Bitka o Stalingrad: Rozdiel medzi revíziami

| priezviskoautor = Krivošejev, G.F

'''Bitka o Stalingrad''' alebo '''stalingradská bitka''' alebo '''bitka pri Stalingrade''' bolo ozbrojené stretnutie na juhozápade európskej časti [[Sovietsky zväz|Sovietskeho zväzu]], v ktorom bojovali vojská [[Os Berlín-Rím-Tokio|Osi]], predovšetkým [[Nacistické Nemecko|nacistického Nemecka]], [[Rumunské kráľovstvo|Rumunska]], [[Maďarské kráľovstvo|Maďarska]] a [[Talianske kráľovstvo (1861 – 1946)|Talianska]], proti [[Sovietsky zväz|sovietskym]] silám. Bojové operácie prebiehali vo vysokom tempe viac než šesť mesiacov od [[21. august]]a [[1942]], keď sa začal útok na mesto, do [[2. február]]a [[1943]], keď sa vzdali posledné zvyšky nemeckých síl obkľúčených v meste [[Stalingrad]] (dnes [[Volgograd]]). Bitka bola jedným z rozhodujúcich momentov v bojoch na [[Veľká vlastenecká vojna|východnom fronte]]<ref name="Tucker">Stolberg, E. M., Tucker, S. C., 2005, ''Stalingrad, Battle of (23 August 1942–2 February 1943).'' in Tucker, S. C., World War II. A Student Encyclopedia. Abc-Clio, Inc., Santa Barbara, 2005, s. 1216-1220</ref> a vyvrcholením nemeckej letnej ofenzívnej kampane. Bola jednou z najkrvavejších a najväčších bitiek [[druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]] a v histórii vojenstva vôbec, keďže v jednotlivých etapách bitky bojovalo na oboch stranách dovedna vyše 2 milióny vojakov, 2&nbsp;000 tankov, do 25&nbsp;000 delostreleckých zbraní a 2&nbsp;300 lietadiel<ref>Pospelov, P.N. a kolektív, 1961, ''Istoria Velikoj otečestvennoj vojny Sovetskovo sajuzasojuza 1941-1945. Tom VtarojVtoroj.'' Vojennoje izdateľstvo Ministerstva oborony Sojuza SSR, Moskva, 1961, s. 424</ref>. V dôsledku sovietskej zimnej protiofenzívy padla do obkľúčenia a neskôr bola zničená veľká skupina nemecko-rumunských vojsk o sile asi 300&nbsp;000 mužov.

Bojové operácie možno rozdeliť na dve fázy. Prvá fáza sa začala [[17. júl]]a [[1942]] radom ťažkých bojov medzi [[Don]]om a [[Volga|Volgou]], pri ktorých sovietske sily utrpeli rad porážok, no neumožnili Nemcom dostatočne rýchlo postúpiť. V rozhodujúcom momente nemecké velenie rozdelilo svoje sily na dve časti. [[Skupina armád A]] sa pokúsila preraziť na [[Kaukaz (geografická oblasť)|Kaukaz]] a [[Skupina armád B]] mala prekročiť Volgu v oblasti Stalingradu a dosiahnuť pobrežie [[Kaspické more|Kaspického mora]]. V oblasti mesta Stalingrad (dnes [[Volgograd]]) sa následne rozpútali ťažké pouličné boje trvajúce niekoľko mesiacov. Začiatkom zimy 19. novembra 1942 sovietske velenie zorganizovalo protiofenzívu, v dôsledku ktorej uviazla v meste a jeho okolí celá nemecká [[6. armáda Wehrmachtu|6. armáda]] a časti ďalších jednotiek. Výsledkom stalingradskej kampane bola strata asi 1 050 000<ref name="John Macdonald">{{Citácia knihy | autor = John Macdonald, J. | titul = Veľké bitky druhej svetovej vojny | vydavateľ = Slovart | miesto = Bratislava | rok = 1995 | isbn = 80-7145-185-1 | strany = 98 | jazyk = }}</ref> vojakov [[Os Berlín-Rím-Tokio|Osi]] (600&nbsp;000 Nemcov, 200&nbsp;000 Rumunov, 130&nbsp;000 Talianov a 120&nbsp;000 Maďarov padlo, bolo ranených alebo zajatých). V dôsledku toho stratilo nacistické Nemecko na fronte dovtedajšiu strategickú iniciatívu, ktorú v podobnej miere už nikdy viac nedosiahlo. Pre [[Sovietsky zväz]], ktorý v bojoch utrpel rovnako ťažké straty (okolo 1&nbsp;200&nbsp;000 mŕtvych, nezvestných a ranených<ref name="www.soldat.ru"/>) bolo víťazstvo počiatkom oslobodzovania strateného územia a viedlo k celkovému víťazstvu v roku [[1945]].

V novembri a decembri [[1941]] sovietske vojská zastavili nemecký [[bitka o Moskvu|útok na Moskvu]] ale aj na ďalších úsekoch frontu pri [[Leningrad]]e a hlavne pri [[Rostov-na-Donu|Rostove-na-Donu]] a následne protiofenzívou prinútili [[Wehrmacht]] po prvýkrát prejsť do obrany. Na jar 1942 sa však [[Adolf Hitler|Hitlerove]] armády z ťažkých bojov vzchopili skôr ako ich nepriateľ a uštedrili sovietskym jednotkám, oslabeným ofenzívnou činnosťou pozdĺž celého frontu ťažké straty. Nemecké velenie upustilo od plánu útočiť na [[Moskva|Moskvu]], okolo ktorej sa kvôli hroziacemu nebezpečenstvu naďalej sústredilo početné sovietske vojsko, ale dospelo k rozhodnutiu vyradiť ZSSR postupne. Hitler tiež musel zobrať do úvahy i fakt, že nacistické Nemecko nebolo hospodársky pripravené viesť rozsiahly a dlhodobý konflikt akým bola vojna na východnom fronte. Veľmi výrazný bol hlavne nedostatok [[ropa|ropných]] látok, predovšetkým [[Pohonné hmoty|pohonných hmôt]], ktoré sa z nich vyrábali. Útokom na južnú oblasť ZSSR, bolo možné jednak získať nové zásoby potrebnej ropy a naopak pripraviť o ne nepriateľa. Plán nasledujúceho ťaženia pôvodne spracovaného [[Franz Halder|F. Halderom]], Hitler upravil a vydal [[5. apríl]]a 1942 v smernici č. 41<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Paul Carell|Carell, P.]]|titul=Stalingrad: Sláva a pád 6. armády|miesto=Praha|vydavateľ=Naše Vojsko|rok=1994|strany=14}}</ref>. Cieľom nemeckej ofenzívy mali byť oblasti okolo rieky [[Volga|Volgy]], úrodné oblasti medzi [[Donec|Doncom]] a [[Kubáň]]om (jednej z posledných ktoré držali Sovietske sily) ale hlavne strategicky dôležité [[ropa|ropné]] oblasti v [[Predkaukazsko|Predkaukazsku]] a na [[Kaukaz (geografická oblasť)|Kaukaze]]. Prienikom ku [[Kaspické more|Kaspickému moru]] a odrezaním tejto oblasti mal byť Sovietsky zväz pozbavený svojich najvýznamnejších ložísk ropy a rovnako aj spojeneckých dodávok z [[Irán]]u.

Úporné boje sa odohrávali na celom fronte južne od mesta [[Oriol]]. Na Ukrajine bojujúce vojská Juhozápadného frontu pod velením maršala [[Semion Konstantinovič Timošenko|Timošenka]] a Južného frontu generála [[Rodion Jakovlevič Malinovskij|Malinovského]] postupovali na [[Charkov]] v dvoch prúdoch: južným smerom z oblasti [[Izium]]u a [[Barvenkovo|Barvenkova]] a severným smerom z oblasti [[Volčansk (mesto na Ukrajine)|Volčanska]], pričom vošli priamo do nemeckej pasce. Nemci v priebehu piatich dní podnikli sériu protiútokov a veľkú časť sovietskych vojsk obkľúčili. Z obkľúčenia sa zachránilo iba 27&nbsp;000 sovietskych vojakov, 250&nbsp;000 ich zahynulo alebo bolo zajatých<ref>{{Citácia knihy|autor=John Erickson, LjubicaJ., Erickson, L. |titul=Hitler versus Stalin/ The Eastern Front in Photographs|isbn=1-84222-242-2|miesto=Londýn|vydavateľ=Carlton Books|strany= 90|rok=2001}}</ref>. Zvyšok sovietskych jednotiek sa začal pred postupujúcimi Nemcami chvatne sťahovať.

