Karol I. (Uhorsko): Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
→Rodina: fixes |
Bez shrnutí editace |
||
Riadok 31:
== Nárok na uhorský trón ==
Jeho otec ([[Karol I. Martel]]) bol najstarším synom [[Karol II. (Neapolsko)|Karola II. Neapolského]] z [[Kapetovsko-anjouovská dynastia (staršia vetva)|Kapetovsko-anjouovská dynastie]]. Jeho stará mama [[Mária Uhorská (1257 – 1323)|Mária Uhorská]] bola dcérou uhorského kráľa [[Štefan V. (Uhorsko)|Štefan V.]], ktorý bol [[Arpádovci|Arpádovec]].<ref name=":0">Encyklopédia Slovenska III K-M. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1979. 704 s., str,45</ref> Keď v Uhorsku, v roku 1290, zomrel [[Mária Uhorská (1257 – 1323)|Máriin]] brat, [[Ladislav IV. (Uhorsko)|Ladislav IV.]] vzniesla nárok na uhorský trón pre svojho syna. Uhorskí [[Prelát (rímskokatolícka cirkev)|preláti]] a veľmoži si však vybrali jej bratranca [[Ondrej III. (Uhorsko)|Ondreja III]]. Namiesto toho, aby sa Mária vzdala nároku, po smrti svojho syna (vtedy len 23
[[Súbor:Oligarchs in the Kingdom of Hungary 14th century SK.svg|náhľad|Magnáti v Uhorsku v 14. storočí na začiatku panovania Karola I. Róberta]]
== Zápas o moc v Uhorsku (
Začiatkom roku [[1300]] mocný chorvátsky bán [[Pavol Šúbič]]<!-- (Croatian: Pavao I. Šubić Bribirski; Hungarian: bribiri I. Subics Pál) (c. 1245 – 1 May 1312) --> uznal Karolov nárok na trón a pozval ho do Uhorska. Jeho starý otec toto pozvanie prijal, Karolovi poskytol menší finančný príspevok a poslal ho do Uhorska upevniť svoj dedičný nárok. Karol, vtedy 12
Keď [[14. januára]] 1301 [[Ondrej III. (Uhorsko)|Ondrej III.]] zomrel nevysvetlenou smrťou<ref name=":1" />, vymrela ním po meči panovnícka dynastia [[Arpádovci|Arpádovcov]]. Karola Róberta v [[Ostrihom]]e 13. mája 1301 [[arcibiskup]] [[Gregor Bicskei]] korunoval náhradnou korunou, pretože [[Uhorská koruna (klenot)|svätoštefanská koruna]] bola v rukách jeho protivníkov. [[Uhorský snem]] na jar 1301 neuznal jeho vládu<!-- aj ked je to citované zo slovenskej encyklopédie asi to nebol snem a asi to ani nebolo na jar 1301 ale niekedy 1300-1301. Pozri hu.wikipedia.org/wiki/Magyarországi_országgyűlések_listája --> a na trón sa v období feudálnej anarchie dostal [[Václav III.]], syn českého kráľa [[Václav II.|Václava II.]] z rodu [[Přemyslovci|Přemyslovcov]]<ref name=":0" />. Mladý [[Václav III.|Václav III]]. (11 ročný) súhlasil so zvolením a zásnubami <!-- iný zdroj: zasnúbení boli od februára 1298 -->s dcérou [[Ondrej III. (Uhorsko)|mŕtveho panovníka Ondreja]] ''Alžbetou''. [[Václav III.|Václav III]]. bol korunovaný svätoštefanskou korunou [[27. augusta]] [[1301]] v [[Stoličný Belehrad|Stoličnom Belehrade]] ([[Székesfehérvár]]) arcibiskupom [[Ján Kaločský|Jánom Kaločským]], čím získal meno ''Ladislav V''.
Riadok 41:
Po korunovácii svojho súpera sa Karol stiahol do [[Slavónsko|Slavónska]], kde jeho stúpenci medzitým upevnili jeho moc. V septembri [[1302]] začal obliehať [[Budín]], ale nepodarilo sa mu obsadiť hlavné mesto kráľovstva a preto sa znova stiahol do Chorvátska. [[31. mája]] [[1303]] [[pápež]] [[Bonifác VIII.]] potvrdil Karolov nárok na trón a jeho strýko z matkinej strany [[Albrecht I. (Svätá rímska ríša)|Albrecht I.]] mu prisľúbil vojenskú pomoc. V lete [[1304]] dorazil [[Václav II. (Čechy, kráľ)|Václav II]]. do Uhorska na požiadavku svojho syna s cieľom podporiť jeho moc v kráľovstve. Václav II. si však plne uvedomoval nestabilnú pozíciu syna na tróne, preto sa rozhodol opustiť krajinu a Václav III. ho nasledoval. Pri Senici sa odchádzajúci stretli s Matúšom Čákom a jeho prívržencami, ktorí sa im snažili zahradiť cestu a primäť ich na návrat do Uhorska.<ref>''Kroniky stredovekého Slovenska'', str. 299</ref> Keď sa Karol dopočul o Václavovom odchode, spojil sily s [[Rudolf I. (Česko)|Rudolfom I.]] a spolu napadli České kráľovstvo. Nedokázali však obsadiť [[Kutná Hora|Kutnú Horu]] a Karol bol nútený sa stiahnuť do Uhorska.
