné spory so Slovákmi ohľadne [[Zemplínska župa (Uhorsko)|zemplínskej]], [[Šarišská župa (Uhorsko)|šarišskej]], [[Spišská župa (Uhorsko)|spišskej]], [[Abovská župa|abovskej]], [[Boršodská župa|boršodskej]] a [[Užská župa (Uhorsko)|užskej župy]].

Významnú diplomatickú iniciatívu vo vedení ANRUR vyvinul právnik [[Grigorij Žatkovič]], ktorý po rokovaniach s americkým prezidentom [[Woodrow Wilson|Woodrowom Wilsonom]] a zástupcom ČeskoslovenskejČesko-slovenskej národnej rady [[Tomáš Garrigue Masaryk|Tomášom Garriguom Masarykom]] vyvodil ako najrealistickejšiu alternatívu spojenie Podkarpatskej Rusi s [[Prvá česko-slovenská republika|ČeskoslovenskouČesko-slovenskou republikou]] (ČSR) na báze autonómie. Rozhodujúcim faktorom bola aj Masarykova naklonenosť tejto myšlienke, ktorý to vnímal ako zlepšenie geopolitickej situácie vznikajúcej ČSR, keďže by jej hranice siahali až k [[Rumunsko|Rumunsku]] – potencionálnemu spojencovi.<ref>{{Harvbz|Pop|2011|St=66}}</ref> Tento zámer následne podporil plebiscit amerických Rusínov, v ktorom 67&nbsp;% súhlasilo s pripojením k ČSR, 28&nbsp;% sa vyslovilo k spojeniu s Ukrajinou a 2&nbsp;% uprednostňovalo samostatný štát. Tendencie na spojenie s [[Maďarská republika (1918 – 1919)|Maďarskom]], [[Druhá poľská republika|Poľskom]] alebo [[Ruská sovietska federatívna socialistická republika|Ruskom]] boli marginálne (len po 1&nbsp;% hlasov v plebiscite).<ref>{{Harvbz|Hořec|1999|St=11}}</ref> Americké rokovania boli uzavreté koncom decembra 1918 a&nbsp;ANRUR pristúpila k vyslaniu delegácie do Podkarpatskej Rusi.

=== Začlenenie do ČeskoslovenskejČesko-slovenskej republiky (1919 – 1938) ===

[[Súbor:Mapa zemí československých.jpg|275px|náhľad|vľavo|'''Mapa ČeskoslovenskejČesko-slovenskej republiky z roku 1919'''<br /> „Karpatská Rus“ je vyznačená ako jedna z krajín ČSR. Mapu vydala redakcia českého denníka ''Svornost'' vydávaného americkými Čechmi ([[Chicago]], [[1919]]).]]

Na domácej politickej scéne Podkarpatska sa situácia skomplikovala. Hlavným faktorom bola snaha budapeštianskej vlády zachovať celistvosť Uhorska a tiež prílišná názorová nejednotnosť domácich rusínskych aktivistov, ktorá sa prejavila vznikom viacerých národných rád s&nbsp;piatimi odlišnými štátoprávnymi koncepciami: orientáciou na Maďarsko, Rusko, Ukrajinu, ČSR a napokon utvorenie samostatného štátu. Najväčšiu podporu napokon získal návrh autonómie v rámci ČSR, čo bolo ovplyvnené nepriaznivým politicko-hospodárskym vývojom v Rusku, nestabilitou novovytvorenej [[Ukrajinská národná republika|Ukrajinskej republiky]] a [[Západoukrajinská národná republika|Západoukrajinskej republiky]] a širokou diplomatickou podporou československéhočesko-slovenského variantu štátmi Dohody.<ref>{{Harvbz|Mosný|2001|St=70}}</ref> Tie sa vyslovili za tento variant hlavne z dôvodu, že ČSR bola najstabilnejším a hospodársky najsilnejším štát oblasti, čo bolo pre viacnárodnostné a zaostalé Podkarpatsko dôležité.

Naďalej predstavovala hrozbu maďarská iniciatíva za zachovanie celistvosti uhorského územia. Keďže reálnou mocou na tomto území oplývali maďarské úrady, dohodové mocnosti nariadili obsadzovanie Podkarpatskej Rusi česko-slovenským vojskom, ktoré začalo príchodom 31.&nbsp;československéhočesko-slovenského pluku do [[Užhorod]]u [[12. január]]a [[1919]]. Situáciu skomplikovala aktivita rumunskej armády, ktorá obsadila [[Marmarošká župa|Marmaroškú župu]], juhovýchodné územie Podkarpatska, a definitívne sa stiahla až na jeseň [[1920]].<ref>{{Harvbz|Pop|2011|St=72}}</ref>

Potom, čo československéčesko-slovenské vojská oblasť roku [[1919]] obsadili, odhlasovala [[Ústredná národná rada Karpatských Rusínov]] v Užhorode [[8. máj]]a [[1919]] pričlenenie k ČeskoslovenskuČesko-Slovensku. Definitívne vyriešenie situácie na diplomatickom poli nastalo po podpise [[Saintgermainská zmluva (1919, veľká)|Saintgermainskej mierovej zmluvy]] [[10. september|10. septembra]] [[1919]], ktorej súčasťou bola aj tzv. [[Saintgermainská zmluva (1919, menšia)|minoritná zmluva]].

{{Citát|<center>'''Zmluva „minoritná“ medzi poprednými mocnosťami spojenými a združenými a ČeskoslovenskomČesko-Slovenskom, podpísaná v&nbsp;Saint Germain-en-Laye dňa 10. septembra 1919, publikovaná pod č. 502/1921 Zb. z. a n.'''<br />(výňatok)</center>

ČeskoslovenskoČesko-Slovensko sa zaväzuje, že zriadi územie Rusínov juhokarpatských v hraniciach určených poprednými mocnosťami spojenými a združenými, v rámci štátu česko-slovenského ako samosprávnu jednotku, ktorá bude vybavená najširšou samosprávou zlučiteľnou s jednotnosťou štátu československéhočesko-slovenského.