4. júla sa nemecké jednotky zmocnili mosta cez Don pri [[Voronež]]i a [[6. júl]]a [[1942]]<ref name="Glantz, David, s. 35 - 36">{{Citácia elektronického dokumentu | autor = DavidGlantz, D.E. Glantz | titul = The Soviet-German War 1941-1945: Myths and Realities: A Survey Essay | url = http://www.strom.clemson.edu/publications/sg-war41-45.pdf | dátum vydania = 2001 | dátum aktualizácie = | dátum prístupu = | vydavateľ = Clemson | miesto = Južná Karolína | strany = 35 - 36 | jazyk = anglicky}}</ref> (podľa iných [[7. júl]]a<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Paul Carell|Carell, P.]]|titul=Stalingrad: Sláva a pád 6. armády|miesto=Praha|vydavateľ=Naše Vojsko|rok=1994|strany=45}}</ref>) vojská 2. maďarskej a nemeckej 4. tankovej armády prenikli do západnej časti mesta, kde sa rozpútali vyše týždňa trvajúce pouličné boje so sovietskou [[Sovietska 40. armáda|40. armádou]].

[[17. júl]]a padol rúk do nemeckej 17. a 1. tankovej armády<ref name="Glantz, David, s. 35 - 36"/> Vorošilovgrad (dnes [[Luhansk]]), čím bolo zavŕšené obsadzovanie priemyselne dôležitej oblasti [[Donbas]]u. Potom Nemci uskutočnili sústredený útok na [[Rostov nad Donom]]. Červená armáda mesto nebránila dostatočnými silami a tak bolo do rána [[25. júl]]a [[1942]]<ref>{{Citácia knihy | autor= John Erickson, LjubicaJ., Erickson, L. | titul = Hitler versus Stalin. The Eastern Front in Photographs | vydavateľ = Carlton Books | miesto = Londýn | rok = 2001 | isbn = | kapitola = | strany = 91 | jazyk = anglicky}}</ref> v nemeckých rukách. Pri prieniku do oblasti Rostova sa vyznamenali 25. júla aj vojaci slovenskej [[Rýchla divízia|Rýchlej divízie]], ktorým sa ako prvým spomedzi vojsk Osi, podarilo pri ofenzíve prekročiť Don<ref>Mičianik, P., 2009, [http://www.vhu.sk/data/att/1201_subor.pdf ''Rýchla divízia v nemeckej ofenzíve na Rostov''.] Vojenská história, 2, 13, s. 43–70</ref>. Strata Rostova nad Donom a najmä mostov južne od mesta bola pre Sovietov veľmi skľučujúca, hlavne po tom čo prenikli na verejnosť informácie o zlyhaní a neposlušnosti sovietskych dôstojníkov, ktorí mesto bránili. Ústupom z oblasti sa však pred obkľúčením zachránilo množstvo živej sily a techniky. Pre [[Hitler]]a mal Rostov veľký význam, táto významná križovatka ležiaca v najvýchodnejšom cípe [[Azovské more|Azovského mora]] bola vstupnou bránou k rieke [[Kubáň (rieka)|Kubáň]] a na [[Kaukaz (geografická oblasť)|Kaukaz]]. Postup Nemcov do tejto oblasti, znamenal tiež prerušenie železničného spojenia Stalingrad&nbsp;–&nbsp;Moskva, čo znamenalo, že Sovieti museli doplnky zo severu posielať do tejto oblasti cez [[Stredná Ázia|Strednú Áziu]]<ref>{{Citácia knihy|autor=Charles Winchester, Ch. |titul=Ostfornt / Hitler's War on Russia|vydavateľ=Osprey Pbl.|miesto=Oxford|rok=1998|strany=64|jazyk=anglicky}}</ref>.

[[Stalingrad]] sa stal cieľom 4. tankovej armády generálplukovníka [[Hermann Hoth|Hermanna Hotha]] a 6. armády pod velením generála [[Friedrich Paulus|Friedricha Paulusa]] podporovanej [[XIV. tankový zbor Wehrmachtu|XIV. tankovým zborom]] generála [[Gustav von Wietersheim|von Wietersheima]]. Pre oblasť Stalingradu mal najväčší význam postup Nemcov od [[Donec|Donca]] k [[Don]]u a ďalej k rieke [[Volga|Volge]]. Keďže sa pevnina za Rostovom smerom na juhovýchod rozširuje, boli Nemci na rozšírenom fronte schopní rýchlo postupovať na juh a západ. Pri postupe však [[XIV. tankový zbor Wehrmachtu|XIV. tankovému zboru]] došli v oblasti [[Millerovo|Millerova]] pohonné hmoty a nemecký postup tak stratil dynamiku. Timošenko tento fakt rýchlo využil a vo veľkom oblúku rieky [[Don]] západne od Stalingradu vybudoval hlbšie členenú obranu<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Paul Carell|Carell, P.]]|titul=Stalingrad: Sláva a pád 6. armády|miesto=Praha|vydavateľ=Naše Vojsko|rok=1994|strany=83}}</ref>. Medzi 17. a 22. júlom viedli 62. a 64. armáda ústupové boje na riekach [[Čir (rieka)|Čir]] a [[Cimla]]. 22. júla nasadili vojská osi v smere útoku na Stalingrad 18 divízií o sile asi 250 000 mužov, s podporou asi 740 tankov, 1200 lietadiel, 7500 delostreleckých zbraní. Sovietske vojská čeliace týmto silám tvorilo 16 divízií o sile 187 000 mužov, podporovalo ich 360 tankov, 337 lietadiel a 7900 delostreleckých zbraní<ref name="BSE">{{Citácia elektronického dokumentu

}}</ref>. Od konca júla sa o ohyb rieky [[Don]], cez ktorú sa k [[Stalingrad]]u prebojovávala nemecká 6. armáda rozpútali ťažké boje. Sovietskej [[Sovietska 62. armáda|62. armáde]] generálporučíka [[Anton Ivanovič Lopatin|Lopatina]] a 64. armáde generála [[Vasilij Ivanovič Čujkov|Čujkova]] začínalo v dôsledku nemeckých obchvatov hroziť obkľúčenie. Aby zastavili prenikanie vojsk 6. armády cez rieku Don Sovieti podnikli rad protiútokov jednotkami zoslabenej [[Sovietska 1. tanková armáda|1.]] a [[Sovietska 4. tanková armáda|4. tankovej armády]], ktoré mali dovedna len okolo 240 [[tank]]ov. Tieto útoky nakoniec Nemci odrazili, 24. júla Nemci dosiahli [[Kalač]]<ref name="Glantz, David, s. 35 - 36"/> ale neboli už schopní prekročiť rieku a z chodu vpadnúť do tyla ustupujúcim sovietskym vojskám. Ich úspechy boli najväčšie na pravom krídle 64. armády, kde obsadili [[Nižne Čirskaja|Nižne Čirskú]] a [[3. august]]a obsadili [[Koteľnikovo]], čím bezprostredné ohrozili [[Stalingrad]]. Sovietske velenie v tejto situácii nariadilo svojim jednotkám vyhýbať sa obkľúčeniu a viesť ústupové boje, pričom predpokladalo vytvorenie obrany v oblasti Kaukazu a Volgy. Situácia začínala byť koncom júla a začiatkom augusta 1942 z pohľadu Sovietskeho zväzu veľmi vážna. Sovieti boli nútení stiahnuť zvyšok svojich vojsk z Donského ohybu. Predmestia Volžskej metropoly dosiahli nemecké jednotky po dvoch týždňoch ťažkých bojov [[18. august]]a. Nemecké velenie však podcenilo obranu mesta a v júli presmerovalo 4. tankovú armádu na Kaukaz na pomoc 1. tankovej armáde. Postup osamotenej 6. armády pozdĺž Donu sa však do polovice augusta v dôsledku silnej sovietskej obrany spomaľoval a tak musela byť 4. tanková armáda presunutá späť<ref>DavidGlantz, D.E., Glantz:2001, ''The Soviet-German War 1941-1945: Myths and Realities: A Survey Essay'' 2001, Clemson, Južná Karolína, s. 38 {{Languageicon|en}}</ref>. Nemci boli v tej dobe nútení od tohto momentu kryť svoje ľavé krídlo jednotkami talianskej 8. armády, ktorej velil generál [[Italo Gariboldi]]<ref name="BSE"/>.

