Gothic rock: Rozdiel medzi revíziami

Podľa hudobného publicistu [[Simon Reynolds|Simona Reynoldsa]] medzi zvyčajné hudobné charakteristiky gothic rocku patria „skresané gitarové šablóny, basové linky vo vysokých tóninách, nezriedka si uzurpujúc melodické črty a rytmy, ktoré sú buď hypnoticky žalmové alebo znejú ako ťažké tóny domorodých bubeníkov.“<ref name="rey423">Reynolds (2005), str. 423</ref> Vokálny štýl Reynolds opisuje ako zmes „hlbokej, bzučiacej zliatiny [[Jim Morrison|Jima Morrisona]] a [[Leonard Cohen|Leonarda Cohena]]“.<ref name="rey423"/> Mnohé zoskupenia používali [[Bicí automat|bicie automaty]] s nevýraznými back beatmi.<ref name="ref1">Charlton (2003), str. 353</ref>

Album nemeckej speváčky [[Nico]] z roku 1969 nazvaný ''[[The Marble Index]]'' býva niekedy označovaný za „prvý gotický album“.<ref>{{Citácia periodika|priezvisko=Thompson |meno=Dave|priezvisko2=Greene|meno2=Jo-Ann|dátum=November 1994|titul=Undead Undead Undead|periodikum=Alternative Press Magazine, Inc.}}</ref> So svojím strohým zvukom, pochmúrnymi textami a vďaka Nicoovej zámernej zmene v jej vzhľade, sa album stal rozhodujúcim hudobným a vizuálnym prototypom gotického rockového hnutia.<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Unterberger|meno=Richie|dátum=1. jún 2009|titul=White Light/White Heat: The Velvet Underground day-by-day|vydavateľ=Jawbone Press|strany=201|isbn=978-1906002220}}</ref><ref>{{Citácia elektronického dokumentu |url=http://www.allmusic.com/album/the-marble-index-mw0000309995 |titul=''The Marble Index'' – Nico |priezvisko=Unterberger|meno=Richie|vydavateľ=[[AllMusic]]|dátum prístupu=2018-06-08}}</ref> Temnú atmosféru v gotickom rocku vytvárajú vplyvy vyvierajúce z experimentálneho minimalistického hudobného prístupu zvaného drone music, ktorý využívali napríklad [[protopunk]]eri the Velvet Underground; mnohí gotickí speváci sú taktiež ovplyvnení „hlbokým a dramatickým“ vokálnym prednesom Davida Bowieho, aj keď spieva aj v oveľa nižších tóninách.<ref>Charlton (2003),name="ref1" str. 353</ref> Na textovú stránku mnohých raných gotických počinov mal tiež zásadný dosah britský spisovateľ science fiction [[J.G. Ballard]]; [[The Birthday Party (hudobná skupina)|the Birthday Party]] zase čerpali z [[Arthur Rimbaud|Arthura Rimbauda]] a [[Charles Baudelaire|Charlesa Baudelaira]].<ref name="ref2">Reynolds (2005), str. 428–429</ref>

