Karol I. (Uhorsko): Rozdiel medzi revíziami

{{Infobox Panovník

|meno = Karol I. Róbert

|pôvodné meno =

|ostatné tituly =

|dátum narodenia = [[1288]]

|dátum úmrtia = [[16. júl]] [[1342]]

|miesto úmrtia = [[Vyšehrad (Maďarsko)|Vyšehrad]], [[Uhorsko]]

|regent =

|nástupca = [[Ľudovít I. (Uhorsko)|Ľudovít I.]]

|manžel =

|dynastia = [[Kapetovsko-anjouovská dynastia (staršia vetva)|Anjouovci]]

}}

 

 

Uhorskí magnáti mu prvýkrát odovzdali korunu v roku [[1301]], ale aj napriek tomu bol korunovaný viackrát, pretože [[Uhorská koruna (klenot)|svätoštefanskú korunu]] mali jeho protivníci. Až v roku [[1308]] ho [[Uhorský snem]] vyhlásil za kráľa a v [[1309]] ho korunovali náhradnou korunou a v roku [[1310]] v [[Székesfehérvár|Stoličnom Belehrade]] už [[uhorská koruna (klenot)|svätoštefanskou korunou]]. Aj tak ho ale uznala za kráľa len časť [[šľachta|šľachty]], tí najmocnejší [[Veľmož|veľmoži]] ho nepodporovali. Začalo obdobie sporov s [[Matúš Čák Trenčiansky|Matúšom Čákom Trenčianskym]] (viacnásobným uhorským [[Palatín|palatínom]]) a [[Omodejovci|Omodejovcami]] ale aj inými. Po ich porážke získal podporu mnohých ďalších šľachticov, ale až smrť Matúša Čáka roku 1321 mu otvorila bránu k zjednoteniu Uhorska pod svojou vládou, čo dosiahol v roku 1323.

== Nárok na uhorský trón ==

Jeho otec ([[Karol I. Martel]]) bol najstarším synom [[Karol II. (Neapolsko)|Karola II. Neapolského]] z [[Kapetovsko-anjouovská dynastia (staršia vetva)|Kapetovsko-anjouovskej dynastie]]. Jeho stará mama [[Mária Uhorská (1257 – 1323)|Mária Uhorská]] bola dcérou uhorského kráľa [[Štefan V. (Uhorsko)|Štefan V.]], ktorý bol [[Arpádovci|Arpádovec]].<ref name=":0">Encyklopédia Slovenska III K-M. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1979. 704 s., str,45</ref> Keď v Uhorsku, v roku 1290, zomrel [[Mária Uhorská (1257 – 1323)|Máriin]] brat, [[Ladislav IV. (Uhorsko)|Ladislav IV.]] vzniesla nárok na uhorský trón pre svojho syna. Uhorskí [[Prelát (rímskokatolícka cirkev)|preláti]] a veľmoži si však vybrali jej bratranca [[Ondrej III. (Uhorsko)|Ondreja III]]. Namiesto toho, aby sa Mária vzdala nároku, po smrti svojho syna (vtedy len 23-ročného) v roku 1295, preniesla nárok na svojho vnuka. Stará matka a starý otec [[Karol II. (Neapolsko)|Karol II.]] teda nabádali Karola Róberta aby sa chopil moci v Uhorsku aj preto, že jeho starý otec namiesto prvorodeného syna si vybral za následníka [[Neapolské kráľovstvo|Neapolského kráľovstva]] [[Róbert I. Neapolský|treťorodeného]], čím vlastne Karola Róberta vydedil.

[[Súbor:Oligarchs in the Kingdom of Hungary 14th century SK.svg|náhľad|Magnáti v Uhorsku v 14. storočí na začiatku panovania Karola I. Róberta]]

 

Začiatkom roku [[1300]] mocný chorvátsky bán [[Pavol Šúbič]]<!-- (Croatian: Pavao I. Šubić Bribirski; Hungarian: bribiri I. Subics Pál) (c. 1245 – 1 May 1312)

Už jeho starý otec tu mal rozrobené pakty (Drač). Karola sprevádzal do Uhorska len malý sprievod. SPomínajú sa len francúzski rytieri Drugetovci (úočuj Zdroj) --> uznal Karolov nárok na trón a pozval ho do Uhorska. Jeho starý otec toto pozvanie prijal, Karolovi poskytol menší finančný príspevok a poslal ho do Uhorska upevniť svoj dedičný nárok. Karol, vtedy 12-ročný, sa vylodil v [[Split]]e v auguste roku 1300 a vydal sa na cestu do [[Záhreb]]u, kde bol uznaný za uhorského kráľa ďalším vplyvným [[veľmož|magnátom]] [[Ugrin Čák|Ugrinom Čákom]].