Pokračujúce neúspechy nemeckých vojsk na Kaukaze mali viacero príčin a pomerne veľký dosah na dianie v Stalingrade. Prvou príčinou nemeckého neúspechu bol silnejúci odpor sovietskeho [[Transkaukazský front|Transkaukazského frontu]], ktorý zahatal nemeckým jednotkám cestu cez horské priesmyky a doliny, čím zabránil Nemcom dosiahnuť ich cieľovú líniu [[Batumi]]&nbsp;–&nbsp;[[Baku]]. Druhou príčinou nemeckých neúspechov boli Hitlerove rozporuplné rozkazy a nerozhodnosť, ktoré zapríčinili vyčerpanie zásob paliva 4. tankovej armády, pri zbytočných presunoch po juhoruských stepiach medzi Kaukazom a Stalingradom. Keď nakoniec Nemci dorazili k Volge a začali obkľučovať Stalingrad, nemali už dosť síl na to, aby prekročili Volgu a obrancov v meste odrezali od pomoci z vonka<ref>{{Citácia knihy|autor=Richard Natkiel, RobinR., Sommer, R.L., SommerMayer, S.L. Mayer|titul=Atlas of World War II|isbn= 0-7607-2043-6|miesto=New York|vydavateľ=Barnes & Noble Books|rok=2000|strany=150|jazyk=anglicky}}</ref>. Chybou bola aj Hitlerova snaha dobyť Stalingrad z [[propaganda|propagandistických]] a [[ideológia|ideologických]] dôvodov za každú cenu, aj keď sa neskôr vyjadroval, že preňho bol Stalingrad mesto ako ktorékoľvek iné. Tvrdé [[Boj v zastavanej oblasti|pouličné boje]], ktoré sa čoskoro rozhoreli neboli na jeho dobytie nevyhnutne potrebné, ak by sa ho Hitler rozhodol obkľúčiť útokom cez Volgu južne a severne od mesta.

}}</ref>. Tento rozkaz, ktorý nasledoval po neúspechoch Červenej armády pri Rostove, mal za následok vytvorenie [[trestná jednotka|trestných oddielov]] známych ako „štrafbaty“, z vojakov a poddôstojníkov, ktorí sa previnili alebo boli obvinení zo zbabelosti alebo nespoľahlivosti a [[uzáverová jednotka|uzáverových jednotiek]] [[NKVD]], ktoré mali strieľať každého, kto uteká z boja či ustupuje bez rozkazu. [[22. august]]a bol takto v oblasti Stalingradu vytvorený prvý trestný oddiel. O plnení rozkazu svedčí aj fakt, že do konca leta bolo na fronte zastrelených za zbabelosť alebo nespoľahlivosť 13&nbsp;500 vojakov<ref>{{Citácia knihy|autor=Charles Winchester, Ch. |titul=Ostfornt / Hitler's War on Russia|vydavateľ=Osprey Pbl.|miesto=Oxford|rok=1998|strany=62|jazyk=anglicky}}</ref>.

[[9. október|9. októbra]] [[1942]] sa [[Červená armáda]] dočkala dlho očakávanej reformy, vo forme „nedeliteľnej veliteľskej právomoci“, ktorá zrušila funkciu [[politický komisár|politických komisárov]] v armáde. Tak bola odstránená prekonaná dvojitá veliteľská právomoc, komisári sa stali „zástupcami veliteľa pre politické otázky“. Bol to taktiež dôstojnícky post, ale spravidla nižšej hodnosti a predovšetkým mal na starosti politickú výchovu, propagandu, sociálnu starostlivosť a podobne. Dôležitou novinkou bolo, že nemohol zasahovať do rozhodnutí veliteľa a najmenej zo všetkého do jeho rozhodnutí operačného rázu<ref>Alexander Werth:, A., 1968, ''Od paktu po Stalingrad.'' Bratislava, Vydavateľstvo politickej literatúry, 1968, s. 448 - 450</ref>.

Po dvoch týždňoch postupu na Kaukaz bola nemecká 4. tanková armáda znova presmerovaná na Stalingrad, pričom mala postupovať pozdĺž železničnej trate z [[Koteľnikovo|Koteľnikova]]. [[9. august]]a však Hotha {{km|160|m}} pred mestom zastavil nedostatok zásob a silnejúci odpor sovietskej 57. armády<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Alexandr Vasilevskij|, A. M. Vasilevskij]], [[Konstantin Rokossovskij|, K.  K. Rokossovskij]], [[Georgij Žukov|, G.  K., Žukov]]Voronov, N. N., Voronov.Rodimcev, A. I. Rodimcev, [[Vasilij Ivanovič Čujkov|, V.  I., Čujkov]]Zajcev, V.  G., ZajcevĽudnikov, I.  I., ĽudnikovJeriomenko, A.  I., JeriomenkoWerth, A., WerthAdam, W. Adam, [[Friedrich Paulus|, F., Paulus]]Steidle, L., SteidleWeider, J. Weider|názov=Stalingrad / Spomienky účastníkov bitky na Volge|miesto=Bratislava|vydavateľ=Nakladateľstvo Pravda|rok=1983|strany=32}}</ref>.

15. až 17. augusta 1942 začali postupovať na Stalingrad na širokom fronte jednotky nemeckej 4. tankovej a 6. armády. [[23. august]]a [[1942]] sa XIV. tankový zbor 6. armády prebil cez [[Don]] a severne od Stalingradu v oblasti [[Paňšino]]&nbsp;–&nbsp;[[Verťačij]]&nbsp;–&nbsp;[[Peskovatka]] prenikol pozíciami sovietskej [[Sovietska 4. tanková armáda|4. tankovej]] a 62. armády. Okolo 17. hodiny večer dosiahli Nemci v blízkostí dedín [[Latoškina]], [[Akatovka]] a [[Rynok]] predmestia Stalingradu, len 2{{--}}{{km|3|m}} od [[Stalingradský traktorový závod|traktorového závodu]]. Na oslabenom úseku pri Gumrackom letisku, kadiaľ postupovala nemecká [[16. tanková divízia Wehrmachtu|16. tanková divízia]], boli Sovieti nútení zaujať obranu provizórnymi silami. Bol to hlavne [[1077. protilietadlový delostrelecký pluk]], ktorý bol zložený z 2/3 z mladých žien dobrovoľníčiek továrne [[továreň Červené barikády|Červené barikády]]. Na pomoc im prišiel aj oddiel frekventantov vojenských učilíšť a časti [[10. strelecká divízia NKVD|10. streleckej divízie NKVD]]. Protilietadlový pluk, ktorého kanóny [[85 mm protilietadlový kanón M1939 (52-K)]] mohli viesť účinnú paľbu po nemeckých tankoch však nemal zatiaľ žiadne skúsenosti s bojom proti pozemným cieľom. Jednotka však dostala rozkaz držať svoje pozície za každú cenu. Na blížiace sa tanky spustili batérie silnú paľbu a odrazil niekoľko útokov, aj keď útočníkom nespôsobili nijak vážne straty<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Paul Carell|Carell, P.]]|titul=Stalingrad: Sláva a pád 6. armády|miesto=Praha|vydavateľ=Naše Vojsko|rok=1994|strany=87}}</ref>. Obsluhy jednotlivých batérií však za svoje odhodlanie neustúpiť zaplatili krutú daň. Nemecké tanky nakoniec postaveniami 1077. pluku prenikli, predtým však boli nútené likvidovať postavenia protilietadlových kanónov jedno po druhom. Ich obsluhy viedli paľbu po nemeckých obrnencoch až dokým nebolo aj posledné z ich 37 postavení zničené. Do večera predvoj 6. armády dosiahol pravý breh [[Volga|Volgy]] a oddelili tak 62. armádu od vojsk na jej pravom krídle. Počas bojov pred Stalingradom v tomto období padol španielsky komunistický emigrant [[Rubén Ruiz Ibárruri]].

23. augusta sa okolo 16. hodiny začal silný nálet na Stalingrad, ktorý pokračoval až do polnoci. Celkovo sa náletov zúčastnilo asi 600 lietadiel, prišlo pri tom o život najmenej 40 000 civilistov<ref>Alexander Werth:, A., 1968,''Od paktu po Stalingrad.'' Bratislava, Vydavateľstvo politickej literatúry, 1968, s. 470</ref>. Po nálete sa z rozbombardovaných rezervoárov na brehoch Volgy rozliala horiaca [[nafta]] aj po rieke. Jednou z príčin vysokého počtu civilných obetí bol Stalinov rozkaz, ktorý zakazoval rozsiahlu evakuáciu obyvateľstva z mesta, vo viere, že ich prítomnosť zvýši odhodlanie bojovať, najmä v jednotkách miestnej domobrany.