[[Uhorský snem]] však ešte stále neuznal Karola za kráľa, ba práve naopak v roku zvolil za kráľa jeho protikandidáta. V auguste [[1305]] Václav III., teraz už ako 16
V júni [[1307]] Otto III. navštívil mocného [[Ladislav Kán|Ladislava Kána]] Sedmohradského, ale ten ho uväznil. [[10. októbra]] 1307 Uhorský snem na zhromaždení na Rákošskom poli pri Budapešti ustanovil Karola Róberta kráľom Uhorska, no najmocnejší šľachtici [[Matúš Čák Trenčiansky|Matúš Čák]], [[Omodej Aba|Aba Omodej]] a Kőszegiovci sa snemu nezúčastnili<!-- Magyarországi_országgyűlések_listája -->. Ku koncu roka prepustil Ladislav Kán Otta III., ktorý opustil krajinu ale Ladislav odmietal vydať Karolovi uhorskú korunu. Po sneme bola potvrdená teória o nedotknuteľnosti kráľa a [[biskup]] vyzval Ladislava Kána, aby vydal uhorskú korunu, ten však výzvu odmietol.
== Súboje so šľachtou (
Po Ottovom úteku už nezostal nikto, kto by Karolovi mohol konkurovať pri voľbe na trón. Situácia bola ale taká, že väčšinu krajiny ovládala svojvoľná šľachta a dokonca aj Karolovi údajní stúpenci ignorovali jeho privilégia (súdili a trestali, vydávali peniaze, vyberali dane a udržiavali vlastnú armádu<ref name=":2">{{Citácia periodika|titul=1. lecke: Károly Róbert uralkodása (1308-1342)|periodikum=történelem 6.osztályosoknak|url=http://tortenelem6.blog.hu/2009/01/24/1_lecke_karoly_robert_uralkodasa_1308_1342|dátum prístupu=2017-12-09|jazyk=hu-HU}}</ref>). Jeho pozíciu upevnil pápež [[Klement V.]], keď vyslal v júni [[1308]] svojho legáta, kardinála [[Gentile da Montefiore]], aby presvedčil Matúša Čáka uznať zvrchovanosť Karola ako kráľa. Ich stretnutie sa uskutočnilo v kláštore Kékes v [[Pilišské vrchy|Pilišskych vrchoch]] neďaleko [[Vyšehrad (Maďarsko)|Vyšehradu]]. Dopadalo úspešne, pretože [[27. novembra]] [[1308]] bol Matúš Čák prítomný na sneme v [[Buda|Budíne]], kde bol Karol vyhlásený za uhorského kráľa.<ref>{{Citácia periodika|priezvisko=Kristó|meno=Gyula|titul=Károly Róbert családja|periodikum=AETAS - Történettudományi folyóirat|dátum=2005|číslo=4|strany=14–28|issn=0237-7934|url=https://www.ceeol.com/search/article-detail?id=262597|dátum prístupu=2017-12-06|jazyk=Hungarian}}</ref> <ref name=":0" /> Pápežský legát dal korunovať Karola novou korunou arcibiskupom Tomášom z Ostrihomu [[15. júna]] [[1309]]. Konečne pod hrozbami pápežského legáta Ladislav Kán vydal korunu a Karol bol, už tretí raz, korunovaný [[Uhorská koruna (klenot)|svätoštefanskou korunou]] [[27. augusta]] [[1310]] znova arcibiskupom z Ostrihomu v [[Stoličný Belehrad|Stoličnom Belehrade]] za účasti snemu.{{Hlavný článok|Bitka pri Rozhanovciach}}
V lete [[1311]] [[Matúš Čák Trenčiansky|Matúš Čák]] začal obliehať Karolove hlavné mesto Budín, ten však útok odrazil. Krátko potom obyvatelia Košíc zavraždili [[Omodej Aba|Omodeja Abu]], jedného z hlavných stúpencov Karolovej vlády, ale Karol sa postavil proti jeho synom. Následkom toho sa jeho synovia spojili s Matúšom Čákom. V máji [[1312]] sa Karol rozhodol obliehať [[Šarišský hrad]], ale jeho útok bol odrazený a sám bol nútený vydať sa na ústup. Potom spojené vojská [[Omodejovci|Omodejovcov]] a Čáka pochodovali na [[Košice]], ale tam v krvavej [[Bitka pri Rozhanovciach|bitke pri Rozhanovciach]] ([[12. jún]] 1312) utrpeli Omodejovci porážku, keď Matúšove vojská nestihli prísť včas na pomoc. Po víťazstve zabral Karol sídla Omodejových synov v krajoch [[Abov (župa)|Abov]], [[Turnianska župa|Turňa]], [[Šarišská župa|Šariš]].
