Alexandr Vasilievič Suvorov: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
upresnenie |
pravopis |
||
Riadok 43:
'''Alexandr Vasilievič Suvorov''' ({{V jazyku|rus| Алекса́ндр Васи́льевич Суво́ров}}; * [[24. november]] [[1729]], [[Moskva]], [[Ruská ríša]] – † [[18. máj]] [[1800]], [[Petrohrad]], [[Ruská ríša]]) bol [[Rusi|ruský]] vojvodca, jeden zo zakladateľov ruského [[vojenské umenie|vojenského umenia]], štvrtý ruský [[generalissimus]] ([[1799]]), rimnický knieža ([[1789]]), taliansky princ ([[1799]]).
Ako jeden z mála vojvodcov v 60 bitkách, ktoré viedol, neutrpel ani jednu porážku. Známy sa stal aj vlastnými metódami vo výchove vojsk. Mal vlastný originálny názor na spôsob vedenia vojny, v ktorom kládol dôraz na vyvíjanie maximálnej bojovej aktivity v bitkách, s cieľom úplne zničiť nepriateľa. Autor nadčasových vojensko-teoretických diel ''Plukovné zriadenie'' a ''Umenie zvíťaziť''.
== Detstvo a mladosť ==
Riadok 52:
== Vojenská kariéra ==
Alexander Suvorov získal prvú dôstojnícku hodnosť [[poručík]] v roku [[1754]].
=== Prvé vojnové skúsenosti ===
Počas [[Sedemročná vojna (1756 – 1763)|Sedemročnej vojny]] (od roku [[1759]]) sa po prvýkrát zúčastnil bojových operácií, ktoré viedlo [[Rusko]] proti [[Prusko (brandenbursko-pruská monarchia)|Prusku]]. Prvé roky vojny sa však ako dôstojník ubytovacej služby nachádzal v tyle. Vtedy bojoval ako nižší dôstojník [[bitka pri Kunersdorfe|pri Kunersdorfe]]. [[12. august]]a [[1760]] sa zúčastnil obsadzovania [[Berlín]]a. Od roku [[1761]] velil [[kozáci|kozáckemu]] oddielu, ktorý spolupracoval s jednotkou [[Peter Alexandrovič Rumiancev|P. A. Rumianceva]], ktorá obsadila [[Kolberg]]. V roku [[1762]] sa však na ruský cársky trón dostal [[Peter III. (Rusko)|Peter III.]], ktorý bol obdivovateľom [[Fridrich II. Veľký|Fridricha II.]] Rusko okamžite zastavilo svoje vojenské operácie namierené proti Prusku, a tým sa vzdalo všetkých ťažko nadobudnutých víťazstiev.
Alexander Suvorov bol v tom istom roku povýšený na [[plukovník]]a a poverený velením
=== Boje v Poľsku ===
V rokoch [[1768]] – [[1772]] bojoval vo vojne na podporu [[Stanislav II. August Poniatowski|Stanislava Poniatowského]], ktorý bol poľským bábkovým kráľom a zároveň milencom cárovnej [[Katarína II. (Rusko)|Kataríny II.]] [[3. november|3. novembra]] [[1768]] Suvorov v [[bitka pri Orechovom|bitke pri Orechovom]] porazil bratov Jozefa a Kazimíra Pułaských. Následne ruské vojská obsadili [[Krakov]]. Suvorov za zásluhy v Poľsku získal hodnosť [[generálmajor]]a, ako aj vysoké vyznamenanie – [[Kríž Sv. Juraja]]. Už onedlho však musel proti [[Poliaci|Poliakom]] zasiahnuť znovu. [[23. máj]]a [[1771]] porazil konfederantov pod vedením francúzskeho generála [[Charles François Dumouriez|Dumourieza]] v bitke [[bitka pri Lanskorne|pri Lanskorne]]. Túto bitku vyhral vďaka netradičnému nasadeniu [[kozáci|kozáckeho]] [[ľahké jazdectvo|ľahkého jazdectva]], ktoré napriek tomu, že bolo niekoľkonásobne slabšie, prinútilo nepriateľa ustúpiť. V noci z 22. na 23. [[23. september|septembra]] [[1771]] opäť porazil konfederantov na čele s [[Michal Kazimír Oginski|Michalom Oginskim]] v [[bitka o Stolvice|bitke o Stolvice]]. Následne [[23. apríl]]a [[1772]] sa po jeho skvele vykonanom útoku vzdali poslední povstalci v [[Krakov]]skej pevnosti [[Wawel]]. Boli to poslední [[Poľsko|poľskí]] vlastenci, ktorí vzdorovali intervencii po [[Prvé delenie Poľska|prvom delení Poľska]] (dohody boli podpísané [[6. február]]a v [[Petrohrad|Peterburgu]] a [[19. február]]a vo [[Viedeň|Viedni]]). Ku cti môže Suvorovovi slúžiť to, že s porazenými povstalcami nakladal humánne a po ich prísľube, že už nebudú jeho vojskám klásť odpor (ten neraz porušili), ich odzbrojil a prepustil.