24. augusta zaútočili nemecké útočné skupiny na severnú priemyselnú zónu mesta ale boli neúspešné. [[25. august]]a [[1942]] vydal Hitler rozkaz dobyť [[Stalingrad]] priamym útokom. Pred útokom na samotné mesto protestovali proti jeho rozkazu viacerí dôstojníci. Hitler 10. septembra odvolal veliteľa Skupiny armád A na Kaukaze [[Wilhelm List|Lista]] a tieto vojská až do 21. novembra riadil sám. [[Friedrich Paulus|Paulus]] a veliteľ Skupiny armád B [[Maximilian von Weichs|von Weichs]] už v septembri poukazovali na roztiahnuté ľavé krídlo svojich vojsk, na ich námietky však Hitler reagoval iba prísľubmi a vierou v skorú porážku nepriateľa<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Correlli Bernett|Correlli, B.]]|titul=Hitlerovi generálové|miesto=Brno|vydavateľ=Jota|rok=1997|strany=399-400}}</ref>. Aj [[Franz Halder]] upozorňoval na vážnosť oslabenia ľavého krídla<ref name="Tucker"/> a nutnosť zastaviť ofenzívu, ktorá zbytočne oslabuje vojská, ale 24. septembra bol odvolaný. Na jeho miesto nastúpil generál [[Kurt Zeitzler]].

Zatiaľ čo Hitler odvolával schopných veliteľov a riadil operácie čiastočne sám, Stalin v dôsledku zhoršujúcej sa situácie na bojisku vymenoval [[27. august]]a 1942 za zástupcu vrchného veliteľa ozbrojených síl zvlášť zodpovedného za obranu Stalingradu generálplukovníka [[Georgij Konstantinovič Žukov|Georgija Žukova]]<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Paul Carell|Carell, P.]]|titul=Stalingrad: Sláva a pád 6. armády|miesto=Praha|vydavateľ=Naše Vojsko|rok=1994|strany=88}}</ref>. Žukov sa spolu s ostatnými generálmi vrchného velenia rozhodol pútať vojskami v meste čo najviac síl a zatiaľ rozvíjať prípravy pre úspešný protiútok, ktorého cieľom by bolo obkľúčiť nepriateľské vojská bojujúce v meste.

62. a 64. armáda, ustupujúce z ohybu Don, neboli dlhodobo schopné zabrániť Paulusovi, aby získal kontrolu nad územím medzi Donom a Volgou. Časť Paulusových vojsk sa od 23. augusta pokúšala z chodu preniknúť do mesta, ale väčšinu záloh museli Nemci nasadiť severne od mesta, kde ich pútali sovietske protiútoky. Tie Sovietom umožnili zabezpečiť obranu ohrozeného severného Stalingradu. Z juhozápadu útočiaca Hothova 4. tanková armáda sa po počiatočných neúspechoch na juhu pri výšinách okolo [[Krasnoarmejsk]]u a [[Beketovka|Beketovky]] znovu sformovala a udrela na [[Abganerovo]]. Tento ťah prinútil Sovietov vyprázdniť ohrozenú líniu obrany a stiahnuť sa bližšie k mestu<ref name="[[Vasilij Ivanovič Čujkov]]">[[Vasilij Ivanovič Čujkov|Čujkov, V. I.]], 1988,: ''Od Stalingradu po Berlín''. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1988, s. 82-106</ref>. [[2. september|2. septembra]] sa tak Hoth spojil s Paulusom. [[12. september|12. septembra]] zostala sovietska 64. armáda izolovaná na západnom brehu Volgy južne od Stalingradu a 62. bola v podobnej situácii v Stalingrade a jeho predmestiach. Toho istého dňa bol vymenovaný za veliteľa 62. armády generál Čujkov. Ten onedlho na to odpovedal svojim nadriadeným na otázku, ako chápe svoju úlohu, že ''mesto buď udrží, alebo tam zahynie''<ref name="[[Vasilij Ivanovič Čujkov]]"/>.

Na Mamajovu mohylu útočila 295, 71. a 94. pechotná s podporou 29. motorizovanej a 14. a 24. tankovej divízie<ref>{{Citácia knihy|autor=Charles Winchester, Ch. |titul=Ostfornt / Hitler's War on Russia|vydavateľ=Osprey Pbl.|miesto=Oxford|rok=1998|strany=65|jazyk=anglicky}}</ref>. Sovietske armády sa pod nemeckým tlakom dostali do ťažkej situácie, obe sa držali iba s veľkým vypätím. Nemci sa čoskoro dostali už 720 metrov od veliteľského stanovišťa 62. armády na Mamajovej mohyle. Keďže boli Sovieti odkázaní hlavne na telefonické spojenie po drôte, bolo veliteľstvo počas neustáleho bombardovania kopca bez spojenia. Čujkov teda prikázal premiestniť veliteľstvo do úžľabiny v ústí rieky [[Carica|Carice]] do Volgy<ref name="Vasilij Ivanovič Čujkov">VasilijČujkov, IvanovičV.I., Čujkov:1988, ''Od Stalingradu po Berlín''. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1988, s. 136 - 138</ref>. Postavenia na strmých západných brehoch rieky boli dobre chránené pred ťažkým ostreľovaním{{ref|1}} a na niektorých úsekoch sa stali posledným útočiskom sovietskych vojsk. Ich význam zvyšoval aj fakt, že tam ústili široké kanalizačné potrubia z tovární. Tie bolo možné využiť ako sklady či provizórne obväziská, ale aj pre vstup do rozvetvenej kanalizačnej siete, ktorou sa dalo dostať za nemecké línie. Čujkov na odrazenie nemeckého útoku [[14. september|14. septembra]] použil všetky dostupné zálohy, ktoré mal na západnom brehu k dispozícii. Obzvlášť dôležitá bola obrana hlavného prístaviska, pretože v priebehu noci mali prísť posily. Provizórne zložená tanková brigáda brániaca prístup k prístavisku v priebehu noci prišla o všetkých 19 tankov a prakticky celá vykrvácala, Nemcom sa však k prístavisku dostať nepodarilo<ref name="Vasilij Ivanovič Čujkov"/>. V kritickú noc zo 14. na [[15. september|15. septembra]] prišla cez Volgu na pomoc obliehanému mestu [[13. gardová strelecká divízia]] generála [[Alexandr Iľjič Rodimcev|Rodimceva]]. Nemci podnikli ráno 15. septembra na nerozvinuté gardové jednotky sústredené útok 71. divíziou, pri čom sa rozpútali zúrivé boje. Hlavná železničná stanica zmenila v priebehu nasledujúcich bojov toho dňa majiteľa 4-krát<ref>VasilijČujkov, IvanovičV. Čujkov:I., 1988, ''Od Stalingradu po Berlín''. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1988, s. 143</ref>. Už [[18. september|18. septembra]] z takmer desiatich tisíc vojakov 13. gardovej divízie zostalo bojaschopných iba niekoľko stoviek. Sovietskym gardovým jednotkám sa však podarilo získať budovu mlynu č. 4, čím pevne zaistili hlavné riečne prepravisko.

Keďže si červená armáda na tomto úseku frontu nebola dlho schopná vydobyť vzdušnú prevahu, životne dôležitými sa stali pre mesto [[delostrelectvo|delostrelecké]] batérie, ktoré ležali na východnom brehu [[Volga|Volgy]]. Bez tejto podpory by ťažko skúšané jednotky v Stalingrade neboli schopné vzdorovať niekoľkonásobnej nemeckej presile. Ukázalo sa tiež, že v mestských bojoch sú celkom dostačujúce neveľké, ale dobre organizované oddiely. [[22. september|22. septembra]] sa po niekoľko dní trvajúcich bojoch nemeckým úderným oddielom [[29. motorizovaná divízia Wehrmachtu|29. motorizovanej]], [[94. pechotná divízia Wehrmachtu|94. pechotnej]] a [[14. tanková divízia Wehrmachtu|14. tankovej divízie]] podarilo zlomiť odpor 92. námornej streleckej brigády, ktorá bránila Stalingradské obilné silo<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Paul Carell|Carell, P.]]|titul=Stalingrad: Sláva a pád 6. armády|miesto=Praha|vydavateľ=Naše Vojsko|rok=1994|strany=101}}</ref>. Táto obrovská betónová stavba celý čas odolávala delostreleckému ostreľovaniu i leteckému bombardovaniu. Sovietski vojaci odolávali nepriateľovi v bojoch muža proti mužovi len s bodákmi. Poslední preživší sa vzdali až po tom čo im došlo strelivo, potraviny a muži boli už niekoľko dní sužovaní smädom<ref name="V.I. Čujkov">VasilijČujkov, IvanovičV.I., Čujkov:1988, ''Od Stalingradu po Berlín''. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1988, s. 149</ref>. Veliteľ poslednej sovietskej vzdorujúcej guľometnej čaty v budove, [[Andrej Choziainov]] tvrdil, že vojaci oboch strán sa pri týchto bojoch často priblížili natoľko, že neraz bolo možné cítiť a počuť nepriateľov dych<ref name="V.I. Čujkov"/>.

