Alexandr Vasilievič Suvorov: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
upresnenie
pravopis
Riadok 43:
'''Alexandr Vasilievič Suvorov''' ({{V jazyku|rus| Алекса́ндр Васи́льевич Суво́ров}}; * [[24. november]] [[1729]], [[Moskva]], [[Ruská ríša]] – † [[18. máj]] [[1800]], [[Petrohrad]], [[Ruská ríša]]) bol [[Rusi|ruský]] vojvodca, jeden zo zakladateľov ruského [[vojenské umenie|vojenského umenia]], štvrtý ruský [[generalissimus]] ([[1799]]), rimnický knieža ([[1789]]), taliansky princ ([[1799]]).
 
Ako jeden z mála vojvodcov v 60 bitkách, ktoré viedol, neutrpel ani jednu porážku. Známy sa stal aj vlastnými metódami vo výchove vojsk. Mal vlastný originálny názor na spôsob vedenia vojny, v ktorom kládol dôraz na vyvíjanie maximálnej bojovej aktivity v bitkách, s cieľom úplne zničiť nepriateľa. Autor nadčasových vojensko-teoretických diel ''Plukovné zriadenie'' a ''Umenie zvíťaziť''.
 
== Detstvo a mladosť ==
Riadok 52:
 
== Vojenská kariéra ==
Alexander Suvorov získal prvú dôstojnícku hodnosť [[poručík]] v roku [[1754]]. Medzi týmMedzitým 6 rokov slúžil v nižších poddôstojníckych hodnostiach, kde spoznal všetky bežné činnosti, ktoré vojaci v tých dobách vykonávali. Tieto skúsenosti v neskoršom období uplatnil, najmä pri výcviku. Čoskoro po povýšení bol prevelený do iného pešieho pluku, v rokoch [[1756]] až [[1758]] pracoval vo Vojenskom kolégiu, vtedajšom ministerstve vojny.
 
=== Prvé vojnové skúsenosti ===
Počas [[Sedemročná vojna (1756 – 1763)|Sedemročnej vojny]] (od roku [[1759]]) sa po prvýkrát zúčastnil bojových operácií, ktoré viedlo [[Rusko]] proti [[Prusko (brandenbursko-pruská monarchia)|Prusku]]. Prvé roky vojny sa však ako dôstojník ubytovacej služby nachádzal v tyle. Vtedy bojoval ako nižší dôstojník [[bitka pri Kunersdorfe|pri Kunersdorfe]]. [[12. august]]a [[1760]] sa zúčastnil obsadzovania [[Berlín]]a. Od roku [[1761]] velil [[kozáci|kozáckemu]] oddielu, ktorý spolupracoval s jednotkou [[Peter Alexandrovič Rumiancev|P. A. Rumianceva]], ktorá obsadila [[Kolberg]]. V roku [[1762]] sa však na ruský cársky trón dostal [[Peter III. (Rusko)|Peter III.]], ktorý bol obdivovateľom [[Fridrich II. Veľký|Fridricha II.]] Rusko okamžite zastavilo svoje vojenské operácie namierené proti Prusku, a tým sa vzdalo všetkých ťažko nadobudnutých víťazstiev.
 
Alexander Suvorov bol v tom istom roku povýšený na [[plukovník]]a a poverený velením AstrachaňskéhoAstrachánskeho pešieho pluku. O rok neskôr bol poverený velením SuzdaľskémuSuzdaľského [[granátnik|granátnickémugranátnického]] pluku. Tam v rokoch [[1764]] až [[1765]] napísal knihu ''Plukovné zriadenie'', ktorá bola akýmsi poriadkom, ktorý obsahoval základné poučky a pravidlá pre výchovu, výcvik a bojovú prípravu vojakov. V roku [[1768]] získal hodnosť [[brigadier]]a.
 