=== Rusko-turecké vojny a povstanie Pugačova ===
V roku [[1773]] sa Alexandrovi Vasilievičovi podarilo dosiahnuť prevelenie na [[Balkán]], kde opäť slúžil pod vedením maršala [[Peter Alexandrovič Rumjancev|Rumjanceva]]. [[Rusko-turecká vojna|Táto vojna]] prebiehala s prestávkami od roku [[1768]] až do roku [[1774]]. [[21. mája]] a [[28. jún]]a [[1773]] vypátral a porazil Turkov, v [[apríl]]i sa mu navyše podarilo obsadiť pevnosť [[Turtukaj]]. Zaujímavé je, že za samostatnosť, ktorej bol príkladom, ho maršal Rumjancev postavil pred vojnový tribunál. Ten ho odsúdil na trest smrti, vtedy však prozreteľne zasiahla [[Katarína II. (Rusko)|Katarína II.]] a oslobodila ho známym výrokom: „Víťazov nesúdia.“
[[14. september|14. septembra]] [[1773]] pri obrane Gprsova odrazil silný útok tureckej armády, čím prakticky zastavil jej postup. [[19. jún]]a [[1774]] spolu s generálom Kamenským v [[bitka pri Kozoluži|bitke pri Kozoluži]] porazil 40-tisícovú tureckú armádu. Za tento úspech bol povýšený na [[generálmajor]]a. Pre Osmanskú ríšu to boli veľké porážky, ktoré vyústili odstúpením [[Azov]]a (ktorý stratil [[Peter Veľký]]) a [[Kerčský polostrov|Kerčského polostrova]], čím [[Rusko]] získalo prístup k [[Čierne more|Čiernemu moru]].
V [[august]]e [[1774]] bol Suvorov poverený vedením trestných oddielov, ktoré mali potlačiť [[Povstanie Jemeľjana Pugačova|povstanie]] [[kozáci|kozákov]] pod vedením [[Ural (rieka)|
=== Vrchol kariéry ===
==== Ďalšie rusko-turecké vojny ====
V rokoch [[1785]] až [[1787]] velil Vladimirskej, Peterburgskej a Kremenčugskej divízii. Po začiatku druhej [[Rusko-turecká vojna|Rusko-tureckej vojny]] v roku [[1787]] bol poverený obranou Chersonsko-Kinburnskej oblasti. Tam [[12. október|12. októbra]] [[1787]] v [[bitka na Kinburskej kose|Kinburnskej bitke]] znovu porazil [[Osmanská ríša|
Onedlho bol Suvorov poverený cárskym obľúbencom, generálom [[Grigorij Potemkin|Grigorijom Potemkinom]], viesť [[Dobytie Izmajilu|útok na obrovskú pevnosť Izmajil]], postavenú podľa moderných fortifikačných trendov francúzskymi projektantmi. Suvorov k pevnosti prišiel [[13. december|13. decembra]] [[1790]]. Po príchode a prieskume bojiska začal pripravovať svojich vojakov na útok. Okrem iného vojaci cvične útočili na makety vysokých opevnení. Veliteľovi obliehanej pevnosti s 35-tisícovou posádkou Suvorov niekoľko dní pred útokom prezieravo navrhol kapitulovať, ten mu však výsmešne odpovedal, že: „Skôr sa nebesá zrútia na zem, než sa podarí obsadiť Izmajil.“ [[22. december|22. decembra]] [[1790]] o 5:30 ráno ruské jednotky, ktoré ani neboli v početnej výhode, zaútočili pod rúškom tmy na opevnenia Izmajila. Alexandr Suvorov bol, ako vždy, medzi svojimi vojakmi v útoku. Už o ôsmej hodine boli všetky opevnenia v rukách útočiacich vojsk. Tvrdé boje ďalej pokračovali v uliciach mesta do 16. hodiny. 26 000 tureckých vojakov padlo, 9 000 bolo zajatých, mnohí z nich na následky zranení neskôr zomreli. Straty Rusov boli nižšie: 4000 padlých a 6000 ranených. Pri krvavých bojoch v uliciach ruské vojská pobili i 10 000 obyvateľov mesta. Pád tejto pevnosti vyvolal v Európe silný ohlas. Veliteľom Izmajilu sa stal jeden zo Suvorových generálov, [[Michail Illarionovič Kutuzov|Michail Kutuzov]]. [[9. január]]a [[1792]] sa vojna skončila podpísaním mieru v [[Jassy|Jassách]].