Sovieti v noci na 22. septembra prepravili do mesta prvý z plukov [[284. strelecká divízia|284. streleckej divízie]], ktorú následne nasadili v oblasti Mamajovej mohyly. Všetky dodávky pre 62. armádu v Stalingrade museli prechádzať cez rieku [[Volga|Volgu]], ktorá bola pri Stalingrade približne {{km|1.5|m}} široká. Denne ju neustále letecky bombardovali a ostreľovali [[Delostrelecké zbrane|delostrelectvom]]. V noci Nemci používali hlavne [[mínomet]]y, neraz už dobre zastrieľané na jednotlivé prepraviská. Vojskám Osi bývalej Skupiny armád Juh prúdili zásoby úzkym koridorom a boli závislé na jedinom železničnom moste cez [[Dneper]], ktorý sa Nemcom dostal do rúk pri [[Dnepropetrovsk]]u<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Erich von Manstein|Manstein, E. von]]|titul=Ztracená vítezství svazek II|isbn=80-7217-443-6|miesto=Brno|vydavateľ=Jota|rok=2006|strany=36}}</ref>. Iné komunikácie sa Nemcom ani ich spojencom do konca bitky nepodarilo sprevádzkovať. Išlo najmä o prepravu cez most pri meste [[Záporožie]], či o prepravu cez [[Kerčská úžina|Kerčskú úžinu]].

Nemeckým jednotkám sa z 21. na [[22. september|22. septembra]] podarilo sústredenými útokmi rozdeliť 62. armádu na dve časti a na úseku 13. gardovej streleckej divízie sa prebiť k hlavnému prístavu v meste<ref>VasilijČujkov, IvanovičV. Čujkov:I., 1988, ''Od Stalingradu po Berlín''. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1988, s. 165</ref>. Nemci zlikvidovali alebo vytlačili sovietske vojská z centra mesta a definitívne obsadili hlavnú železničnú stanicu aj obchodný dom. Niektoré obkľúčené sovietske jednotky bojovali do posledného muža s obrovským odhodlaním. Preto Nemcom trvalo ešte celé tri dni, kým v centre mesta zlikvidovali všetky ohniská odporu. Následne namierili svoje hlavné údery na severne položenú priemyselnú oblasť.

[[Boj v zastavanej oblasti|Boje v meste]] boli veľmi kruté. Väčšina nemeckých útokov sa rozpadla na krvavé potýčky menších jednotiek, pri ktorých dochádzalo k boju z blízka. Keďže každý útok väčšej jednotky mal za následok jej dezorganizáciu a pomerne rýchle vyčerpanie fyzických síl i munície, boli jednotky veľmi zraniteľné pred protiútokmi<ref>{{Citácia knihy|autor=Charles Winchester, Ch. |titul=Ostfornt / Hitler's War on Russia|vydavateľ=Osprey Pbl.|miesto=Oxford|rok=1998|strany=66|jazyk=anglicky}}</ref>&nbsp;–&nbsp;čo sa prejavilo na oboch stranách. Obrana sa zadržiavala o každý dom. Nezriedka držala každé poschodie domu iná bojujúca strana. Obidve bojujúce strany podnikali často [[protiútok]]y, ktorými sa pokúšali získať stratené pozície späť, čo znamenalo, že sa pouličné boje neustále prelievali zo strany na stranu. Po tom, čo sa v dôsledku ťažkých bojov a bombardovania zmenili ulice mesta na rozvaliny, bol pohyb po povrchu ešte náročnejší. Boje sa preniesli do podzemia, pivníc a kanálov. Na to, aby jedna zo strán postúpila, bolo potrebné intenzívne bombardovanie, delostrelecká príprava, no aj tak sa málokedy útočník posunul o viac ako 200 metrov.

[[29. september|29. septembra]] sa dali Nemci do likvidácie neveľkého výbežku frontu na severovýchode Stalingradu, ktorý siahal k dedine [[Orlovka]]. Po 2 dňoch bojov boli sovietske vojská vo výbežku obkľúčené. Obrancovia Orlovky bojovali do posledného náboja, posledných 120 mužov schopných chôdze sa po týždni bojov prebilo z obkľúčenia do Stalingradu<ref>Alexander Werth:, A., 1968, ''Od paktu po Stalingrad.'' Bratislava, Vydavateľstvo politickej literatúry, 1968, s. 481</ref>.

Operáciu vypracoval kolektív [[STAVKA|sovietskeho generálneho štábu]] (za koordináciu zodpovedal [[Alexandr Vasilevskij]] a [[Georgij Žukov]], [[Nikolaj Nikolajevič Voronov|Nikolaj Voronov]] mal na starosti spoluprácu delostrelectva) za asistencie veliteľov frontov: [[Andrej Ivanovič Jeriomenko|Jeriomenka]], [[Nikolaj Vatutin|Vatutina]] a [[Konstantin Konstantinovič Rokossovskij|Rokossovského]]. Náčrt pôvodného plánu spracoval ešte 30. júla 1942 plukovník Michail Michajlovič Potapov z operačnej správy Generálneho štábu spolu s generálom Vasilevským<ref>Žukov, G. K., 2006, Vzpomínky a úvahy 2. Naše vojsko, Praha, 2006, s. 354</ref>. Mali ju uskutočniť vojská Juhozápadného, Donského a Stalingradského frontu. V predvečer protiútoku bolo ich súčasťou 71 streleckých divízií, 15 streleckých brigád, 3 motostrelecké brigády, 8 jazdeckých divízií, 3 jazdecké zbory, 4 tankové zbory, 14 tankových brigád a 4 tankové pluky. Podporu zo vzduchu malo zabezpečovať 1300 až 1800 lietadiel. Tri sovietske fronty mali spolu asi milión mužov, asi 900 v tej dobe kvalitných tankov a 13 000 diel. Naproti tomu vojská nacistického Nemecka a jeho spojencov mali asi 800 000 mužov, približne 700 tankov, 10 000 diel a približne rovnaký počet lietadiel ako ich protivník. Tie však so zhoršujúcim sa počasím prestávali hrať dôležitú úlohu. V smere hlavného úderu bola sovietska prevaha viac než dvojnásobná. Dôležitými aspektami bolo aj to, že nemecké velenie malo o nadchádzajúcom protiútoku iba hmlisté predstavy. Očakávali sa iba lokálne protiútoky. Nemecké hlavné velenie napriek varovaniam miestnych veliteľov, ktorí pozorovali hromadenie sovietskych síl, predpokladalo, že Červená armáda nebude schopná po ťažkých letných bojoch opäť nasadiť dostatok vycvičených jednotiek.

Najťažšia úloha pre sovietske tylo bolo prepraviť obrovské množstvo vojska a bojovej techniky na juh, na Stalingradský front. Bolo potrebné použiť ťažko zbombardovanú železničnú trať na východ od Volgy a doslova pod nosom Nemcov sa musela organizovať preprava cez rieku na [[pontón]]och a [[kompa|kompách]]<ref>Alexander Werth:, A., 1968, ''Od paktu po Stalingrad.'' Bratislava, Vydavateľstvo politickej literatúry, 1968, s. 517</ref>. Na rozdiel od krajiny na sever od [[Don]]u, ktorá bola trocha zalesnená, pusté stepi na juh od Stalingradu mimoriadne sťažovali maskovanie. Nemecké najvyššie velenie napriek tomu nemalo ešte stále ani poňatia o závažnosti nadchádzajúceho útoku, keďže predpokladalo, že sa Sovieti nachádzajú na prahu úplného vyčerpania.<ref name="BSE"/> Tí pritom len od 1. do 19. novembra presunuli cez Volgu do prvých línií 160&nbsp;000 vojakov, 430 tankov, 600 diel, 14&nbsp;000 automobilov a okolo 7000 ton vojenského materiálu.

