Dornier Do 17: Rozdiel medzi revíziami

V roku 1932 ministerstvo zbrojenia (Heereswaffenamt) vydalo požiadavku na konštrukciu nákladného lietadla pre nemecké štátne dráhy a zároveň na rýchle poštovné lietadlo pre [[Lufthansa|Lufthansu]]. Továreň vo [[Friedrichshafen]]e začala prácu na projekte 1. augusta 1932.

Dodávky motorov DB 600 naďalej zostali obmedzené, pretože výroba prešla na motory DB 601 so vstrekovaním paliva, ktoré boli vyhradené pre stíhačky Messerschmitt Bf 109 a [[Messerschmitt Bf 110|Bf 110]]. Preto boli sériové modely základnej verzie Do 17M osadené motormi [[Bramo 323|Bramo 323A-1 Fafnir]] s výkonom 670 kW (900 hp), ktorý mal primeraný výkon a dovolil zvýšiť náklad bômb na {{kg|1000}}. Takto vzniknutý Do 17 M-1 bol vyrábaný v malom množstve a slúžil do roku 1941.

V porovnaní so štandardnou bombardovacou verziou, bolo palivo rozdelené do viacerých nádrží. Dve nádrže, každá s kapacitou 770 l, boli v krídlach. Tretia nádrž bola v bombovnici vo vnútri trupu, pričom mala kapacitu 895 l. Zásoba neseného kyslíku pre trojčlennú posádku bola zredukovaná na 9 fliaš, pretože záchytné lety vo veľkých výškach sa neočakávali. Prídavné pancierovanie, vo forme ťažkých oceľových plátov bolo pridané do nosu lietadla, na ochranu pred čelnou paľbou. Pôvodne bolo zamýšľané opancierovať celú kabínu posádky. To však nebolo realizované, pretože zvýšenie hmotnosti by ešte viac znížilo letové výkony, už beztak pomalého lietadla. Zásoba nábojov bola 3 000 nábojov pre 3 guľomety [[MG 17]] a 400 nábojov pre {{mm|20|m}} kanón MG 151.

[[Súbor:Bundesarchiv Bild 146-1969-094-18, Dornier Do 17 und Supermarine Spitfire.jpg|thumb|right|Britský [[Supermarine Spitfire|Spitfire]] útočí na formáciu bombardérov Do 17 počas bitky o Britániu, december 1940.]]

Významná udalosť sa odohrala 15. septembra 1940, dnes známym ako „deň Bitky o Britániu“. Medzi zostrelenými nemeckými strojmi bol aj Dornier Do 17 '''F1+FS''', nájdený v poli blízko [[Shoreham]]u. Ukázalo sa, že Dornier bol vybavený plameňometom, inštalovaným v chvoste stroja. V trupe boli valce s dusíkom, vodíkom a olejom a výstupná tryska bola osadená turbínou. Najprv sa usúdilo, že to bolo zariadenie na produkciu dymu, imitujúceho poškodenie. No neskôr sa zistilo, že zariadenie bolo spúšťané jedným z zadných strelcov, s cieľom zničiť prenasledujúcej stíhačky zo zadnej sféry. Ale nedostatok kyslíku znamenal, že zariadenie zlyhalo a vyšiel z neho len nepretržitý prúd oleja.

Po úspešnom zakončení Balkánskeho ťaženia sa začala Luftwaffe pripravovať na [[Operácia Barbarossa|operáciu Barbarossa]], inváziu do [[Sovietsky zväz|Sovietskeho zväzu]]. V tom čase sa bojové skupiny už väčšinou prezbrojili na [[Junkers Ju 88]] a Do 17 hral len malú úlohu. Boli nasadené len 2 prieskumné letky vybavené Dorniermi. Jednotka KG 2, ostala jedinou plne operačnou zložkou Luftwaffe, vybavenou Dorniermi. Najvýznamnejšia akcia Do 17 na Východnom fronte sa udiala 23. – 24. júna pri [[Grodno|Grodne]]. Veliteľ sovietskeho západného frontu, armádny generál [[Dimitrij Pavlov]], sa pokúsil o protiútok proti skupine ''Panzergruppe 3'', ktorej velil [[Hermann Hoth]]. Nadvláda vo vzduchu a takmer žiaden vzdušný odpor, umožnili Dornierom Do 17 jednotky III./KG 2, zničiť kolóny sovietskej pechoty. S pomocou iných jednotiek, Luftwaffe hlásila zničenie 105 sovietskych tankov. Sovietsky 6. a 11. mechanizovaný zbor, spolu s 6. zborom kavalérie bolo zničených. Za mimoriadnu úspešnosť, dostal veliteľ 9./KG 2, [[Walter Bradel]] rytiersky kríž k železnému krížu.