==== Opäť v Poľsku ====
Riadok 84:
==== Talianska kampaň ====
[[Súbor:Suvorov crossing the alps.jpg|thumb|250px|Suvorov so svojím vojskom pri prechode Alpami – Obraz [[Vasilij Ivanovič Surikov|V.I. Surikova]]]]
[[Veľká francúzska revolúcia]] v tých rokoch vystrašila väčšinu vtedajších [[Európa|
Suvorov bol ešte koncom roku [[1799]] menovaný [[generalissimus|generalissimom]] ruskej armády. V tej istej dobe sa však vypukli v protifrancúzskej koalícii nezhody medzi [[Rusko]]m a [[Rakúsko]]m. Tie mali základ v tom, že Rakúšania prakticky vôbec nepomáhali ruským vojskám, ktoré vlastne bojovali na ich územiach a v ich záujmoch. Rusko z koalície čoskoro vystúpilo a Suvorov sa vrátil späť do vlasti. Pri tom prechádzali jeho vojská aj cez [[Slovensko|slovenské]] územie. Bolo to už druhýkrát, keďže tadiaľ prechádzali aj cestou do [[Taliansko|Talianska]].
==== Návrat ====
Po návrate domov ho cár privítal veľmi chladne, bál sa totiž jeho popularity. Onedlho zase upadol do nemilosti, boli mu odobraté vojenské hodnosti a bol poslaný na odpočinok. Alexandr Vasilievič Suvorov ochorel, čiastočne sa na tom podpísali i následky vypätia pri prechode [[Alpy|Álp]]. Jeden z najväčších vojvodcov a možno jediný, ktorý sa vo svojej dobe mohol porovnávať s [[Napoleon Bonaparte|Napoleonom]], zomrel v [[Moskva|Moskve]] [[18. máj]]a [[1800]]. Pochovaný bol v [[Lavra Alexandra Nevského|chráme Alexandra Nevského]]. Nový cár [[Alexander I. (Rusko)|Alexander I.]] mu dal o rok postaviť pomník vo forme sochy mladého boha vojny Marsa
== Suvorovov vklad do vojenskej vedy ==
Riadok 98:
=== Suvorovove dedičstvo ===
Suvorov, v dobe kedy žil, obohatil vojenskú prax o svoje svoje vlastné myšlienky. Zavrhoval vtedy bežne používanú [[lineárna taktika|lineárnu taktiku]], pre jej slabé manévrovacie schopnosti. Rozvíjal taktiku kordónov a kolón, čiže voľnejších zoskupení, ktorú uplatňovali najmä francúzske vojská počas [[Veľká francúzska revolúcia|revolúcie]]. O jeho kvalitách hovorí i fakt, že bojoval v 60 bitkách, z ktorých ani jednu neprehral, a to i napriek tomu, že mnohé z nich viedol s vojskom rovnako silným alebo dokonca slabším ako nepriateľ.
Alexander Suvorov bol vojvodca, ktorý svojich vojakov viedol z prvej línie. Jeho taktika dávala dôraz na vyvinutie maximálnej bojovej aktivity v jednotlivých bitkách, s cieľom úplne zničiť nepriateľa v boji. Základom bolo správne vyhodnotenie situácie, na ktoré musela nadväzovať okamžitá rýchlo prevedená reakcia. Za najdôležitejšiu bojovú činnosť považoval [[Útok (vojenstvo)|útok]] na najslabšie miesto nepriateľa vedený bez zaváhania, rozhodne, priamo na cieľ. Bitku
== Iné projekty ==
|