[[19. november|19. novembra]] [[1942]] o 6:30 ráno začali 80 minútovou delostreleckou priehradnou paľbou protiútok vojská Juhozápadného frontu pod velením generála [[Nikolaj Vatutin|Vatutina]]. Za tri dni postúpilo jeho vojsko vyše {{km|100|m}}, keď na hlavu porazilo rumunskú 3. armádu ako aj nemecké jednotky, ktoré boli vyslané na pomoc Rumunom. Juhozápadný front získal asi 30 000 zajatcov<ref>Alexander Werth:, A., 1968, Od paktu po Stalingrad. Bratislava, Vydavateľstvo politickej literatúry, 1968, s. 518</ref>. V noci z 22. na [[23. november|23. novembra]] vďaka odvážnemu útoku tankového oddielu [[Georgij Nikolajevič Filippov|G.N. Filippova]] obsadili sovietske jednotky neporušený most cez [[Don]] a ešte v noci prenikli do [[Kalač]]a. Nasledujúceho dňa sa stretli jednotky 5. tankovej armády s [[Andrej Ivanovič Jeriomenko|Jeriomenkovými]] silami Stalingradského frontu, ktoré postupovali z juhu a nepriateľ im kládol podstatne menší odpor. Jeriomenkove vojská začali svoj postup o deň neskôr ako Vatutinove, [[20. november|20. novembra]] 1942. Vojská Donského frontu pod [[Konstantin Konstantinovič Rokossovskij|Rokossovského]] vedením postupovali od [[19. november|19. novembra]] na juh a prebili sa k jednému z predmostí držanému sovietskymi vojakmi v [[Stalingrad]]e. Počet vojakov Osi v Stalingradskom kotle je dodnes predmetom diskusií. Sovietske velenie predpokladalo, že obkľúčilo do 100 000 nepriateľských vojakov. Nemecké najvyššie velenie odhadovalo v prvom momente počet obkľúčených na 400 000. Paulus uvádzal, že jeho jednotky 6. armády majú asi 200 000 mužov.<ref name="Knopp,233">Knopp, G., 2010, Stalingrad Peklo na Volze. Ikar, Bratislava, s. 233</ref> Dnešné odhady uvádzajú počty medzi 250 a 350 000 Nemcov a ich spojencov, vrátane sovietskych zajatcov, spolu približne 20 armádnych divízií. [[Erich von Manstein]] však vo svojich pamätiach toto číslo spochybňuje, odôvodňuje to celkom rozumne tým, že tieto divízie boli v boji opotrebované, a preto nemohli mať plné stavy. 18. decembra 1942 sa v kotli podľa nemeckých správ nachádzalo 230&nbsp;300 vojakov Osi, z toho bolo 217&nbsp;300 Nemcov a 13&nbsp;000 Rumunov. Okrem toho bolo v kotli prítomných 19&nbsp;300 sovietskych zajatcov a prebehlíkov<ref name="Operace Barbarossa">{{Citácia knihy | autor=Paul Carell, P. | titul = Operace Barbarossa | vydavateľ = Mustang | miesto = Plzeň | rok = 1996 | isbn = | kapitola = | strany = 503 | jazyk = }}</ref>. Nemci dimenzovali svoje zásobovanie na počet 275 000 osôb.<ref name="Knopp,233"/>

Stretnutie frontov pri Kalači nevyzeralo celkom tak ako ukazujú dokumentárne, či historické filmy. Vojaci obidvoch sovietskych frontov si sprvu neuvedomili, že sa už medzi nimi nenachádza žiadny nepriateľ a pokračovali vo vzájomnom ostreľovaní až do poobedňajších hodín. Celé stretnutie neprebehlo v príliš povznesenej atmosfére za typického „''Hurá!''“. Takto opísal tieto momenty jeden z obyčajných pešiakov 1034. streleckého pluku M. Abdulin: „''Nakoniec sa toho popoludnia jednotky Juhozápadného frontu, bojujúce v našom sektore spojili s tými, ktorí postupovali z juhu. V zápale boja – pri tom sa už medzi nami nenachádzali žiadni Nemci – sme pokračovali v paľbe proti vlastným ľuďom! Ťažká delostrelecká paľba nás držala v šachu na zemi. Potom sme uvideli, ako sa na nás ženie obrovské množstvo vojakov. Keď prišli bližšie, boli sme dosť zmätení, vôbec totiž nevypadali ako Nemci… Nakoniec niekomu došlo, že sme boli napadnutí vlastnými jednotkami a streľba konečne utíchla. A práve to bol koniec tejto bitky. Potom sme v úplnom tichu vyšli z úkrytov, aby sme ich privítali. Bolo počuť iba vŕzganie snehu pod nohami. „Bratia! Kamaráti! Ako sa to mohlo stať? Strieľali sme po vlastných ľuďoch!“ Objímali sme sa. A taktiež sme plakali, pretože na obidvoch stranách boli mŕtvi a ranení, a každý si to dával za vinu. Neskôr, keď sme mŕtvych a ranených odviezli z bojiska, báli sme sa navzájom si pozrieť do očí''“<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Mansur Abdulin|Abdulin, M.]]|titul=Krvavá cesta od Stalingradu / Zpověď prostého vojáka|isbn= 80-7217-356-1|miesto=Brno|vydavateľ=Jota|rok=2005|strany=40 - 41}}</ref>. Sovietsky generálporučík [[Markian Michailovič Popov|Popov]] dával za vinu paľbu do vlastných jednotiek veleniu 45. tankovej brigády, ktorá svoj pohyb a pozície napriek rozkazom nesignalizovala dohodnutými svetlicami.<ref>Knopp, G., 2010, Stalingrad Peklo na Volze. Ikar, Bratislava, s. 230</ref>

Obkľúčenie Nemcov v Stalingrade bolo zavŕšené za štyri a pol dňa od začiatku operácie. Keďže kliešte obkľúčenia boli na najslabších miestach široké len 30 až {{km|80|m}}, boli urýchlene opevňované. Sovietske velenie buď nemalo presnú predstavu, alebo zámerne neinformovalo svojich vojakov o sile nemeckého zoskupenia, a tak sa väčšina z nich domnievala, že obkľúčili asi iba 80 000 Nemcov. Hlavné velenie malo objektívne dôvody sa obávať, že sa obkľúčená 6. poľná armáda a časti 4. tankovej armády pokúsia prebiť z obkľúčenia späť. No nevyskytli sa nijaké známky takýchto pokusov a je paradoxné, že počas sovietskeho prielomu k [[Don]]u mnohí Nemci utekali do „bezpečia“ v [[Stalingrad]]e. Bol to práve Paulusov obrovský úspech, že vôbec dokázal zorganizovať obranu a z nepočetných záloh vytvoriť krytie vlastnému tylu, ktoré bolo ohrozené sovietskym prielomom. Zatiaľ Nemci rýchlo sformovali [[Skupina armád Don|Skupinu armád Don]]. Jej úlohou bolo zastaviť sovietsky postup do [[Donbas]]u a preťať obkľúčenie okolo Stalingradu. Za jej veliteľa menovali poľného maršala [[Erich von Manstein|Mansteina]]. Koncom novembra Nemci podnikli prvé pokusy o prebitie sa k obkľúčeným vojskám v Stalingrade, ale nepodarilo sa im to. Zatiaľ len zbierali sily. [[1. december|1. decembra]] vydal von Manstein rozkaz na uskutočnenie [[operácia Wintergewitter|operácie Wintergewitter]], ktorej cieľom bolo znovunadviazanie styku s 6. armádou. Plánoval pri tom udrieť na [[Koteľnikovo]], kde boli sovietske sily relatívne najslabšie<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Erich von Manstein|Manstein, E. von]]|titul=Ztracená vítezství svazek II |isbn=80-7217-443-6|miesto=Brno|vydavateľ=Jota|rok=2006|strany=71}}</ref>. Sústredenie jeho vojsk však neprebiehalo dostatočne rýchlo, a tak mohol zaútočiť až o dva týždne.