V júni [[1307]] Otto III. navštívil mocného [[Ladislav Kán|Ladislava Kána]] Sedmohradského, ale ten ho uväznil. [[10. októbra]] 1307 Uhorský snem na zhromaždení na Rákošskom poli pri Budapešti ustanovil Karola Róberta kráľom Uhorska, no najmocnejší šľachtici [[Matúš Čák Trenčiansky|Matúš Čák]], [[Omodej Aba|Aba Omodej]] a Kőszegiovci sa snemu nezúčastnili<!-- Magyarországi_országgyűlések_listája -->. Ku koncu roka prepustil Ladislav Kán Otta III., ktorý opustil krajinu ale Ladislav odmietal vydať Karolovi uhorskú korunu. Po sneme bola potvrdená teória o nedotknuteľnosti kráľa a [[biskup]] vyzval Ladislava Kána, aby vydal uhorskú korunu, ten však výzvu odmietol.

 

Po Ottovom úteku už nezostal nikto, kto by Karolovi mohol konkurovať pri voľbe na trón. Situácia bola ale taká, že väčšinu krajiny ovládala svojvoľná šľachta a dokonca aj Karolovi údajní stúpenci ignorovali jeho privilégiá (súdili a trestali, vydávali peniaze, vyberali dane a udržiavali vlastnú armádu<ref name=":2">{{Citácia periodika|titul=1. lecke: Károly Róbert uralkodása (1308-1342)|periodikum=történelem 6.osztályosoknak|url=http://tortenelem6.blog.hu/2009/01/24/1_lecke_karoly_robert_uralkodasa_1308_1342|dátum prístupu=2017-12-09|jazyk=hu-HU}}</ref>). Jeho pozíciu upevnil pápež [[Klement V.]], keď vyslal v júni [[1308]] svojho legáta, [[Kardinál|kardinála]] [[Gentile da Montefiore]], aby presvedčil Matúša Čáka uznať zvrchovanosť Karola ako kráľa. Ich stretnutie sa uskutočnilo v kláštore [[Kékes]] v [[Pilišské vrchy|Pilišských vrchoch]] (maďarsky dnes [[Pilisszentlászló]]) neďaleko [[Vyšehrad (Maďarsko)|Vyšehradu]]. Dopadlo úspešne, pretože [[27. novembra]] [[1308]] bol Matúš Čák prítomný na sneme v [[Buda|Budíne]], kde bol Karol vyhlásený za uhorského kráľa.<ref>{{Citácia periodika|priezvisko=Kristó|meno=Gyula|titul=Károly Róbert családja|periodikum=AETAS - Történettudományi folyóirat|dátum=2005|číslo=4|strany=14–28|issn=0237-7934|url=https://www.ceeol.com/search/article-detail?id=262597|dátum prístupu=2017-12-06|jazyk=Hungarian}}</ref> <ref name=":0" /> Pápežský legát dal korunovať Karola novou korunou arcibiskupom ''Tomášom'' z Ostrihomu [[15. júna]] [[1309]]. Konečne pod hrozbami pápežského legáta Ladislav Kán vydal korunu a Karol bol, už tretí raz, korunovaný [[Uhorská koruna (klenot)|svätoštefanskou korunou]] [[27. augusta]] [[1310]] znova arcibiskupom z Ostrihomu v [[Stoličný Belehrad|Stoličnom Belehrade]] za účasti snemu.{{Hlavný článok|Bitka pri Rozhanovciach}}