Koncom 70. rokov sa slovo „gothic“ používalo pri opisovaní atmosféry post-punkových kapiel typu Siouxsie and the Banshees, [[Magazine]] a Joy Division. V recenzii o koncerte Siouxsie and the Banshees v júli 1978 sa kritik [[Nick Kent]] vyjadril, že čo sa týka ich predstavenia, „možno načrtnúť paralely a prirovnania s architektmi gotického rocku ako the Doors a, samozrejme, ranými Velvet Underground".<ref>{{Citácia periodika|priezvisko=Kent|meno=Nick|titul=Banshees make the Breakthrough [live review - London the Roundhouse 23 July 1978]|periodikum=[[NME]] |vydanie=29. júl 1978}}</ref> V marci 1979 Kent použil vo svojej recenzii druhého albumu skupiny Magazine nazvaného ''[[Secondhand Daylight]]'', prídavné meno „gotický“. Kent poznamenal, že v ich hudbe možno badať „nový prísny zmysel pre autoritu“ a tiež „mohutný neogotický zvuk“.<ref name=magazine>{{Citácia periodika|priezvisko=Kent|meno=Nick|titul=Magazine's Mad Minstrels Gains Momentum (Album review) |periodikum=[[NME]]|vydanie=31. marec 1979|strany=31}}</ref> Neskôr v tom roku muzikant a hudobný producent Martin Hannett opísal Joy Division ako „tanečnú hudbu s gotickými podtónmi“,<ref name="ref3">Reynolds (2005), str. 420</ref> a v septembri ich manažér [[Tony Wilson]] v televíznej relácii ''Something Else'' opísal ich hudbu ako „gotickú“.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=https://www.youtube.com/watch?v=QMRZROGtm1Q |titul=Something Else [featuring Joy Division |vydavateľ=televízia BBC|dátum=15. september 1979}}</ref> V roku 1980 britský týždenník ''[[Melody Maker]]'' napísal, že „Joy Division sú pánmi tejto gotickej zádumčivosti“.<ref>{{Citácia periodika|priezvisko=Bohn|meno=Chris|dátum=16. február 1980|titul=Joy Division: University of London Union – Live Review|periodikum=[[Melody Maker]]}}</ref> Keď o niekoľko mesiacov neskôr, po smrti speváka, vyšlo ich posledné album ''[[Closer (Joy Division album)|Closer]]'', magazín ''Sounds'' v recenzii poznamenal, že si možno všimnúť „temné nápory gotického rocku“.<ref>{{Citácia periodika|priezvisko=McCullough|meno=Dave|dátum=26. júl 1980|titul=Closer to the Edge |periodikum=Sounds}}</ref>

Netrvalo dlho a podobné vyhlásenia začali byť vnímané ako „vážna forma urážky“ skupinami typu Bauhaus, ktorá na hudobnú scénu prikvitla roku 1979.<ref>Reynolds (2005),name="ref3" str. 420</ref> V tomto období časopis ''[[NME]]'' vyhlásil, že „Siouxsie and the Banshees, [[Adam and the Ants]] a dokonca aj Joy Division“ vytvorili „potenciálne masívny trh“ pre novopríchodzie skupiny ako Bauhaus a [[Killing Joke]]: napriek tomu podľa kritika Andyho Gilla skupiny spadajú do dvoch rôznych táborov, poukazujúc na rozdiel medzi „umením a umelkovaním“.<ref name="Gill">{{Citácia periodika|priezvisko=Gill|meno=Andy |dátum=8. november 1980 |titul=Gothic As a Brick |periodikum=[[NME]] |strany=32}}</ref>

