Mníchovská dohoda: Rozdiel medzi revíziami

'''Mníchovská dohoda''' (iné názvy: '''Mníchovská zmluva, Mníchovský diktát, Mníchovská zrada''') bola zmluva podpísaná 30. septembra 1938 o 2:30 [[Stredoeurópsky čas|SEČ]] (dohodnutá 29. septembra)<ref>Henrik Eberle, Matthias Uhl: Kniha Hitler, Ikar, Bratislava 2006, s.71</ref>, podľa ktorej Česko-SlovenskoČeskoslovensko odstúpilo Nemecku pohraničné územie osídlené prevažne Nemcami. Zmluva je podľa medzinárodného práva neplatná od samého začiatku. Vo svetovej politike to bol dovtedy najväčší prejav politiky [[appeasement]]u (politiky ústupkov).

Po vzniku [[nacistické Nemecko|Tretej ríše]] a nástupe [[Adolf Hitler|Adolfa Hitlera]] k moci sa začalo schyľovať k [[Druhá svetová vojna|2. svetovej vojne]]. Svetové mocnosti vedeli, že Hitler bude žiadať územia. Na to Hitler využíval aj Nemcov žijúcich mimo územia Nemecka. V roku [[1935]] zo zdravotných dôvodov odstúpil [[Tomáš Garrigue Masaryk]]. Prezidentom [[Česko-Slovensko|Česko-SlovenskaČeskoslovenska]] sa stal [[Edvard Beneš]]. V roku 1938 bol tiež anšlus, pripojenie Rakúska k Nemecku - hoci to [[Versaillská zmluva (1919)|Versaillská zmluva]] zakazovala. V roku [[1938]] začal Hitler požadovať od Česko-SlovenskaČeskoslovenska, aby Nemecku odstúpilo [[Sudety (región)|Sudety]]. Nemecko na to využívalo Nemcov žijúcich v Česko-SlovenskuČeskoslovensku, ktorí tvrdili, že sú diskriminovaní. To bol argument na pripojenie týchto území k Ríši.

Hitler pricestoval v roku 1938 do Karlových Varov na zjazd Sudetonemeckej strany a tam mal prejav o tom, že Nemecko musí ochraňovať práva Nemcov žijúcich v zahraničí. Návrh o Sudetoch odovzdal česko-slovenskejčeskoslovenskej vláde, ktorá ho odmietla. Prispelo to k vyostreniu situácie. Po niekoľkých týždňoch sa Hitler stretol s [[Neville Chamberlain|Chamberlainom]] a vyzval ho, aby pomohol vyriešiť tento problém. Ten vyslal do Česko-SlovenskaČeskoslovenska lorda [[Walter Leslie Runciman|W. Runcimana]], ktorý mal za úlohu vyhodnotiť situáciu. Nemci v Česko-SlovenskuČeskoslovensku vyjadrili nespokojnosť, ktorú Runciman interpretoval po príchode do Británie Chamberlainovi.

Dňa 10. septembra 1938 [[Spojené kráľovstvo]] a [[Francúzsko]] (formálne ešte stále spojenec Česko-SlovenskaČeskoslovenska v pakte [[Malá dohoda|Malej Dohody]]) predostreli česko-slovenskejčeskoslovenskej vláde požiadavky vo forme ultimáta (buď im Česko-SlovenskoČeskoslovensko vyhovie a bude pod ochranou západných mocností, alebo západné mocnosti nechajú Česko-SlovenskoČeskoslovensko napospas Nemecku). Vláda Česko-SlovenskaČeskoslovenska požiadavky prijala s tým, že odstúpi územie Sudet, v ktorých žije viac ako 50% Nemcov. Medzitým boli v Česko-SlovenskuČeskoslovensku protesty a vláda bola nútená podať [[demisia|demisiu]]. Bola vymenovaná nová vláda na čele s gen. [[Jan Syrový|Janom Syrovým]], ktorá nariadila mobilizáciu a chcela brániť Česko-SlovenskoČeskoslovensko. Očakávala pomoc od Spojeného kráľovstva a Francúzska.

V dňoch 29. - 30. septembra 1938 zvolali v [[Mníchov]]e Spojené kráľovstvo, Francúzsko, [[Nemecko]] a [[Taliansko]] konferenciu, kde sa rozhodlo o osude Česko-SlovenskaČeskoslovenska. Na rokovaní sa priamo nezúčastnili predstavitelia Česko-SlovenskaČeskoslovenska, iba čakali vo vestibule budovy na výsledky.

== Strany nemeckej menšiny v Česko-SlovenskuČeskoslovensku ==

* [[Sudetonemecká strana]] (K.Konrad Henlein)

* [[Karpatonemecká strana]] (F.Franz Karmasin)

Mníchovská dohoda priamo viedla k [[Prvá viedenská arbitráž|Viedenskej arbitráži]], po ktorej Česko-Slovensko prišlo o ďalšie územie a bolo ešte viac oslabené. V období od [[30. september|30. septembra]] 1938 do [[14. marec|14. marca]] [[1939]] hovoríme o druhej českoČesko-slovenskejSlovenskej republike. Mníchovská dohoda spolu s Viedenskou arbitrážou znamenala veľké sklamanie v Česko-Slovensku a negatívne ovplyvnila vývoj v tomto regióne. Po 2. svetovej vojne bola anulovaná. Podľa medzinárodného práva sú Mníchovská dohoda a Viedenská arbitráž neplatné od samého začiatku, pretože boli uzavreté pod hrozbou vojny a s použitím sily. Nemecko neplatnosť zmluvy výslovne uznalo až v Zmluve o medzinárodných vzťahoch v roku 1973.