Predvoj Mansteinových vojsk sa zastavil asi 40{{--}}{{km|48|m}} juhozápadne od [[Stalingrad]]u. V meste už bolo počuť dunenie diel. Zatiaľ čo prebiehali severne od Myškovej ťažké boje, vydal [[Erich von Manstein|Manstein]] na vlastnú zodpovednosť [[Friedrich Paulus|Paulusovi]] rozkaz aby sa prebil so svojimi silami z obkľúčenia na tomto najslabšom mieste. To, či by tak zachránil aspoň časť 6. armády pred zničením, je dodnes predmetom sporu mnohých odborníkov. Bez príkazu samotného [[Adolf Hitler|Hitlera]] však [[Friedrich Paulus|Paulus]] nebol ochotný konať. Veľkú úlohu zohralo i to, že náčelník štábu 6. armády [[Arthur Schmidt]] považoval únik 6. armády z obkľúčenia za nemožný v dôsledku nízkeho stavu zásob. Tanky, ktoré mala armáda k dispozícii mali palivo iba asi na 20{{--}}{{km|30|m}}, čo na prerazenie sovietskej obrany nepostačovalo<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Erich von Manstein]], E. von|titul=Ztracená vítezství svazek II|isbn=80-7217-443-6|miesto=Brno|vydavateľ=Jota|rok=2006}}</ref>. Podľa niektorých názorov von Manstein neinformoval Paulusa o celkovom stave na fronte a dôrazne mu nevysvetlil, že ústup je jedinou možnou alternatívou, ako sa vyhnúť zničeniu v hĺbke sovietskeho obkľúčenia. Manstein napr. nikdy neletel do kotla ani nevyslal zodpovedného styčného dôstojníka s podrobnejšími plánmi ústupu<ref>{{Citácia knihy|autor=[[AlexandrVasilevskij, Vasilevskij|A.&nbsp; M., Vasilevskij]]Rokossovskij, [[Konstantin Rokossovskij|K.&nbsp; K., Rokossovskij]]Žukov, [[Georgij Žukov|G.&nbsp;K., Žukov]]Voronov, N.&nbsp;N., Voronov.Rodimcev, A.&nbsp;I., RodimcevČujkov, [[Vasilij Ivanovič Čujkov|V.&nbsp;I., Čujkov]]Zajcev, V.&nbsp;G., ZajcevĽudnikov, I. I., ĽudnikovJeriomenko, A.&nbsp;I., JeriomenkoWerth, A., WerthAdam, W. Adam, [[Friedrich Paulus|, F., Paulus]]Steidle, L., SteidleWeider, J. Weider|titul=Stalingrad / Spomienky účastníkov bitky na Volge|miesto=Bratislava|vydavateľ=Nakladateľstvo Pravda|rok=1983|strany=432-433}}</ref>. Bola tak premrhaná jediná väčšia príležitosť, kedy sa mohli nemecké vojská prebiť z obkľúčenia. Mansteinove vojská bojujúce severne od rieky [[Myškova]], boli nakoniec z oblasti vytlačené sústredenými útokmi tankových jednotiek 2. gardovej armády. Museli ustúpiť i zo samotného Koteľnikova, odkiaľ začínali svoj postup na sever. Po odrazení svojho útoku sa Manstein sústredil na udržanie oblasti [[Rostov nad Donom|Rostova nad Donom]], kam začal svoju skupinu armád za systematického tlaku sovietskych vojsk sťahovať. Zatiaľ čo sa [[Skupina armád A]] začala sťahovať z [[Kaukaz (geografická oblasť)|Kaukazu]] na [[Tamanský polostrov]] a [[Krym]]. Hitler dúfal, že toto predmostie neskôr poslúži ako východisko pre prípadné neskoršie útoky na juh [[ZSSR]].

Kritickú situáciu nemeckých vojsk v oblasti ešte skomplikoval kolaps talianskej 8. armády medzi [[16. december|16.]] a [[20. december|20. decembrom]] severne od Stalingradu v úseku [[Skupina armád B|Skupiny armád B]]. Sovieti taliansku armádu napadli vojskami 1. a 3. gardovej armády Juhozápadného frontu a 6. armády Voronežského frontu a dostali sa tak do tyla nemeckej Hollidtovej armádnej skupiny<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Alexandr Vasilevskij|, A. M. Vasilevskij]], [[Konstantin Rokossovskij|, K. K. Rokossovskij]], [[Georgij Žukov|, G. &nbsp;K., Žukov]]Voronov, N. &nbsp;N., Voronov.Rodimcev, A. &nbsp;I., RodimcevČujkov, [[Vasilij Ivanovič Čujkov|V. &nbsp;I., Čujkov]]Zajcev, V. &nbsp;G., ZajcevĽudnikov, I. I., ĽudnikovJeriomenko, A. &nbsp;I., JeriomenkoWerth, A., WerthAdam, W. Adam, [[Friedrich Paulus|, F., Paulus]]Steidle, L., SteidleWeider, J. Weider|titul=Stalingrad / Spomienky účastníkov bitky na Volge|miesto=Bratislava|vydavateľ=Nakladateľstvo Pravda|rok=1983|strany=119}}</ref>, ktorej [[XXXXVIII. tankový zbor Wehrmachtu|XXXXVIII. tankový zbor]] mal tvoriť hlavnú silu útoku na prstenec obkľúčenia zo severozápadu. Do Vianoc prišli Nemci v dôsledku tohto prielomu o strategické letiská [[Morozovsk]] a [[Tacinskaja]], takže dopravné lietadlá museli lietať po dlhších trasách a minuli tak viac paliva, pričom odviezli menej materiálu. Tento rýchly prielom vykonali sily [[24. tankový zbor (ZSSR)|24. tankového zboru]] generálmajora [[Vasilij Michajlovič Badanov|V.M. Badanova]]. Hitler aj naďalej odmietal dať príkaz na únik 6. armády, pričom to argumentoval potrebou, aby čo najdlhšie viazala sovietske sily. Nemecké sily skupiny armád Don boli v ohrození, z Tacinskej do Rostova na Donu zostávalo iba okolo {{km|130|m}}<ref>{{Citácia knihy|autor= Carell, P.|titul=Spálená země|miesto=Plzeň|vydavateľ=Mustang|rok=1996|strany=95}}</ref>. Nemci na Tacinskú podnikli protiútok a v noci z 28. na 29. decembra ju po niekoľkodňových bojoch získali späť.

[[Súbor:Operation Ring.png|náhľad|left|Mapa operácie KruhKoľco.]]

Nasledujúceho dňa [[10. január]]a 1943 sa začal záverečný sústredený útok sovietskych vojsk na nemecký kotol. Operácia dostala krycí názov ''Koľco'' (slučka). Sovietski velitelia nenechali nič na náhodu a sústredili veľké sily pechoty a delostrelectva. Nemci v obkľúčení, ako aj tí, ktorí z juhu ZSSR v tej dobe ustupovali, chápali, že čím dlhšie sa 6. armáda udrží, tým väčšie šance majú na vybudovanie obrany na skrátenom fronte v oblasti [[Rostov nad Donom|Rostova nad Donom]]. Sovietsky útok pomaly zmenšoval neveľké územie nemeckého kotla a zbavoval Nemcov dôležitých zásobovacích základní a letísk. Na letisku v [[Pitomnik]]u najprv 12. januára letisková posádka v panike ušla pred sovietskou prieskumnou jednotkou, ktorá z oblasti letiska onedlho ustúpila. Pri panike bolo ušliapaných mnoho ranených, viacerí nevládni sa zrútili pri ceste z letiska a zamrzli. Po vyjasnení situácie sa na večer vrátil na letisko letiskový personál aj zdravotníci. Obrana letiska bola posilnená.<ref>Adam, W., 1967, Bol som Paulusovým pobočníkom. Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1967, s. 257 – 258</ref> O niekoľko dní postupujúce sovietske jednotky našli na letisku tisíce mrznúcich nemeckých ranených, ktorým už nemohli pomôcť. Do ich rúk sa tiež dostalo viac než 10&nbsp;000 nákladných automobilov, ktoré boli vedľa letiska vzorne zoradené. Nemci po sovietskych útokoch vybudovali obranu pozdĺž železničnej trate západne od mesta. Obsadili ju vyčerpanými jednotkami 44., 76., 297., 376. pechotnej, 3. a 29. motorizovanej a 14. tankovej divízie spolu s niekoľkými tzv. pevnostnými prápormi. Pre sovietsky nápor muselo byť veliteľstvo 6. armády evakuované 16. januára z Gumraku do oblasti Stalingradu, južne od Carice v rokli pri traktorovom závode<ref name="Adam, 269-271">Adam, W., 1967, Bol som Paulusovým pobočníkom. Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1967, s. 269-271</ref>. Tamojšia sieť podzemných bunkrov vybudovaná v rokli bola prezývaná „Hartmannstadt“, podľa veliteľa 71. pechotnej divízie generálporučíka von Hartmanna.