V lete [[1311]] [[Matúš Čák Trenčiansky|Matúš Čák]] začal obliehať Karolove hlavné mesto [[Budín]], ten však útok odrazil. Krátko potom obyvatelia Košíc zavraždili [[Omodej Aba|Omodeja Abu]], jedného z hlavných stúpencov Karolovej vlády, ale Karol sa postavil proti jeho synom. Následkom toho sa jeho synovia spojili s Matúšom Čákom. V máji [[1312]] sa Karol rozhodol obliehať [[Šarišský hrad]], ale jeho útok bol odrazený a sám bol nútený vydať sa na ústup. Potom spojené vojská [[Omodejovci|Omodejovcov]] a Čáka pochodovali na [[Košice]], ale tam v krvavej [[Bitka pri Rozhanovciach|bitke pri Rozhanovciach]] ([[12. jún]] 1312) utrpeli Omodejovci porážku, keď Matúšove vojská nestihli prísť včas na pomoc. Po víťazstve zabral Karol sídla Omodejových synov v krajoch [[Abov (župa)|Abov]], [[Turnianska župa|Turňa]], [[Šarišská župa|Šariš]].

Po smrti svojej prvej manželky sa oženil ovdovený Karol s [[Beatrix Luxemburská|Beatrix Luxemburskou]], dcérou rímskeho cisára [[Henrich VII. (Svätá rímska ríša)|Henricha VII. Luxemburského]] a sestrou českého kráľa [[Ján Luxemburský|Jána I.]] v Čechách, pravdepodobne v roku [[1318]]. V lete roku [[1319]] viedol svoje vojská proti [[Srbsko|srbskému]] kráľovi [[Štefan Uroš II. Milutin|Štefanovi Urošovi II. Milutinovi]] , ktorý zabral južnú oblasť kráľovstva, a srbskému vojsku udelil pri [[Šabac|Mačve]]<!-- Mačva (maďarsky Macsó) región nazvaný podľa rovnomenného už neexistujúceho mesta v SRbsku. Terajšie cenntrum je mesto Šabac nachádza sa na hranici centrálneho Srbska a Vojvodiny (na rieke Save) v súčasnosti ako Mačviansky obvod. Pozri https://en.wikipedia.org/wiki/Ma%C4%8Dva https://en.wikipedia.org/wiki/Banate_of_Macs%C3%B3 --> porážku. Po tomto víťazstve obsadil [[Belehrad]]<!-- zlý preklad z angličtiny. Dobil hrad v Mačve a asi Mačva Banovinu (slonesky banát). OBsadil nie Belhrad ale Belehradsko, -->. V tom čase začal reorganizovať finančnú základňu kráľovskej moci vyhlásením, že jedine kráľ je oprávnený otvoriť nové colnice v kráľovstve.

 

 

Smrť Matúša Čáka [[21. marca]] 1321, najmocnejšieho šľachtica a vzdorovateľa Karolovej moci, znamenala rozpad jeho provincií a Karolove vojsko mohlo do konca roka nadobudnúť všetky pevnosti zosnulého baróna. V januári [[1322]] sa vzbúrili mestá v [[Dalmácia|Dalmácii]]  [[Šibenik]] a [[Trogir]] proti vláde [[bán]]a [[Mladen II Šubić|Mladena Šubiča]], ktorého otec Pavol Šubić patril medzi prvých priaznivcov Karola Róberta. Viacero chorvátskych šľachticov (vrátane jeho brata Pavla II. Šubiča) sa tiež obrátilo proti Mladenovi a ich koalícia ho porazila v [[Bitka pri Bliske|bitke pri Bliske]]<!-- Battle of Bliska --> (v súčasnosti [[Blizna Donja]], sídlo medzi [[Trogir|Trogirom]] a [[Klis]]). Karol túto situáciu plne využil, vtiahol do Dalmácie a bána Mladena Subiča uväznil, čím posilnil svoj vplyv v Dalmácii a Chorvátsku.