Druhý album Siouxsie and the Banshees, ktorý vyšiel v roku 1979, bol vo viacerých ohľadoch priekopnícky. Podľa britského novinára Alexis Petridisa píšuceho pre ''[[The Guardian]]'' „na albume ''Join Hands'' možno počuť množstvo hudobných vychytávok - skosené, efektmi podfarbené gitary, búšiace domorodé bubny“.<ref name=petridis>{{Citácia elektronického dokumentu |meno=Alexis |priezvisko=Petridis|url=https://www.theguardian.com/music/2012/apr/26/goth-life-fields-nephilim|titul=Goth for life |vydavateľ=The Guardian|dátum=26. apríl 2012 |dátum prístupu=2017-09-02}}</ref> Za prvú rockovú pieseň sa napriek tomu spätne považuje debutový singel skupiny Bauhaus „Bela Lugosi's Dead”.<ref>Reynolds (2005), str. 432</ref> Podľa hudobníka [[Peter Murphy (hudobník)|Petra Murphyho]] bola táto pieseň napísaná ako kanadský žartík, ale keďže kapela sa pri hraní piesne tvárila „naivne vážne“, obecenstvo to tiež pochopilo vážne.<ref name=Thompson/> Začiatkom 80. rokov začali post-punkové kapely ako Siouxsie and the Banshees a the Cure do svojej tvorby pridávať viac gotických prvkov.<ref>Reynolds (2005),name="ref2" str. 428–429</ref> Ako tvrdí Reynolds, na ich štvrtom albume vydanom roku 1981 a nazvanom ''Juju'', Banshees predstavili viaceré gotické prvky, textovo i hudobne,<ref>Reynolds (2005), str. 428</ref> no na druhej strane, podľa ''Guardianu'', na ''Juju'' bolo v niektorých skladbách počuť [[art rock]] i [[pop music|pop]].<ref>{{Citácia elektronického dokumentu |url=https://www.theguardian.com/music/2007/nov/21/1000tohearbeforeyoudie5 |titul=Artists Beginning with S |dátum=21. november 2007 |vydavateľ=[[The Guardian|guardian.co.uk]]}}</ref> Ich vtedajší basgitarista Steven Severin pripisuje spomínané na vrub vplyvu skupiny [[the Cramps]].<ref>Reynolds (2005),name="ref2" str. 428–429</ref> „Ťaživo depriujúca“ trojica albumov od The Cure, ''[[Seventeen Seconds]]'' (1980), ''[[Faith (album The Cure)|Faith]]'' (1981) a ''[[Pornography (album)|Pornography]]'' (1982), zabetónovala pozíciu kapely v rámci scény.<ref name="ref4">Reynolds (2005), str. 429</ref> Album sa začína slovami „nezáleží na tom, či všetci zomrieme“ („It doesn't matter if we all die”), čím the Cure podľa niektorých názorov vytvorili svoje vrcholné gotické dielo.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu |url=http://thequietus.com/articles/00620-the-cure-selecting-the-best-for-one-side-of-a-c90 |titul=The Quietus &#124; Features &#124; It Started with a Mix &#124; The Cure: Selecting the Best for One Side of a C90 |priezvisko=Doran |meno=John |dátum=27. október 2008 |vydavateľ=[[The Quietus]] |dátum prístupu=2018-06-18}}</ref> Neskoršie sa stali komerčne najúspešnejšou kapelou spomedzi spomínaných skupín.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu |url=https://www.riaa.com/goldandplatinumdata.php?table=SEARCH |titul=RIAA – Gold & Platinum Searchable Database – March 10, 2013 |vydavateľ=riaa.com |dátum prístupu=2018-06-18}}</ref> Štýl the Cure bol „neprístupný”,<ref>Reynolds (2005),name="ref4" str. 429</ref> čo ostro kontrastovalo s tvorbou ich súčasníkov - ako príklad možno uviesť prvú skupinu [[Nick Cave|Nicka Cavea]] [[The Birthday Party (hudobná skupina)|the Birthday Party]], ktorá čerpala z odkazu [[blues]] a využívala kŕčovité, násilné turbulencie.<ref>Reynolds (2005), str. 429–431</ref> Na albume Birthday Party ''[[Junkyard]]'' Nick Cave skombinoval „posvätné a znesväcujúce“ veci, využívajúc predstavy zo [[Starý zákon|Starého zákona]] ako sú hriechy, kliatby a zatratenie.<ref name="ref5">Reynolds (2005), str. 431</ref> Predovšetkým ich singel z roku 1981 „Release the Bats” mal na scénu značný vplyv.<ref>Reynolds (2005),name="ref5" str. 431</ref>

Killing Joke boli pôvodne ovplyvnení skupinou [[Public Image Ltd.]], čerpajúc z funku, [[disko|disca]], [[Dub (hudobný štýl)|dubu]] a neskoršie tiež z [[heavy metal]]u.<ref name="ref6">Reynolds (2005), str. 433–435</ref> Nazývajúc svoj štýl „napätá muzika“, Killing Joke pretvorili tieto prvky na provokatívnu fatamorgánu, a taktiež vytvorili morbídny vizuálny štýl s politickým podtónom.<ref>Reynolds (2005),name="ref6" str. 433–435</ref> The Damned sa oprostili od svojho pôvodného punkového soundu, keď do svojho albumu z roku 1980's ''[[The Black Album]]'' zakomponovali dramatické poryvy a dudravé vokály.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu |url=http://www.allmusic.com/album/the-black-album-mw0000189692 |titul=''The Black Album'' – The Damned |priezvisko=Raggett |meno=Ned |odkaz na autora=Ned Raggett |vydavateľ=[[AllMusic]] |dátum prístupu=2018-06-21}}</ref> Reynolds považuje Birthday Party a Killing Joke za najdôležitejšie proto-gothic kapely.<ref>Reynolds (2005), str. 433</ref> Napriek svojmu dedičstvu čoby priekopníci gotického rocku, toto označenie im nebolo príliš po srsti.<ref>Hannaham (1997), str. 114</ref> Raná tvorba hudobníka [[Adam Ant|Adama Anta]] taktiež značne stimulovala gothic-rockovú scénu, ktorej väčšina fanúšikov pochádzala práve z kruhov jeho známych.<ref>Reynolds (2005), str. 421</ref> Medzi ďalšie rané počiny prispievajúce k rozvoju scény možno zaradiť tiež [[UK Decay]] a írsku kapelu [[Virgin Prunes]].