Paulus v zúfalej situácii 23. januára usporiadal poradu najvyšších dôstojníkov. Generáli von Seydlitz a Pfeffer žiadali zastaviť boj, Heitz, Strecker a Schlömer naďalej trvali na vedení boja. Tento deň na Stalingradskom letisku, blízko krytov štábu 6. armády pristáli a odleteli z obkľúčenia posledné nemecké lietadlá. 24. januára odoslali obkľúčené vojská zo Stalingradu depešu vrchnému veleniu, v ktorej bola vylíčená situácia takto: „''Jednotky sú bez streliva a potravín, spojenie s časťou šiestich divízií. Na južnom, severnom a západnom fronte sa vyskytujú prejavy rozkladu. Jednotné velenie už nemožné. Osemnásťtisíc ranených nemá ani minimálnu pomoc a chýbajú im obväzy a lieky. 44., 76., 100., 305. a 389. pechotná divízia sú zničené. V dôsledku silných prielomov je front na mnohých miestach otvorený. Oporné body a úkryty iba v mestskej časti. Ďalšia obrana nezmyselná. Krach nevyhnutný. Armáda žiada povoliť prijatie kapitulačných podmienok, aby sme ešte mohli zachrániť aspoň žijúcich.''“<ref name="adam,281-282">Adam, W., 1967, Bol som Paulusovým pobočníkom. Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1967, s. 281-282</ref> Nemecké najvyššie velenie odpovedalo, že kapitulácia vôbec neprichádza do úvahy. Bojom do posledného náboja spĺňa 6. armáda svoju historickú povinnosť pri stabilizácii južného frontu<ref name="adam,281-282"/>. Velenie ďalej vydalo rozkaz, podľa ktorého boli vymenovaní velitelia jednotlivých úsekov obrany obkľúčenia. Severnému úseku velil [[Karl Strecker]], strednému [[Walter Heitz]] a južnému [[Friedrich Paulus]]. 24. januára sa štáb armády presunul z krytov pri traktorovom závode do pivničných priestorov nemocnice v južnej časti mesta. 26. januára sa odtiaľto presunul do pivničných priestorov obchodného domu. V tejto dobe sa už mnohí demoralizovaní jednotlivci, aj celé jednotky vzdávali do sovietskych rúk. Veliteľ IV. armádneho zboru v rozkaze svojim podriadeným skonštatoval, že z momentálne držaných pozícií nemožno pre množstvo ranených v tyle nikam ustúpiť a v prípade nemožnosti klásť ďalší odpor môžu jednotky rokovať s nepriateľom o kapitulácii. Ako prvá zložila zbrane [[297. pechotná divízia]], v tej dobe pozostávajúca zo sotva 300 mužov. Jej veliteľ generál [[Moritz von Drebber|M. von Drebber]], bol prvým vysokým dôstojníkom z obliehaného kotla, ktorý padol do zajatia<ref>Piekalkiewicz, J., 2007, ''Stalingrad, anatomie bitvy.'' Naše vojsko, Praha, 2007, s. 433</ref>. Iní nemeckí dôstojníci spáchali samovraždu. [[26. január]]a [[1943]] sa sovietske vojská 21. armády prebojovali zo západu do samotného [[Stalingrad]]u a pri úpätí Mamjovej mohyly sa stretli s jednotkami 62. armády&nbsp;–&nbsp;13. gardovou streleckou divíziou. V ruinách mesta sa snažili zachrániť zvyšky 6. armády, ktoré však sovieti týmto útokom rozdelili na dve enklávy. Ešte päť dní sa zvyšky Nemcov v meste zúfalo bránili. 28. januára zostal v severnej priemyselnej časti mesta XI. zbor. V strednej, južne od Mamajovej mohyly, zostali VIII. a LI. zbor. Štáb armády, XIV. tankový a IV. armádny zbor, ktoré už boli prakticky bez jednotiek držali najjužnejšiu oblasť v centre mesta medzi Červeným námestím a železničnou stanicou. Armáda sa pokúšala vybudovať nové obranné postavenia na západnom okraji mesta. Podľa odhadov velenia bolo možné udržiavať odpor maximálne do 1. februára.<ref name="Adam,296">Adam, W., 1967, Bol som Paulusovým pobočníkom. Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1967, s. 296</ref> Zvyšky 76. pechotnej divízie utrpeli 27. januára ťažké straty, 44., 271., 305., 376. pechotná divízia boli prakticky zničené. 3. motorizovaná divízia disponovala už iba minimom bojaschopných mužov a s 29. divíziou nebolo spojenie<ref name="Adam,296"/>. Podľa niektorých odhadov sa v kotle nachádzalo asi 40&nbsp;–&nbsp;50 000 ranených. Rozšírila sa [[Dyzentéria|úplavica]]. Velenie armády oznámilo skupine armád Don, že pre nedostatok potravín pre bojujúce jednotky nebude vydávaná pre ranených žiadna strava<ref>Piekalkiewicz, J., 2007, Stalingrad, anatomie bitvy. Naše vojsko, Praha, 2007, s. 435</ref>. Viacerí velitelia požadovali od Paulusa aby vydal rozkaz na kapituláciu, konštatovali, že ich divízie sú úplne rozbité a bojové skupiny sa už sami kontaktujú s nepriateľom a kapitulujú. 29. januára kapitulovali sily XIV. tankového zboru gen. Schlömera.

30. januára sa velenie sovietskej 38. motorizovanej brigády 64. armády generála Šumilova dozvedelo od nemeckých zajatcov, že pred jej pozíciami sa v budove obchodného domu nachádza štáb 6. armády. Okolie obchodného domu bolo postupne obkľúčené. Večer toho istého dňa veliteľ zvyšku jednotiek 14. tankovej divízie brániacej oblasť okolo obchodného domu, plukovník Ludwig, začal rokovať so sovietskymi jednotkami o kapitulácii. Neskôr bol tento dôstojník poverený sprostredkovaním kapitulácie pre štáb armády. Vo večerných hodinách pracovníci nemeckého štábu zničili zvyšok svojich písomností a pripravili sa na kapituláciu. Ráno [[31. január]]a krátko pred tým ako sa vzdal do rúk sovietskych vojsk, prebral štáb 6. armády menovanie Paulusa do hodnosti generála poľného maršala<ref>Adam, W., 1967, Bol som Paulusovým pobočníkom. Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1967, s. 309-312</ref>. Hitler pravdepodobne očakával, že sa preto nevzdá, ale spácha samovraždu. O 9. hodine ráno prerokovali sovietski dôstojníci s náčelníkom štábu 6. armády generálmajorom [[Arthur Schmidt|A. Schmidtom]] kapituláciu. Vzdalo sa 15 nemeckých generálov.

Po tom čo sa vzdal aj Paulusov štáb, začali Nemci po celom meste hromadne skladať zbrane. Toho istého dňa zložila zbrane aj celá stredná skupina nemeckých vojsk v Stalingrade. Ešte dva dni kládli v severnej časti mesta v ruinách [[Stalingradský traktorový závod|traktorového závodu]] zúrivý odpor zvyšky XI. zboru generála [[Karl Strecker|Karla Streckera]]. Išlo o časti 16. a 24. tankovej divízie. Sovieti použili delostrelectvo a útočili na zvyšky nemeckých jednotiek, ktoré sa odmietali vzdať. Ráno 2. februára oznámili obkľúčené nemecké jednotky, že „..splnili svoju povinnosť... nech žije Nemecko!“. Okolo 9:00 posledná funkčná nemecká vysielačka z postavení 24. tankovej divízie ohlásila, že ich pozíciami v traktorovom závode prenikli sovietske jednotky. Bola to posledná nemecká depeša z obkľúčeného mesta. [[2. február]]a [[1943]] okolo 10. hodiny napokon generál Strecker, po tom čo jeho vojakom došla munícia a nemecké jednotky boli zničené alebo neschopné ďalej klásť odpor, nariadil ukončiť boj<ref>Piekalkiewicz, J., 2007, ''Stalingrad, anatomie bitvy.'' Naše vojsko, Praha, 2007, s. 455</ref>. Medzi zajatcami bolo 8 generálov, niektorí z nich obzvlášť fanatickí nacisti. Niektoré roztrúsené nemecké jednotky kládli odpor, alebo sa pokúšali prebiť k vlastným jednotkám, ktoré ustúpili ďaleko na západ, až do marca.

Odhady hovoria, že od začiatku letnej ofenzívy prišli vojská Osi v južnej časti [[ZSSR]] o približne 850&nbsp;000 vojakov. V samotnom Stalingradskom kotli padlo do zajatia 91&nbsp;000 nemeckých vojakov a dôstojníkov, ktorí sa vzdali v posledných dňoch, k tomu je ešte nutné pripočítať 16 800 ďalších, ktorých zajali Sovieti medzi 10. a 29. januárom<ref name="Operace Barbarossa"/>. Veľa z nich bolo podvyživených a celkovo v zlom fyzickom aj psychickom stave. V obkľúčení sa medzi nimi rozšírila epidémia dyzentérie a neskôr [[škvrnitý týfus|škvrnitého týfu]]. V zajateckých táboroch v Beketovke, Krasnoarmejsku a Frolove viac než polovica z nich podľahla epidémii<ref>Piekalkiewicz, J., 2007, ''Stalingrad, anatomie bitvy.'' Naše vojsko, Praha, 2007, s. 469</ref>. Ďalší zahynuli pri niekoľko týždňov trvajúcich transportoch. Následný dlhoročný pobyt v zajatí trvajúci do roku [[1953]] znamenal, že domov sa vrátila iba nepatrná časť, asi iba 6&nbsp;000 z nich. Nemci dokladajú, že zo Stalingradského kotla sa podarilo po zemi uniknúť iba jedinému vojakovi<ref name="Operace Barbarossa"/>.