=== Boje v Poľsku ===
V rokoch [[1768]] – [[1772]] bojoval vo vojne na podporu [[Stanislav II. August Poniatowski|Stanislava Poniatowského]], ktorý bol poľským bábkovým kráľom a zároveň milencom cárovnej [[Katarína II. (Rusko)|Kataríny II.]] [[3. november|3. novembra]] [[1768]] Suvorov v [[bitka pri Orechovom|bitke pri Orechovom]] porazil bratov Jozefa a Kazimíra Pułaských. Následne ruské vojská obsadili [[Krakov]]. Suvorov za zásluhy v Poľsku získal hodnosť [[generálmajor]]a, ako aj vysoké vyznamenanie – [[Kríž Sv. Juraja]]. Už onedlho však musel proti [[Poliaci|Poliakom]] zasiahnuť znovu. [[23. máj]]a [[1771]] porazil konfederantov pod vedením francúzskeho generála [[Charles François Dumouriez|Dumourieza]] v bitke [[bitka pri Lanskorne|pri Lanskorne]]. Túto bitku vyhral vďaka netradičnému nasadeniu [[kozáci|kozáckeho]] [[ľahké jazdectvo|ľahkého jazdectva]], ktoré napriek tomu, že bolo niekoľkonásobne slabšie, prinútilo nepriateľa ustúpiť. V noci z 22. na 23. [[23. september|septembra]] [[1771]] opäť porazil konfederantov na čele s [[Michal Kazimír Oginski|Michalom Oginskim]] v [[bitka o Stolvice|bitke o Stolvice]]. Následne [[23. apríl]]a [[1772]] sa po jeho skvele vykonanom útoku vzdali poslední povstalci v [[Krakov]]skej pevnosti [[Wawel]]. Boli to poslední [[Poľsko|poľskí]] vlastenci, ktorí vzdorovali intervencii po [[Prvé delenie Poľska|prvom delení Poľska]] (dohody boli podpísané [[6. február]]a v [[Petrohrad|Peterburgu]] a [[19. február]]a vo [[Viedeň|Viedni]]). Ku cti môže Suvorovovi slúžiť to, že s porazenými povstalcami nakladal humánne a po ich prísľube, že už nebudú jeho vojskám klásť odpor (ten neraz porušili), ich odzbrojil a prepustil.
 
=== Rusko-turecké vojny a povstanie Pugačova ===
V roku [[1773]] sa Alexandrovi Vasilievičovi podarilo dosiahnuť prevelenie na [[Balkán]], kde opäť slúžil pod vedením maršala [[Peter Alexandrovič Rumjancev|Rumjanceva]]. [[Rusko-turecká vojna|Táto vojna]] prebiehala s prestávkami od roku [[1768]] až do roku [[1774]]. [[21. mája]] a [[28. jún]]a [[1773]] vypátral a porazil Turkov, v [[apríl]]i sa mu navyše podarilo obsadiť pevnosť [[Turtukaj]]. Zaujímavé je, že za samostatnosť, ktorej bol príkladom, ho maršal Rumjancev postavil pred vojnový tribunál. Ten ho odsúdil na trest smrti, vtedy však prozreteľne zasiahla [[Katarína II. (Rusko)|Katarína II.]] a oslobodila ho známym výrokom: „Víťazov nesúdia.“
 
[[14. september|14. septembra]] [[1773]] pri obrane Gprsova odrazil silný útok tureckej armády, čím prakticky zastavil jej postup. [[19. jún]]a [[1774]] spolu s generálom Kamenským v [[bitka pri Kozoluži|bitke pri Kozoluži]] porazil 40-tisícovú tureckú armádu. Za tento úspech bol povýšený na [[generálmajor]]a. Pre Osmanskú ríšu to boli veľké porážky, ktoré vyústili odstúpením [[Azov]]a (ktorý stratil [[Peter Veľký]]) a [[Kerčský polostrov|Kerčského polostrova]], čím [[Rusko]] získalo prístup k [[Čierne more|Čiernemu moru]].
 
V [[august]]e [[1774]] bol Suvorov poverený vedením trestných oddielov, ktoré mali potlačiť [[Povstanie Jemeľjana Pugačova|povstanie]] [[kozáci|kozákov]] pod vedením [[Ural (rieka)|Jajickéhojajického]] vzbúrenca [[Jemeľjan Ivanovič Pugačov|Jemeľjana Pugačova]]. Kozákov však porazili iné ruské vojská neďaleko [[Volgograd|Caricynu]] a tí potom sami Pugačova vydali cárovnej, to všetko ešte predtým, ako stihol dôjsť na bojisko. V rokoch [[1776]] až [[1783]] sa Suvorov naďalej nachádzal v južnom Rusku. V roku [[1777]] porazil [[Krym]]ského chána [[Droleg Gírej]]a, čím definitívne [[Krym]] pričlenil k [[Rusko|Rusku]]. Potláčal povstania na [[Kaukaz]]e a bojoval proti odbojným [[Nogajci|Nogajcom]].
 