[[Bratislava|Bratislavu]] dostala ako veno manželka jeho predchodcu [[Ondrej III. (Uhorsko)|Ondreja III.]], nemecká princezná [[Agneša Habsburská (1280)|Agneša Habsburská]]. Po prevzatí vlády, smrti Ondreja (1301) a odchode Agneše do Rakúska (1308) si Karol nárokoval aj Bratislavu, ktorú spravovali rakúsky vojvodca Rudolf po celé desaťročia.<ref name=":0" /> <ref name=":1">{{Citácia knihy|priezvisko=Dvořák|meno=Pavel|titul=Zlatá kniha Bratislavy|vydavateľ=Slovenský spisovateľ|rok=1995|isbn=9788022006743|url=https://books.google.sk/books?id=9Xd9AAAAMAAJ|poznámka=Google-Books-ID: 9Xd9AAAAMAAJ|jazyk=sk}}</ref> Už v roku 1312 Karol získal mesto <ref name=":1" />, v roku [[1314]] [[Devínsky hrad]] a Bratislavu aj s okolím mal pod kontrolou v roku 1322<ref name=":0" /> alebo[[1323]] výmenou za podporu, ktorú poskytol rakúskym vojvodom v boji proti cisárovi [[Ľudovít IV. (Svätá rímska ríša)|Ľudovítovi IV.]]

 

Ako vyplýva z charty, ktorú vydal v roku [[1323]] dosiahol "úplné ovládnutie" svojho kráľovstva. V rovnakom roku sa rozhodol presťahovať svoj kráľovský dvor a [[uhorské korunovačné klenoty]] z [[Temešvár|Temesváru]], kde sídlil 8 rokov, do [[Vyšehrad (Maďarsko)|Vyšehradu]] (ako centra svojej ríše) ale aj preto, že Budín mu nedovolil usadiť sa v arpádovskom sídle.

 

Karol zaviedol mnohé významné politické i ekonomické reformy. V roku [[1323]] sa vzdal kráľovskej výsady oslabenia meny a zaviedol nové dane (lucrum camaræ) s cieľom zabezpečiť kráľovstvu trvalé príjmy. V roku 1323 vykonal peňažnú reformu, keď namiesto znehodnotenej [[Denár (minca)|denár]]<nowiki/>ovej meny zaviedol zlatú a v roku 1325 striebornú menu.<ref name=":0" /> Floriny alebo florény, razené od roku 1325 v novozavedenej [[Mincovňa Kremnica|mincovni v Kremnici]], sa čoskoro stali medzinárodným platobným prostriedkom v celej Európe. [[Zlatý florén]] (alebo [[dukát]]) mal hmotnosť 3,558 g.<!-- Zriadil dve banské/mincové komory okrem Kremnice aj v Smolníku -->

 

Zaviedol takzvaný čestný systém (latinsky pro honore tenent): namiesto jednorázových doživotných veľkých odmien ([[léno]]) dostávali verní služobníci "čestný úrad" a tým sa stali držiteľmi kráľovského majetku (vrátane hradov) v okresoch a zástupcami kráľa. Tieto úrady ale neboli pridelené na večnosť, ale len počas služby kráľovi a kráľ im ich mohol kedykoľvek odobrať, čo posilňovalo Karolovu moc. V roku 1327 zrušil svoj monopol na ťažbu drahých kovov a namiesto neho zaviedol [[Urbura|urburu]] (banské podniky platiace dane). Počas jeho vlády vznikol v Uhorsku [[Rytier (stredovek)|rytiersky]] stav (rytieri kráľovského dvora - rytieri, familiári, panoši, pážatá), ktorý ďalej rozširoval jeho syn Ľudovít<!-- Za Karola 69, za Ľudovíta po počet 231 -->.

 

V 17. apríla 1330 sa Karol stal terčom [[Atentát|atentátu]]. O atentát sa pokúsil spojenec Matúša Čáka [[Felicián Zach]] so svojím synom a to na kráľovskom dvore v blízkosti zámku [[Vyšehrad (Maďarsko)|Vyšehrad]], počas toho ako kráľovská rodina obedovala. Pokúsil sa zabiť kráľa a jeho dvoch synov ale výsledkom bolo len to, že kráľovná stratila pri útoku štyri prsty na pravej ruke, pretože zasiahli služobníci a zabili Zacha priamo na mieste<!-- dvaja vychovávatelia bez zbraní zomreli... pomocný čašník kráľovnej, vrhol sa na Feliciána ako na krvižíznivé zviera a čakanom mu silno zaťal medzi krk a lopatku -->. Kráľ vyviazol len s drobným poranením chrbta. Karol sa za pokus o atentát vysporiadal nielen so samotným atentátnikom, ale aj s jeho rodinou. A to až do tretieho pokolenia. Inak spravodlivý kráľ si týmto krutým trestom pobúril proti sebe celé Uhorsko, keď rozštvrteného Zacha poslal kolovať do veľkých miest kráľovstva. Motívy zločinu pritom neboli jasné. <ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Kronika o atentáte Feliciána Zacha na Karola Róberta {{!}} Klasici|url=http://www.klasici.sk/node/524|dátum prístupu=2017-12-06|vydavateľ=www.klasici.sk|jazyk=sk}}</ref><!-- Felicjan dcérou Kláru vraj znásilnil kráľov priateľ poľský kráľ Kazimír. Po atentáte zabili aj jeho jediného syna aj obe dcery -->