Gotický rock nezačal byť považovaný za nesúci „pozitívnu identitu, výkrik kmeňových zhromaždení“, až pokiaľ na scéne nenastal v roku 1982 zvrat.<ref>Reynolds (2005),name="ref3" str. 420</ref> V Londýne bol v júli 1982 otvorený klub [[Batcave]],<ref>Reynolds (2005), str. 552</ref> ktorý gotickej scéne poskytol zázemie.<ref>Park (2008), str. 151</ref> Toho roku použil hudobník zo skupiny [[Southern Death Cult]], [[Ian Astbury]], slovné spojenie „gotickí škriatkovia“, keď sa vyjadroval o fanúšikoch kapely [[Sex Gang Children]].<ref>Park (2008), str. 150</ref> Southern Death Cult sa stali ikonami scény, využívajúc vizuálne prvky čerpajúce z kultúry [[Indiáni|amerických Indiánov]], čo im prinieslo taktiež miesto na titulke časopisu ''NME''.<ref>Reynolds (2005), str. 422</ref>

Vo februári 1983 sa na obálke časopisu ''NME'' objavil titulok, ktorý vznikajúcu scénu opisoval ako „pozitívny punk“:<ref name=North/> novinár Richard North vo svojom článku píše, že Bauhaus, [[Theatre of Hate]] a UK Decay sú „bezprostrední predchodcovia dnešnej povodne“ a tvrdí, že „tu to máme: nový pozitívny punk, ktorí neponúka žiadne prázdne sľuby o revolúcii, či už v rokenrolovom slova zmysle alebo v širšom politickom ponímaní. Je tu len šanca na sebapoznanie, na osobnú revolúciu, na farebné vnímanie a galvanizáciu predstavivosti, ktorá ohúri driemajúcu myseľ a telo vytrhne zo záhaľčivosti“.<ref name=North/> Toho roku sa objavila hŕba ďalších kapiel, menovite [[Flesh for Lulu]], [[Play Dead]], [[Rubella Ballet]], [[Gene Loves Jezebel]], Blood and Roses či [[Ausgang]].<ref name="ref7">Reynolds (2005), str. 423, 431 a 436</ref> Hudobné vydavateľstvo [[4AD]] vydávalo hudbu v štýle tzv. [[Ethereal Wave|etérickej vlny]],<ref>Mercer, Mick. ''Music to die for''. London: Cherry Red Books, 2009, {{ISBN|190144726X}}, str. 5</ref> ku ktorej patrili skupiny ako [[Cocteau Twins]],<ref>Mercer, Mick. ''Music to die for''. London: Cherry Red Books, 2009, {{ISBN|190144726X}}, str. 105</ref> [[Dead Can Dance]] a [[Xmal Deutschland]].<ref>Reynolds (2005),name="ref7" str. 423, 431 a 436</ref> V tomto období sa objavila aj islandská skupina [[Kukl]], členom ktorej bola aj speváčka [[Björk]] a ďalší hudobníci, ktorí sa neskôr stali súčasťou skupiny [[the Sugarcubes]].<ref>Reynolds (2005),name="ref7" str. 423, 431 a 436</ref>