=== Vrchol kariéry ===
==== Ďalšie rusko-turecké vojny ====
V rokoch [[1785]] až [[1787]] velil Vladimirskej, Peterburgskej a Kremenčugskej divízii. Po začiatku druhej [[Rusko-turecká vojna|Rusko-tureckej vojny]] v roku [[1787]] bol poverený obranou Chersonsko-Kinburnskej oblasti. Tam [[12. október|12. októbra]] [[1787]] v [[bitka na Kinburskej kose|Kinburnskej bitke]] znovu porazil [[Osmanská ríša|Tureckéturecké]] vojská, ktoré sa tam vyloďovali. Boje pokračovali obliehaním [[Očakov]]a a [[1. august]]a [[1789]] [[Fokšanská bitka|Fokšanskou bitkou]], v ktorej porazil armádu [[Mehmed paša|Mehmeda pašu]]. Ďalšia bitka sa odohrala [[3. októbra]] pri rieke [[Rimnici]]. V [[Bitka pri Rimnici|bitke pri Rimnici]] bola [[Osmanská ríša|Osmanská]] 100-tisícová armáda pod vedením [[Josuf paša|Josuf pašu]] porazená Suvorovými rusko-rakúskymi vojskami, ktoré sčítaličítali iba 18 000 mužov. Po bitke zostalo z armády Josuf pašovi iba 15 000 vojakov. Pri bojoch bol Suvorov niekoľkokrát ranený. Toho roku Turci utrpeli ešte jednu porážku, keď admirál [[Fjodor Fjodorovič Ušakov|Ušakov]] porazil ich flotilu pri [[Fidonisi]].
 
Onedlho bol Suvorov poverený cárskym obľúbencom, generálom [[Grigorij Potemkin|Grigorijom Potemkinom]], viesť [[Dobytie Izmajilu|útok na obrovskú pevnosť Izmajil]], postavenú podľa moderných fortifikačných trendov francúzskymi projektantmi. Suvorov k pevnosti prišiel [[13. december|13. decembra]] [[1790]]. Po príchode a prieskume bojiska začal pripravovať svojich vojakov na útok. Okrem iného vojaci cvične útočili na makety vysokých opevnení. Veliteľovi obliehanej pevnosti s 35-tisícovou posádkou Suvorov niekoľko dní pred útokom prezieravo navrhol kapitulovať, ten mu však výsmešne odpovedal, že: „Skôr sa nebesá zrútia na zem, než sa podarí obsadiť Izmajil.“ [[22. december|22. decembra]] [[1790]] o 5:30 ráno ruské jednotky, ktoré ani neboli v početnej výhode, zaútočili pod rúškom tmy na opevnenia Izmajila. Alexandr Suvorov bol, ako vždy, medzi svojimi vojakmi v útoku. Už o ôsmej hodine boli všetky opevnenia v rukách útočiacich vojsk. Tvrdé boje ďalej pokračovali v uliciach mesta do 16. hodiny. 26 000 tureckých vojakov padlo, 9 000 bolo zajatých, mnohí z nich na následky zranení neskôr zomreli. Straty Rusov boli nižšie: 4000 padlých a 6000 ranených. Pri krvavých bojoch v uliciach ruské vojská pobili i 10 000 obyvateľov mesta. Pád tejto pevnosti vyvolal v Európe silný ohlas. Veliteľom Izmajilu sa stal jeden zo Suvorových generálov, [[Michail Illarionovič Kutuzov|Michail Kutuzov]]. [[9. január]]a [[1792]] sa vojna skončila podpísaním mieru v [[Jassy|Jassách]].
 