Riadok 63:
[[Bratislava|Bratislavu]] dostala ako veno manželka jeho predchodcu [[Ondrej III. (Uhorsko)|Ondreja III]], nemecká princezná [[Agneša Habsburská (1280)|Agneša Habsburská]]. Po prevzatí vlády, smrti Ondreja (1301) a odchode Agneši do Rakúska (1308) si Karol nárokoval aj Bratislavu, ktorú spravovali rakúsky vojvodca Rudolf po celé desaťročia.<ref name=":0" /> <ref name=":1">{{Citácia knihy|priezvisko=Dvořák|meno=Pavel|titul=Zlatá kniha Bratislavy|vydavateľ=Slovenský spisovateľ|rok=1995|isbn=9788022006743|url=https://books.google.sk/books?id=9Xd9AAAAMAAJ|poznámka=Google-Books-ID: 9Xd9AAAAMAAJ|jazyk=sk}}</ref> Už v roku 1312 Karol získal mesto <ref name=":1" />, v roku [[1314]] [[Devínsky hrad]] a Bratislavu aj s okolím mal pod kontrolou v roku 1322<ref name=":0" /> alebo[[1323]] výmenou za podporu, ktorú poskytol rakúskym vojvodom v boji proti cisárovi [[Ľudovít IV. (Svätá rímska ríša)|Ľudovítovi IV.]]
== Konsolidácia moci a reformy (
Ako vyplýva z charty, ktorú vydal v roku [[1323]] dosiahol "úplné ovládnutie" svojho kráľovstva. V rovnakom roku sa rozhodol presťahovať svoj kráľovský dvor a [[uhorské korunovačné klenoty]] z [[Temešvár|Temesváru]] do [[Vyšehrad (Maďarsko)|Vyšehradu]] (ako centra svojej ríše) ale aj preto, že Budín mu nedovolil usadiť sa v arpádovskom sídle.
Riadok 70:
Zaviedol takzvaný čestný systém: namiesto veľkých dotácií dostávali verní služobníci úrad (z latinského ctiť) a tým sa stali držiteľmi kráľovského majetku (vrátane hradov) v okresoch a zástupcami kráľa. Ale tieto úrady neboli pridelené na večnosť ale len počas služby kráľovi a kráľ im ich mohol kedykoľvek odobrať. Tento "čestný úrad" bol základom feudalizmu a posilnil Karolovu moc.
== Atentát Feliciána Zacha
V 17. apríla 1330 sa Karol stal terčom [[Atentát|atentátu]]. O atentát sa pokúsil spojenec Matúša Čáka [[Felician Zach]] so svojím synom a to na kráľovskom dvore v blízkosti zámku [[Vyšehrad (Maďarsko)|Vyšehrad]], počas toho ako kráľovská rodina obedovala. Pokúsil sa zabiť kráľa a jeho dvoch synov ale výsledkom bolo len to, že kráľovná stratila pri útoku štyri prsty na pravej ruke, pretože zasiahli služobníci a zabili Zacha priamo na mieste<!-- dvaja vychovávatelia bez zbraní zomreli... pomocný čašník kráľovnej, vrhol sa na Feliciána ako na krvižíznivé zviera a čakanom mu silno zaťal medzi krk a lopatku -->. Kráľ vyviazol len s drobným poranením chrbta. Karol sa za pokus o atentát vysporiadal nielen so samotným atentátnikom, ale aj s jeho rodinou. A to až do tretieho pokolenia. Inak spravodlivý kráľ si týmto krutým trestom pobúril proti sebe celé Uhorsko, keď rozštvrteného Zacha poslal kolovať do veľkých miest kráľovstva. Motívy zločinu pritom neboli jasné. <ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Kronika o atentáte Feliciána Zacha na Karola Róberta {{!}} Klasici|url=http://www.klasici.sk/node/524|dátum prístupu=2017-12-06|vydavateľ=www.klasici.sk|jazyk=sk}}</ref><!-- Felicjan dcérou Kláru vraj znásilnil kráľov priateľ poľský kráľ Kazimír. Po atentáte zabili aj jeho jediného syna aj obe dcery -->
== Aktívna zahraničná politika (
Karolova zahraničná politika bola založená prevažne na spojenectvách, taktiež sa ale snažil posilniť svoju moc nad krajinami, ktoré uznali jeho nadvládu.
