Alexandr Vasilievič Suvorov: Rozdiel medzi revíziami

| Dátum narodenia = [[24. november]] [[1730]]/[[1729]]

'''Alexandr Vasilievič Suvorov''' ({{V jazyku|rus| Алекса́ндр Васи́льевич Суво́ров}}; * [[24. november]] [<nowiki/>[[Juliánsky kalendár|jul.]] [[13. november]]] [[1730]] [alebo [[1729|<nowiki>1729]</nowiki>]], [[Moskva]], [[Ruská ríša]] – † [[18. máj]] [<nowiki/>[[Juliánsky kalendár|jul.]] [[6. máj]]] [[1800]], [[Petrohrad]], [[Ruská ríša]]) bol [[Rusi|ruský]] vojvodca, jeden zo zakladateľov ruského [[vojenské umenie|vojenského umenia]], štvrtý ruský [[generalissimus]] ([[1799]]), rimnický knieža ([[1789]]), taliansky princ ([[1799]]).

Počas [[Sedemročná vojna (1756 – 1763)|Sedemročnej vojny]] (od roku [[1759]]) sa po prvýkrát zúčastnil bojových operácií, ktoré viedlo [[Rusko]] proti [[Prusko (brandenbursko-pruská monarchia)|Prusku]]. Prvé roky vojny sa však ako dôstojník ubytovacej služby nachádzal v tyle. Vtedy bojoval ako nižší dôstojník [[bitka pri Kunersdorfe|pri Kunersdorfe]]. [[12. august]]a [[1760]] sa zúčastnil obsadzovania [[Berlín]]a. Od roku [[1761]] velil [[kozáci|kozáckemu]] oddielu, ktorý spolupracoval s jednotkou [[Peter Alexandrovič Rumiancev|P. A. Rumianceva]], ktorá obsadila [[Kołobrzeg|Kolberg]]. V roku [[1762]] sa však na ruský cársky trón dostal [[Peter III. (Rusko)|Peter III.]], ktorý bol obdivovateľom [[Fridrich II. Veľký|Fridricha II.]] Rusko okamžite zastavilo svoje vojenské operácie namierené proti Prusku, a tým sa vzdalo všetkých ťažko nadobudnutých víťazstiev.

V rokoch [[1768]] – [[1772]] bojoval vo vojne na podporu [[Stanislav II. August Poniatowski|Stanislava Poniatowského]], ktorý bol poľským bábkovým kráľom a zároveň milencom cárovnej [[Katarína II. (Rusko)|Kataríny II.]] [[3. november|3. novembra]] [[1768]] Suvorov v [[bitka pri Orechovom|bitke pri Orechovom]] porazil bratov Jozefa a Kazimíra Pułaských. Následne ruské vojská obsadili [[Krakov]]. Suvorov za zásluhy v Poľsku získal hodnosť [[generálmajor]]a, ako aj vysoké vyznamenanie – [[Kríž Sv. Juraja]]. Už onedlho však musel proti [[Poliaci|Poliakom]] zasiahnuť znovu. [[23. máj]]a [[1771]] porazil konfederantov pod vedením francúzskeho generála [[Charles François Dumouriez|Dumourieza]] v bitke [[bitka pri Lanskorne|pri Lanskorne]]. Túto bitku vyhral vďaka netradičnému nasadeniu [[kozáci|kozáckeho]] [[ľahké jazdectvo|ľahkého jazdectva]], ktoré napriek tomu, že bolo niekoľkonásobne slabšie, prinútilo nepriateľa ustúpiť. V noci z 22. na 23. [[23. september|23. septembra]] [[1771]] opäť porazil konfederantov na čele s [[Michal Kazimír Oginski|Michalom Oginskim]] v [[bitka o Stolvice|bitke o Stolvice]]. Následne [[23. apríl]]a [[1772]] sa po jeho skvele vykonanom útoku vzdali poslední povstalci v [[Krakov]]skej pevnosti [[Wawel]]. Boli to poslední [[Poľsko|poľskí]] vlastenci, ktorí vzdorovali intervencii po [[Prvé delenie Poľska|prvom delení Poľska]] (dohody boli podpísané [[6. február]]a v [[Petrohrad|Peterburgu]] a [[19. február]]a vo [[Viedeň|Viedni]]). Ku cti môže Suvorovovi slúžiť to, že s porazenými povstalcami nakladal humánne a po ich prísľube, že už nebudú jeho vojskám klásť odpor (ten neraz porušili), ich odzbrojil a prepustil.

[[14. september|14. septembra]] [[1773]] pri obrane GprsovaHirsova odrazil silný útok tureckej armády, čím prakticky zastavil jej postup. [[19. jún]]a [[1774]] spolu s generálom Kamenským v [[bitka pri Kozoluži|bitke pri Kozoluži]] porazil 40-tisícovú tureckú armádu. Za tento úspech bol povýšený na [[generálmajor]]a. Pre Osmanskú ríšu to boli veľké porážky, ktoré vyústili odstúpením [[Azov]]a (ktorý stratil [[Peter Veľký]]) a [[Kerčský polostrov|Kerčského polostrova]], čím [[Rusko]] získalo prístup k [[Čierne more|Čiernemu moru]].