==== Opäť v Poľsku ====
Riadok 84:
==== Talianska kampaň ====
[[Súbor:Suvorov crossing the alps.jpg|thumb|250px|Suvorov so svojím vojskom pri prechode Alpami – Obraz [[Vasilij Ivanovič Surikov|V.I. Surikova]]]]
[[Veľká francúzska revolúcia]] v tých rokoch vystrašila väčšinu vtedajších [[Európa|Európskycheurópskych]] mocností. Vznikla koalícia [[Anglicko|Anglicka]], [[Rakúsko|Rakúska]], [[Osmanská ríša|Osmanskej ríše]], [[Sicílske kráľovstvo|Sicílskeho kráľovstva]] a [[Rusko|Ruska]]. [[Napoleon Bonaparte]] v tej dobe úspešne vzdoroval tejto koalícii a obsadil v ťažení v rokoch [[1796]] – [[1797]], prakticky celé [[Taliansko]]. Na naliehanie svojich rakúskych spojencov bol Pavol I. nútený maršala Suvorova opäť menovať hlavným veliteľom ruských vojsk v severnom Taliansku. Jeho hlavnou úlohou bolo zadržať nástup Napoleonových generálov. Suvorov bol v tej dobe jedným z mála vojvodcov, ktorí pochopili novátorské prvky skrývajúce sa v pozadí úspechov francúzskej armády, a hľadal proti nim účinné opatrenia. „Generál Vpred“, ako ho Rakúšania pre jeho obľubu útočnej taktiky, najmä boja na bodáky, nazývali, odmietol rakúske vojnové plány, zakladajúce sa na zdĺhavom manévrovacom spôsobe boja, a sám viedol ruské a rakúske vojská, keď zvíťazili [[27. apríl]]a [[1799]] v [[bitka pri rieke Adda|bitke pri rieke Adda]] nad Francúzmi, zatiaľ čo sa Napoleon venoval svojim dobrodružstvám v [[Egypt]]e. Následne [[29. apríl]]a [[1799]] obsadili [[Miláno]], čo znamenalo likvidáciu všetkých Napoleonovi naklonených štátikov v severnom Taliansku. [[19. jún]]a porazil v trojdennej [[Bitka pri Trebii (1799)|bitke pri Trebii]] francúzskeho generála [[Étienne-Jacques-Joseph-Alexandre MacDonald|Macdonalda]]. Na posledný odpor sa zmohli francúzske a miestne sily [[15. august]]a v [[bitka pri rieke Novi|bitke pri rieke Novi]], ale i tu ich Suvorov vehementne zdolal. V tomto boji padol i francúzsky generál [[Barthélemy Catherine Joubert|Joubert]]. Sardínsky kráľ udelil Suvorovovi titul talianskeho šľachtica. Po sérii víťazstiev mienil Suvorov pokračovať vo svojom postupe až do [[Francúzsko|Francúzska]]. To mu však spojenci nedovolili a vyslali jeho ruské vojská do [[Švajčiarsko|Švajčiarska]], kde sa mal stretnúť s oddielmi generála [[Alexander Rimskij-Korsakov|Alexandra Rimského-Korsakova]]. Koncom leta, [[31. august]]a [[1799]], sa jeho armáda pohla cez [[Alpy|Alpskéalpské]] priesmyky podľa [[Hannibal Barkas|Hannibalovho]] vzoru do Švajčiarska. Medzi týmMedzitým boli oddiely Korsakova generálom [[André Masséna|Massénom]] porazené pri [[Zürich]]u. Suvorovove vojská cestou prišli o väčšinu [[Kôň (podrod)|koní]], [[delo|diel]] aj trénu. Bez dostatočných zásob a výstroja vojsk, v neznámom horskom teréne, za dažďa, obklopený nepriateľskou presilou sa prebojoval cez Svätogotthardský priesmyk. Horskou cestou, v hlbokom snehu za veľkých útrap prostých vojakov previedol svoje vojsko do Mouttskej doliny, kde sa stretli so zvyškami vojsk Korsakova. Následne sa prebojoval cez viacnásobnú presilu Francúzov a {{m|2407|m}} vysokým horským chrbtom ustúpil do údolia Rýna, do [[Vorarlberg]]u, kde so značne oslabenou armádou prezimoval. Generál [[André Masséna|Masséna]] vtedy vyhlásil, že by obetoval 20 svojich víťazstiev za takýto čin.
 
Suvorov bol ešte koncom roku [[1799]] menovaný [[generalissimus|generalissimom]] ruskej armády. V tej istej dobe sa však vypukli v protifrancúzskej koalícii nezhody medzi [[Rusko]]m a [[Rakúsko]]m. Tie mali základ v tom, že Rakúšania prakticky vôbec nepomáhali ruským vojskám, ktoré vlastne bojovali na ich územiach a v ich záujmoch. Rusko z koalície čoskoro vystúpilo a Suvorov sa vrátil späť do vlasti. Pri tom prechádzali jeho vojská aj cez [[Slovensko|slovenské]] územie. Bolo to už druhýkrát, keďže tadiaľ prechádzali aj cestou do [[Taliansko|Talianska]].
 