Už roku [[1324]] viedol svoje armády proti [[Basarab I.|Basarabovi I.]], ktorý obsadil [[Severin (župa)|Severinský]] [[Banát]], patriaci kráľovstvu, a porazil ho. Basarab musel platil kráľovi [[Tribút|tribúty]]. (Neskôr však vyhratou bitkou v roku [[1330]] si Basarab zabezpečil nezávislosť od [[Uhorsko|Uhorska]] a založil tak [[Valašsko|Valašské kniežatstvo]]
Najväčším úspechom Karola Roberta bola spojená obrana s Poľskom a Českom proti Habsburgovcom. V novembri roku [[1335]] usporiadal vo svojom sídle [[Vyšehrad (Maďarsko)#Stretnutie troch panovn.C3.ADkov - 1335|Vyšehradský kongres]].<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|priezvisko=György Rácz|meno=|titul=Vyšehradská schôdzka|url=http://www.visegradgroup.eu/congress-of-visegrad/vysehrad-schodzka|dátum vydania=2009-08-04|dátum prístupu=2017-10-25|vydavateľ=www.visegradgroup.eu|jazyk=en}}</ref> Okrem poľského ([[Kazimír III. (Poľsko)|Kazimír III. Veľký]]) a českého ([[Ján Luxemburský]]) kráľa boli hosťami viaceré poľské, sliezske a nemecké kniežatá, ako aj zástupcovia Rádu nemeckých rytierov. Takmer štyri týždne si užili nádherné pohostenie, ale hlavne dosiahli značné diplomatické zblíženie. Poľsko a Česko ukončili spor o pohraničné oblasti a uzavreli mier. Po tomto kongrese nastalo najveľkolepejšie obdobie všetkých troch kráľovstiev a vnútorný hospodársky rozmach. Okrem toho sa dohodli na spoločnom postupe proti cisárovi [[Ľudovít IV. (Svätá rímska ríša)|Ľudovítovi IV.]] a jeho vtedajšiemu spojencovi ''Albertovi rakúskemu''. Po bojoch v roku 1336, do ktorých sa Karol zapojil v [[Marchegg|Marcheggu]], <!-- Babonići a Kőszegis vytvoril alianciu s rakúskymi vojvodmi v januári 1336. [101] [124] Ján Luxemburský, ktorý si nárokoval Korutánsko od Habsburgov, napadol Rakúsko vo februári. [124] Kazimir III Poľský prišiel do Rakúska, aby mu pomohol koncom júna. [125] Charles sa čoskoro pridal k nim v Marcheggu. [125] Rakúšania hľadali zmierenie a v júli podpísali mierovú zmluvu s Jánom. [124] Karol podpísal prímerie s nimi 13. decembra ale novú expedíciu proti Rakúsku začal začiatkom budúceho roka. [126] -->dosiahli Karolovi spojenci podpísaním dohody s ''Albertom a Ottom rakúskymi'' 11 septembra 1337, to čo potrebovali
Karol túžil po zjednotení [[Neapolské kráľovstvo|Neapolského kráľovstva]] a Uhorska pod vládou svojho najstaršieho syna [[Ľudovít I. (Uhorsko)|Ľudovíta I.]], ale tieto plány boli zmarené [[Benátska republika|Benátkami]] aj pápežom, ktorí sa obávali, že Uhorsko sa stane dominantnou mocnosťou [[Jadranské more|Jadranského mora]]. Ako náhrada za tento neúspech sa javila dohoda so spojencom a švagrom [[Kazimír III. (Poľsko)|Kazimírom III. Poľským]]. Bezdetný Kazimír mal prenechať po svojej smrti poľský trón Ľudovítovi I. Nakoniec bola aj jeho mladšiemu synovi Ondrejovi, vojvodovi kalábrijskému, prisľúbená neapolská koruna.
== Záver vlády (
Karol zaviazal [[Kőszegi|Kőszegiovcov]], aby sa vzdal svojich posledných pevností pozdĺž západných hraníc kráľovstva v roku 1339 alebo 1340. Rozdelil veľkú Zvolenskú župu, ktorej dominoval silný miestny pán [[Donč]] (zakladateľ šľachtického rod Balaša/[[Balašovci]]), do troch menších častí v roku 1340 a v nasledujúcom roku donútil Donča aby sa vzdal svojich dvoch pevností výmenou za iné. V rovnakom čase srbský panovník [[Štefan Dušan|Štefan Uroš IV Dušan]] napadol [[Sirmium]] ([[Sremska Mitrovica]]) a obsadil [[Belehrad]].
| |||