 

Karolova zahraničná politika bola založená prevažne na spojenectvách, taktiež sa ale snažil posilniť svoju moc nad krajinami, ktoré uznali jeho nadvládu.

 

Karol zaviazal [[Kőszegi|Kőszegiovcov]], aby sa vzdal svojich posledných pevností pozdĺž západných hraníc kráľovstva v roku 1339 alebo 1340. Rozdelil veľkú Zvolenskú župu, ktorej dominoval silný miestny pán [[Donč]] (zakladateľ šľachtického rod Balaša/[[Balašovci]]), do troch menších častí v roku 1340 a v nasledujúcom roku donútil Donča aby sa vzdal svojich dvoch pevností výmenou za iné. V rovnakom čase srbský panovník [[Štefan Dušan|Štefan Uroš IV. Dušan]] napadol [[Sirmium]] ([[Sremska Mitrovica]]) a obsadil [[Belehrad]].

 

[[Arpádovci]] úspešne obkolesili celé svoje južné pohraničie šiestimi vojenskými kolónami – [[Banát|banátmi]], ktoré zahŕňali zhruba Malé Valašsko (južná časť dnešného Rumunska) a severnú časť dnešného Bulharska, Srbsko a Bosnu. Tieto územia prerozdelil a v jednotlivých regiónoch získaval podporu obyvateľstva, aby tak posilnili svoju moc. Aj keď sa snažil rozšíriť kráľovstvo, nepriaznivé účinky mali za následok obrat starých banátov na násilné separatistické protimaďarské kniežatstvá. Dominantná viera v danej oblasti bola gréckokatolícka a konverzia ku katolicizmu podnietila vzburu. Súboj o moc medzi ortodoxnými Srbmi, bulharskými cármi a novovzniknutým Malým Valašskom len posilnili povstanie.

 

Bez Karolovho vedomia [[Ottomanská ríša|Ottomanskí Turci]] úspešne získali [[Malá Ázia|Malú Áziu]] pod nadvládu sultána [[Osman I.|Osmana I.]] a [[Orchan I.|Orchana I.]] Chystali sa na inváziu do juhovýchodnej Európy. Zvrchovanosť juhovýchodu však mala väčšie starosti so zabezpečovaním vlastných režimov a panstiev než s koordinovanou obranou. To napomohlo Turkom rozšíriť svoju vládu v oblasti.

 

Karol Róbert zomrel 16. júla 1342. Po mesiaci bol pochovaný vedľa vysokého oltára v bazilike [[Stoličný Belehrad|Székesfehérváre]] na starobylom pohrebisku Arpádovskej dynastie.

 

* matka [[Klementína Habsburská]], dcéra cisára [[Rudolf I. (Svätá rímska ríša)|Rudolfa I]].

* 1. manželka [[Mária Ruriková]] († po [[1309]]), dcéra haličského kniežaťa Leva

** Katarína († asi [[1355]]) ∞ [[1338]] świdnický vojvoda Henrich II.

** Alžbeta ∞ asi opavské knieža Boleslav

* 3. manželka [[Beatrix Luxemburská]] († [[1319]]), dcéra rímskeho cisára [[Henrich VII. (Svätá rímska ríša)|Henricha VII.]] , sestra českého kráľa [[Ján Luxemburský|Ján Luxemburského]]

** Karol (*/† [[1321]])

** Ladislav (* [[1. november]] [[1324]] – † [[24. február]] [[1329]])

 

== Zdroje ==

 

== Iné projekty ==