==== Návrat ====
Po návrate domov ho cár privítal veľmi chladne, bál sa totiž jeho popularity. Onedlho zase upadol do nemilosti, boli mu odobraté vojenské hodnosti a bol poslaný na odpočinok. Alexandr Vasilievič Suvorov ochorel, čiastočne sa na tom podpísali i následky vypätia pri prechode [[Alpy|Álp]]. Jeden z najväčších vojvodcov a možno jediný, ktorý sa vo svojej dobe mohol porovnávať s [[Napoleon Bonaparte|Napoleonom]], zomrel v [[Moskva|Moskve]] [[18. máj]]a [[1800]]. Pochovaný bol v [[Lavra Alexandra Nevského|chráme Alexandra Nevského]]. Nový cár [[Alexander I. (Rusko)|Alexander I.]] mu dal o rok postaviť pomník vo forme sochy mladého boha vojny Marsa, na Maratovom poli v [[Petrohrad|Peterburgu]].
 
== Suvorovov vklad do vojenskej vedy ==
Riadok 98:
 
=== Suvorovove dedičstvo ===
Suvorov, v dobe kedy žil, obohatil vojenskú prax o svoje svoje vlastné myšlienky. Zavrhoval vtedy bežne používanú [[lineárna taktika|lineárnu taktiku]], pre jej slabé manévrovacie schopnosti. Rozvíjal taktiku kordónov a kolón, čiže voľnejších zoskupení, ktorú uplatňovali najmä francúzske vojská počas [[Veľká francúzska revolúcia|revolúcie]]. O jeho kvalitách hovorí i fakt, že bojoval v 60 bitkách, z ktorých ani jednu neprehral, a to i napriek tomu, že mnohé z nich viedol s vojskom rovnako silným alebo dokonca slabším ako nepriateľ.
 
Alexander Suvorov bol vojvodca, ktorý svojich vojakov viedol z prvej línie. Jeho taktika dávala dôraz na vyvinutie maximálnej bojovej aktivity v jednotlivých bitkách, s cieľom úplne zničiť nepriateľa v boji. Základom bolo správne vyhodnotenie situácie, na ktoré musela nadväzovať okamžitá rýchlo prevedená reakcia. Za najdôležitejšiu bojovú činnosť považoval [[Útok (vojenstvo)|útok]] na najslabšie miesto nepriateľa vedený bez zaváhania, rozhodne, priamo na cieľ. Bitku, podľa neho mohol totiž vyhrať iba útok. V záverečných fázach boja preferoval najmä zničujúci bodákový útok, bolo to spôsobené do určitej miery i tým, že [[strelné zbrane]] v tej dobe neboli stále dosť účinné. No nezavrhoval ani [[obrana (vojenstvo)|obranu]] či [[ústup (vojenstvo)|ústup]], ak je v danej situácii nutný pre zachovanie vlastných vojsk, najmä pri napadnutí silnejším nepriateľom. Vojská sústreďoval v prvom rade na dôležitých úsekoch a smeroch. Veľkú pozornosť venoval svojim vojskám, ktoré sa zdokonaľovali aj v dobách mieru počas častých cvičení. Tým dosiahol na tie doby veľkú vytrvalosť vojska pri dlhých pochodoch, čo sa mu vyplatilo napríklad v Talianskejtalianskej kampani. Pri výcviku vojaka dával dôraz na jeho individualitu, pretože tvrdil, že strojcom víťazstva je práve každý jeden jeho vojak. Suvorov odmietal vtedajší klasický vojenský dril, pri ktorom na cvičisku vojaci hodiny opakovali tie isté pohyby zbraňami, z ktorých väčšinu využili nanajvýš pri vojenských prehliadkach. Keďže žil iba pre armádu a neustále prejavoval záujem o svojich vojakov, načúval ich hlasom a potrebám, delil sa s nimi o príkoria vojenského remesla medzi bojmi, získal si ich nesmiernu dôveru a priateľstvo. Je zaujímavé, že rovnaké alebo prinajmenšom podobné prvky využíval i [[Napoleon Bonaparte]]. Následníkmi Alexandra Suvorova sa v cárskej armáde stali [[Michail Illarionovič Kutuzov|M. I. Kutuzov]] a [[Piotr Ivanovič Bagration|P. I. Bagration]], ktorí boli strojcami Napoleonovej porážky v [[Rusko|Rusku]] v rokoch [[1812]] až [[1813]].
 
== Iné projekty ==