Prusko-francúzska vojna: Rozdiel medzi revíziami

Ďalšie diplomatické fiasko utrpelo Francúzsko pri pokuse získať [[Luxembursko|Luxemburské veľkovojvodstvo]],bývalého člena Nemeckého spolku, ktorý stroskotal na medzinárodných protestoch. Tie vyvolali na určitý čas krízu vo vzťahoch medzi Francúzskom a Pruskom. Nakoniec bola situácia vyriešená vyhlásením nezávislosti Luxemburga, ktoré sa stalo neutrálnym štátom.

Napätie sa nemohlo zmierniť ani pri pokuse Francúzska o uzavretie spojenectva s Rakúskom,Talianskom a Ruskom s cieľom Prusko tým obkľúčiť a izolovať. V prípade [[Rakúsko-Uhorska]] tomu bránil aj fakt, že [[Napoleon III.]] podporovalvpodporoval v roku 1859 [[Piemontské kráľovstvo]] vo vojne proti [[Rakúsku]]. Vzápätí však odmietol zjednotenému [[Talianskemu kráľovstvu]] prepustiť územie [[Pápežského štátu ]] (spolu s mestom [[Rím]]), ktoré [[Francúzi]] okupovali od [[Viedenského kongresu]]. Medzi [[Ruskom]] a [[Francúzskom]] zase ležal tieň [[Krymskej vojny]], ktorá stále komplikovala vzťahy medzi dvoma krajinami. A politická situácia sa ešte zhoršila sporom o obsadenie [[Španielsko|španielskeho]] trónu. Napoleon III. podporoval kandidatúru [[Portugalsko|portugalského]] princa Ferdinanda, zatiaľčo pruský kancelár [[Otto von Bismarck]] tajnou dohodou presadil princa Leopolda z rodu [[Hohenzollernovci|Hohenzollern-Sigmaringen]]. Keď sa informácia o tejto dohode dostala na verejnosť, napätie medzi oboma štátmi vzrástlo a princ Leopold po dohode s pruským kráľom Viliamom I. sa kandidatúry vzdal.

Napriek tomu správa o tajnej dohode bola v [[Paríž]]i považovaná za provokáciu [[Berlín]]a a [[noviny]] písali o obkľúčení Francúzska zo západu i východu. Francúzsko začalo od [[Viliam I. (Nemecko)|Viliama I.]] žiadať záruky, že [[Hohenzollernovci]] rezignujú na španielsky trón navždy. Pruský kráľ však požiadavky francúzskeho vyslanca Benedettiho odmietol a [[telegraf]]icky o tom informoval [[Otto von Bismarck|Bismarcka]]. Ten túto takzvanú [[emská depeša|emskú depešu]] upravil a uverejnil tak, aby francúzsku vládu jej prehnanými nárokmi zosmiešnil. Tá pod tlakom pobúrenej verejnosti musela [[mobilizácia (vojenstvo)|mobilizovať]] a [[19. júna|19. júla]] [[1870]] vyhlásila Prusku [[vojna|vojnu]].

Z vojny proti Prusku sa však stala vojna proti celému Nemecku, pretože jej vyhlásením vstúpili v platnosť zmluvy, uzavreté Bismarckom s juhonemeckými štátmi v roku [[1866]]. Pod pruským velením narukovali okrem pruskej a severonemeckej armády aj [[Bavorsko|bavorské]], [[Württembersko|württemberské]] a, [[Bádensko (krajina)|bádenské]] a hessenské jednotky, celkovo 500 000 vojakov, v zázemí sa pripravovalo ďalších 160 000 [[záložník (vojsko)|záložníkov]] a 190 000 mužov zemskej [[domobrana|domobrany]] (Landwehr).

Francúzsko, napriek sebavedomým vyhláseniam velenia, bolo na vojnu pripravenopripravené zle. Armáda mala stav 370 000 mužov, z toho 60 000 v [[Alžírsko|Alžírsku]] a 6000 v [[Rím]]e. Začala sa sústreďovať v prihraničných oblastiach s Nemeckom, [[Alsasko|Alsasku]] a [[Lotrinsko (región)|Lotrinsku]]. Pôvodne bolo plánované vytvoriť 3 armády: Alsaskú pod velením [[Maršal|maršala]] Patrice Mac Mahon, Lotrinskú [[Maršal|maršala]] Francois Bazaine a Chalonskú, záložnú, pod velením [[Maršal|maršala]] Francois Canroberta. Organizačné zmätky pri doplňovaní [[pluk]]ov spôsobili všeobecný [[doprava|dopravný]] [[chaos]]. [[Pluk|Pluky]] totiž každé 2 [[Rok|roky]] menili miesto svojej dislokácie, takžea odvedenci márne hľadali útvar, v ktorom si odslúžili [[povinnú vojenskú službu]]. Navyše, často vojaka odvedeného v [[Cherbourg-Octeville|Cherbourgu]] poslali vystrojiť sa do [[Marseille]], či dokonca až do [[Alžírsko|Alžírska]] a odtiaľ ho poslali bojovať do [[Alsasko|Alsaska]] alebo [[Lotrinsko (región)|Lotrinska]]. Všetky železnice boli stavané, tak, že sa zbiehali v [[Paríž|Paríži]], čo mimoriadne sťažovalo cestovanie vojakov. Trať [[Marseille]]-[[Štrasburg]] bola rezervovaná výhradne pre prepravu vojsk z Alžírska. začiatkomZačiatkom [[august]]a malo velenie k dispozícii len 235 000 mužov a nebolo schopné [[25. júl|25. júla]] ofenzívy do južného Nemecka, ako sa pôvodne plánovalo. Francúzske vojsko zaujalo len [[obrana|obranné]] postavenie pozdĺž {{km|300}} [[hranica|hraníc]]. Vrchného velenia sa [[29. júla]] ujal sám cisár, alsaskej armáde velil maršal Mac Mahon a lotrinskej maršal [[François Achille Bazaine|Bazaine]].

Už začiatkom augusta bola v krvavých stretoch obrana prelomená, francúzske vojská ustúpili, [[Alsasko]] a [[Lotrinsko (historické územie)|Lotrinsko]] bolo okupované. Bazainova lotrinská armáda zostala obkľúčená v pevnosti [[Metz|Méty]], Mac Mahonova sa spojila s jednotkami cisára s úmyslom stiahnuť sa k Parížu. Nálada ľudu však bola natoľko rozbúrená, že vláda nutne potrebovala vojenský úspech, aby v Paríži zabránila vypuknutiu revolúcie.

Mac Mahon sa teda obrátil k MetzMétam, nemecké vojská mu však rýchlym postupom odrezali cestu a viac než stotisícovú francúzsku armádu zatlačili do úzkej [[kotlina|kotliny]] medzi [[rieka|riekou]] [[Mása (rieka)|Mása]] a [[belgicko]]u hranicou pri meste [[Sedan (Ardennes)|Sedan]]. Okolité návršia obsadili nemecké batérie a ich paľba [[1. septembra]] 1870 zahájila rozhodujúcu bitku. Zúfalo sa brániaci Francúzi ešte večer na príkaz cisára vyvesili bielu zástavu, [[2. septembra]] bola podpísaná [[kapitulácia]]. Do zajatia padlo 83 000 vojakov, cisár sa stal zajatcom pruského kráľa.