Celkové juhoslovanské straty boli 4 ks Do 17 zničených vo vzdušnom boji a 45 zničených na zemi. Medzi 14. a 15. aprílom preletelo sedem Do 17 na letisko [[Nikšić]] a zúčastnilo sa evakuácie kráľa Petra II. a členov juhoslovanskej vlády do [[Grécko|Grécka]]. Počas týchto operácií boli taktiež premiestnené juhoslovanské zlaté rezervy do Grécka, ktoré tam previezlo sedem Do 17. Po splnení úlohy bolo 5 ks Do 17 zničených pri talianskom útoku na leteckú základňu [[Paramithia]] v Grécku. Len dvom Do 17Kb-1 sa podarilo prežiť a neskôr sa pripojili k [[Royal Air Force|RAF]] v [[Egypt]]e, kde im boli pridelené čísla '''AX707''' a '''AX706'''. Ale oba stroje boli zničené pri leteckom útoku 27. augusta 1941. V tom čase bolo zaznamenané, že 2 Dorniery ušli do [[Sovietsky zväz|Sovietskeho zväzu]]. Podľa iných zdrojov prežilo aprílové útoky 23 juhoslovanských Dornierov a RAF dostala tretí stroj.

Bulharské vzdušné sily dostali 11 kusov '''Do 17M-1''' a '''P-1''' v roku [[1940]]. Po ich nasadení v [[Balkánske ťaženie|Balkánskom ťažení]] proti [[Juhoslávia|Juhoslávii]] a Grécku dostali Bulhari 15 koristných juhoslovanských '''Do 17Kb-1'''. Táto dodávka zahŕňala náhradné diely, motory a podvozky. Dorniery boli začlenené do prvej letky 5. bombardovacieho regimentu. V Bulharskej okupačnej zóne Juhoslávie vykonávali Do 17 misie proti juhoslovanským [[Četnicičetníci (Srbsko)|Četnikomčetníkom]] a [[Partizáni|partizánom]] medzi rokmi 1941{{--}}1944. Taktiež podporovali chorvátske sily v tej istej úlohe. V roku 1943 dostali ďalších šesť '''Do 17M'''.

V septembri 1944 Bulhari zmenili strany a vyhlásili vojnu bývalému spojencovi, [[Nemecko|Nemecku]]. V tom čase mali dvadsať Do 17 rôznych typov, ktoré patrili 1./5. bombardovacieho regimentu a 5 '''Do 17P''' patriacich prieskumnej jednotke 3./1. a ďalšie 4 ks patriace prieskumnej letke ďalekého doletu. Počas 71 dní operácií proti nemeckým silám stratili Bulhari 32 strojov. Pri 362 bojových misiách piloti zničili 173 nákladných áut, 42 vagónov, sedem obrnených vozidiel a 10 lietadiel, no skutočné nemecké straty boli ďaleko od týchto údajov. Bulhari podcenili spôsobenú škodu, ktorá bola ďaleko väčšia než uvedené údaje. Okrem Do 17, patriacich prieskumnej jednotke ďalekého doletu, zvyšné Do 17 sa po 2. decembri nepodieľali na misiách proti silám Osi. Po vojne sa do Juhoslávie vrátili 4 ks Do 17, ako súčasť vojnových reparácií. Ich ďalší osud je neznámy.

Vo fínskom letectve spolu slúžilo 15 kusov Do 17 (tri Do 17Z-1, tri Do 17Z-2 a deväť Do 17Z-3). Desať strojov bolo stratených medzi januárom 1943 a januárom 1945, pričom zvyšných 5 bolo zošrotovaných až v roku 1952.