Reynolds hovorí o prechode od ranej gotiky ku skutočnému gotickému rocku, čomu dopomohla kapela [[the Sisters of Mercy]].<ref>Reynolds (2005), str. 437</ref> Ako uviedla novinárka Jennifer Park, „pôvodná koncepcia gotického rocku sa zásadne zmenila. Charakteristické znaky jeho atmosféry sa už neobmedzovali na skazu a zármutok a i napriek tomu, ako názorne predviedli Sisters, to môže mať gule“.<ref>Park (2008), str. 144</ref> The Sisters of Mercy, ktorí sa podľa vlastných slov nechali ovplyvniť takými interpretmi ako Leonard Cohen, [[Gary Glitter]], [[Motörhead]], [[the Stooges]], the Velvet Underground, the Birthday Party, [[Suicide]] či [[The Fall (hudobná skupina)|the Fall]], vytvorili novú, tvrdšiu formu gotického rocku.<ref name="ref8">Park (2008), str. 145</ref> Začali tiež využívať [[bicí automat]].<ref>Park (2008),name="ref8" str. 145</ref> Reynolds vyhlásil, že ich singel z roku 1983 „Temple of Love“ je „spoločne so skladbou „Fatman“ od Southern Death Cult, ukážkovou gotickou hymnou roku“.<ref name="ref9">Reynolds (2005), str. 438</ref> Skupina založila vlastnú nahrávaciu spoločnosť Merciful Release, pod ktorej krídla patrila tiež skupina [[the March Violets]] hrajúca v podobnom štýle.<ref name="ref10">Park (2008), str. 147</ref> Ako tvrdí Reynolds, March Violets „akusticky imitovali Joy Division“.<ref>Reynolds (2005), str. 435</ref> Ďalšiu skupinu, [[the Danse Society]], zase značne ovplyvnili Cure v období okolo albumu ''Pornography''.<ref>Park (2008),name="ref10" str. 147</ref>

Južanská kapela Death Cult sa znovu dala dohromady pod novým názvom [[the Cult]], hrajúc väčšmi konvenčný [[hard rock]].<ref>Reynolds (2005),name="ref9" str. 438</ref> Už od svojho vzniku v polovici 80. rokov si skupina [[The Mission (hudobná skupina)|the Mission]], ku ktorej sa pridali dvaja bývalí členovia the Sisters of Mercy, užívala komerčný úspech.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=http://www.allmusic.com/album/gods-own-medicine-mw0000650504|titul=''God's Own Medicine'' – The Mission UK|priezvisko=True|meno=Chris|vydavateľ=[[AllMusic]]|dátum prístupu=2018-06-15}}</ref> Podobný úspech dosahovali tiež kapely [[Fields of the Nephilim]] a [[All About Eve]].<ref>Mercer (1994), str. 63</ref> Medzi ďalšie kapely spájané s gotickým rockom možno zaradiť [[Alien Sex Fiend]], [[All Living Fear]], [[And Also the Trees]], [[Balaam and the Angel]], [[Claytown Troupe]], [[Dream Disciples]], Feeding Fingers, [[Inkubus Sukkubus]], [[Libitina]], [[Nosferatu (hudobná skupina)|Nosferatu]], [[Rosetta Stone]] či [[Suspiria]].<ref>Mercer (1996), str. 78–95</ref> V 90. rokoch sa začína obnovovať gotická subkultúra, čo je spôsobené zväčša miesením rôznych scén: industriálnej, elektronickej i metalovej. Gotická kultúra a estetika sa opätovne dostávajú do povedomia stredného prúdu populárnej hudby, následkom čoho vznikajú v mnohých mestách životaschopné gotické scény. Koncom 90. rokov vzniká nový štýl, [[gotický metal]]; miesi sa v ňom „pochmúrna, ľadová atmosféra gotického rocku s hlasitými gitarami a agresiou heavy metalu“.<ref name="AMG Goth">{{Citácia elektronického dokumentu |titul=Goth metal |url=http://www.allmusic.com/style/goth-metal-ma0000011855|vydavateľ=[[AllMusic]]|dátum prístupu=2016-04-30}}</ref>