<center>'''článok 11'''</center> Územie Rusínov juhokarpatských bude mať samosprávny snem. Tento snem bude mať zákonodarnú moc v jazykových, vyučovacích a náboženských záležitostiach, ako aj v otázkach miestnej správy a vo všetkých ostatných otázkach, ktoré mu zákony štátu československéhočesko-slovenského pridelia. Guvernér územia rusínskeho bude menovaný prezidentom republiky Česko-slovenskej a bude zodpovedný rusínskemu snemu.

<center>'''článok 12'''</center> ČeskoslovenskoČesko-Slovensko súhlasí, aby úradníci na území rusínskom boli vyberaní, pokiaľ možno, z obyvateľov tohto územia.

<center>'''článok 13'''</center> ČeskoslovenskoČesko-Slovensko zaručuje územiu Rusínov spravodlivé zastúpenie v zákonodarnom zbore republiky ČeskoslovenskejČesko-slovenskej, dodok ktorého bude toto územie vysielať poslancov zvolených podľa ústavy republiky ČeskoslovenskejČesko-slovenskej. Títo poslanci avšak nebudú mať práva hlasovať v sneme česko-slovenskom v žiadnych otázkach zákonodarných, ktoré sú prikázané snemu rusínskemu.|slovenský preklad tzv. minoritnej Saintgermainskej zmluvy<ref>Citované podľa: {{Harvbz|Gronský|2005|St=44}}</ref>|300|Georgia|100}}

Začlenené územie predstavovalo 12 617&nbsp;km² s 487 obcami a 585&nbsp;500 obyvateľmi, z ktorých bolo 372&nbsp;500 [[Rusíni|Rusínov]].<ref>{{Harvbz|Pop|2011|St=74}}</ref> Tieto zmeny boli zo strany [[Maďarské kráľovstvo|Maďarska]] garantované až [[Trianonská mierová zmluva|Trianonskou mierovou zmluvou]] podpísanou [[4. jún]]a [[1920]]. Do ČSR avšak nebol zaradený rusínsky región severných svahov Karpát, tzv. [[Lemkovina]], a to aj napriek želaniu rusínskej reprezentácie o ''„spojenie všetkých Rusínov v ČeskoslovenskuČesko-Slovensku.“'' Dôvodom boli územné nároky [[Druhá poľská republika|Poľska]] na túto, keďže československáčesko-slovenská vláda po spore o [[Tešínsko]] nechcela vyvolať ďalší diplomatický konflikt.

V rámci reformy verejnej správy bolo v roku [[1927]] doterajšie župné zriadenie nahradené [[krajinské zriadenie|krajinskú správou]] s okresmi ako nižšími administratívnymi jednotkami. ČSR bola rozdelená na 4 krajiny – [[Čechy]], [[Moravskosliezsko]], [[Slovensko]] a Podkarpatská Rus. Na čele krajiny stál krajinský prezident sídliaci v Užhorode, ktorý bol menovaný prezidentom a zodpovedal sa [[Zoznam ministrov vnútra Česko-Slovenska|ministrovi vnútra]]. Reálne tak stratil guvernér svoje právomoci. Taktiež bolo zriadené 18-členné krajinské zastupiteľstvo, ktoré však zastávalo len úlohu poradného úradu krajinského prezidenta a mohlo byť kedykoľvek rozpustené československoučesko-slovenskou vládou, aj bez udania dôvodu.<ref>{{Harvbz|Pop|2005|St=119-120}}</ref>

Zaostalosť Podkarpatskej Rusi sa pričinila o skutočnosť, že medzi tunajším obyvateľstvom si získavala značnú podporu [[Komunistická strana ČeskoslovenskaČesko-Slovenska]], ktorá sa zasadzovala o pripojenie územia k [[Sovietsky zväz|Sovietskemu zväzu]]. Na príkaz z [[Moskva|Moskvy]] riadenej [[Kominterna|Kominterny]] vyvolávala protestné pochody a demonštrácie. Táto propagandistická politika mala za úlohu zakryť kontrast s [[hladomor na Ukrajine|hladomorom na Ukrajine]], ktorý bol vyvolaný kolektivizačnou politikou boľševikov.<ref name="Harvbz|Pop|2011|St=121">{{Harvbz|Pop|2011|St=121}}</ref>

Celkovo sa na Podkarpatsku vyvinulo veľa strán, z ktorých najdôležitejšie boli strany ukrajinofilov, rusofilov, komunistov a Maďarov. Ukrajinofili, zastúpení Národnou kresťanskou stranou Augustína Vološina, boli spravidla gréckokatolíci a chceli autonómiu v rámci ČeskoslovenskaČesko-Slovenska (čiastočne však pričlenenie k Ukrajine). Rusofili, zastúpení Poľnohospodárskou federáciou Andreja Brodiho respektíve fašistickou stranou Fenčíka, boli spravidla pravoslávni a tiež chceli autonómiu. Maďarov zastupovala Zjednotená maďarská strana, ktorá vo voľbách získavala stálych 10&nbsp;% miestnych hlasov a bola neustále v opozícii proti Prahe. Vo voľbách [[1935]] získali strany, ktoré podporovali vládu v Prahe len 25&nbsp;% hlasov a 63&nbsp;% pripadlo odporcom Prahy, čiže komunistom (25&nbsp;% hlasov), maďarskej strane a autonomistickým zoskupeniam.