Atmosféra Jupitera: Rozdiel medzi revíziami

Atmosféra Jupitera je tvorená predovšetkým [[vodík]]om, [[hélium|héliom]] a malou prímesou [[uhlík]]a, [[kyslík]]a, [[dusík]]a, [[síra|síry]] a [[fosfor]]u. Jej hrúbka je podľa rôznych zdrojov {{km|1000|m}} až {{km|4000|m}}. Vonkajší pozorovateľ dokáže vidieť len jej horné vrstvy. Svojim chemickým zložením sa jupiterovaJupiterova atmosféra podobá zloženiu [[atmosféra hviezdy|hviezdnych atmosfér]], ale z dôvodu nižšej oveľa nižšej teploty sú v nej zastúpené aj [[chemická zlúčenina|chemické zlúčeniny]] ako napríklad [[amoniak]] a [[vodná para]]. Rôzne farebné chemické zlúčeniny vytvárajú pestro sfarbené [[oblak|oblačné]] štruktúry. Najväčšími štruktúrami v Jupiterovej atmosfére sú svetlé zóny a tmavé pruhy (pásy), ktoré sa utvorili následkom búrlivej [[konvekcia|konvekcie]] a rýchlej [[Rotačný pohyb|rotácie]] planéty. Možno ich pozorovať zo [[Zem]]e aj malým [[ďalekohľad]]om podobne ako najväčší [[búrka|búrkový]] utvarútvar v Jupiterovej atmosfére – [[Veľká červená škvrna|Veľkú červenú škvrnu]].

Okrem dominantného vodíka (87 % – 94 %) a hélia (6% – 12,8%) sa v atmosfére nachádzajú ďalšie zlúčeniny, často bohaté na vodík: NH₃ ([[čpavok]]), CH₄ ([[metán]]), C₂H₆ ([[etán]]), C₂H₂, H₂O ([[voda]]), PH₂, HNC.CO a GeH₄. Mnohé z týchto látok sa vytvorili pod vplyvom [[ultrafialové žiarenie|ultrafialového žiarenia]] Slnka, [[blesk|elektrickými výbojmi]], ale aj pri bombardovaní [[ión]]mi a [[elektrón]]mi z [[Van Allenove radiačné pásy|radiačných pásov]] Jupitera. Všetky tieto faktory rozbíjajú [[molekula|molekuly]] dominantných chemických zlúčenín – metánu a čpavku a vznikajú voľné radikály, ktoré reagujú za vzniku ďalších látok, napríklad etánu a acetylénu. Spektrografom však v atmosfére nebol zistený žiadny [[sírovodík]], hoci sa predpokladalo, že Jupiterova atmosféra ho obsahuje veľa najmä v najhornejšíchnajvyšších vrstvách.

Oblaky na Jupiteri sú zložené z kryštalického amoniaku, hydrosulfidu amoniaku, a [[ľad]]u. Vrcholky najvyšších mrakov sú červené kvôli [[anorganická zlúčenina|anporganickýmanorganickým]] [[polymér]]nym zlúčeninám fosforu, ktoré sa do nich dostávajú s výstupnými prúdmi. Pod nimi sú biele vrstvy, nižšie sú hnedé a najnižšie pozorovateľné oblasti majú modré sfarbenie. Rozdielne sfarbenie mrakov spôsobuje okrem rôznych farebných prímesí aj meniaca sa teplota. Smerom do hlbších vrstiev atmosféry postupne klesá množstvo slnečného žiarenia, ale zvyšuje sa teplota, pretože Jupiter má vlastný vnútorný zdroj tepla.

Pod vplyvom rotácie Jupitera, ktorá má najvyššiu rýchlosť mezdi planétami, sa oblaky sústreďujú do extrémne širokých pruhov celoplanetárneho charakteru. Siahajú do hĺbky asi {{km|50|m}}. Najširší rovníkový pás je široký asi 15 000 až {{km|20000|m}}, čo je viac ako priemer Zeme. Pásy a zóny sa striedajú smerom k obom [[Pól (vesmírne teleso)|pólom]], ale zhruba nad 50° severnej a južnej šírky sa táto štruktúra stráca. Polárne oblasti majú nevýraznú šturktúruštruktúru podobnú slenčnejslnečnej [[granulácia|granulácii]]. Smerom k pólom klesá tiež rotačná rýchlosť jednotlivých pásových štruktúr, pretože Jupiter má [[diferenciálna rotácia|diferenciálnu rotáciu]].

}}</ref> Najkratšiu životnosť majú naopak tmavé a svetlé škvrny a prúžky, o niečo dlhšiu biele ovály. Najstabilnejšou a najväčšou štruktúrou je okrem pásiem [[Veľká červená škvrna]] (v angličštineangličtine ''Great Red Spot''), oválny útvar v južnom tropickom pásme (podľa iného zdroja v južnom miernom páse<ref>http://www.astro.pef.zcu.cz/planety/jupiter/9/</ref>). Jej šírka je {{km|12000|m}}, dĺžka {{km|20000|m}} a okrem toho, že obieha planétu, tiež rotuje a to v [[prográdna dráha|prográdnom smere]]. Oblaky v nej vystupujú {{km|8|m}} nad okolité mračná.<ref name="Atlas oblakov" />