V rokoch [[1785]] až [[1787]] velil Vladimirskej, Peterburgskej a Kremenčugskej divízii. Po začiatku druhej [[Rusko-turecká vojna|Rusko-tureckej vojny]] v roku [[1787]] bol poverený obranou Chersonsko-Kinburnskej oblasti. Tam [[12. október|12. októbra]] [[1787]] v [[bitka na Kinburskej kose|Kinburnskej bitke]] znovu porazil [[Osmanská ríša|turecké]] vojská, ktoré sa tam vyloďovali. Boje pokračovali obliehaním [[Očakov]]a a [[1. august]]a [[1789]] [[Fokšanská bitka|Fokšanskou bitkou]], v ktorej porazil armádu [[Mehmed paša|Mehmeda pašu]]. Ďalšia bitka sa odohrala [[3. októbra]] pri rieke [[Rimnici]]. V [[Bitka pri Rimnici|bitke pri Rimnici]] bola [[Osmanská ríša|Osmanská]] 100-tisícová armáda pod vedením [[Josuf paša|Josuf pašu]] porazená Suvorovými rusko-rakúskymi vojskami, ktoré čítalisčítali iba na 18 000 mužov. Po bitke zostalo z armády Josuf pašovi iba 15 000 vojakov. Pri bojoch bol Suvorov niekoľkokrát ranený. Toho roku Turci utrpeli ešte jednu porážku, keď admirál [[Fjodor Fjodorovič Ušakov|Ušakov]] porazil ich flotilu pri [[Fidonisi]].

Onedlho bol Suvorov poverený cárskym obľúbencom, generálom [[Grigorij Potemkin|Grigorijom Potemkinom]], viesť [[Dobytie Izmajilu|útok na obrovskú pevnosť Izmajil]], postavenú podľa moderných fortifikačných trendov francúzskymi projektantmi. Suvorov k pevnosti prišiel [[13. december|13. decembra]] [[1790]]. Po príchode a prieskume bojiska začal pripravovať svojich vojakov na útok. Okrem iného vojaci cvične útočili na makety vysokých opevnení. Veliteľovi obliehanej pevnosti s 35-tisícovou posádkou Suvorov niekoľko dní pred útokom prezieravo navrhol kapitulovať, ten mu však výsmešne odpovedal, že: „Skôr sa nebesá zrútia na zem, než sa podarí obsadiť Izmajil.“ [[22. december|22. decembra]] [[1790]] o 5:30 ráno ruské jednotky, ktoré ani neboli v početnej výhode, zaútočili pod rúškom tmy na opevnenia Izmajila. Alexandr Suvorov bol, ako vždy, medzi svojimi vojakmi v útoku. Už o ôsmej hodine boli všetky opevnenia v rukách útočiacich vojsk. Tvrdé boje ďalej pokračovali v uliciach mesta do 16. hodiny. 26 000 tureckých vojakov padlo, 9 000 bolo zajatých, mnohí z nich na následky zranení neskôr zomreli. Straty Rusov boli nižšie: 4000 padlých a 6000 ranených. Pri krvavých bojoch v uliciach ruské vojská pobili i 10 000 obyvateľov mesta. Pád tejto pevnosti vyvolal v Európe silný ohlas. Veliteľom Izmajilu sa stal jeden zo Suvorových generálov, [[Michail Illarionovič Kutuzov|Michail Kutuzov]]. [[9. január]]a [[1792]] sa vojna skončila podpísaním mieru v [[JassyJasy|JassáchJasách]].

[[Veľká francúzska revolúcia]] v tých rokoch vystrašila väčšinu vtedajších [[Európa|európskych]] mocností. Vznikla koalícia [[Anglicko|Anglicka]], [[Rakúsko|Rakúska]], [[Osmanská ríša|Osmanskej ríše]], [[Sicílske kráľovstvo|Sicílskeho kráľovstva]] a [[Rusko|Ruska]]. [[Napoleon Bonaparte]] v tej dobe úspešne vzdoroval tejto koalícii a obsadil v ťažení v rokoch [[1796]] – [[1797]] prakticky celé [[Taliansko]]. Na naliehanie svojich rakúskych spojencov bol Pavol I. nútený maršala Suvorova opäť menovať hlavným veliteľom ruských vojsk v severnom Taliansku. Jeho hlavnou úlohou bolo zadržať nástup Napoleonových generálov. Suvorov bol v tej dobe jedným z mála vojvodcov, ktorí pochopili novátorské prvky skrývajúce sa v pozadí úspechov francúzskej armády, a hľadal proti nim účinné opatrenia. „Generál Vpred“, ako ho Rakúšania pre jeho obľubu útočnej taktiky, najmä boja na bodáky, nazývali, odmietol rakúske vojnové plány, zakladajúce sa na zdĺhavom manévrovacom spôsobe boja, a sám viedol ruské a rakúske vojská, keď zvíťazili [[27. apríl]]a [[1799]] v [[bitka pri rieke Adda|bitke pri rieke Adda]] nad Francúzmi, zatiaľ čo sa Napoleon venoval svojim dobrodružstvám v [[Egypt]]e. Následne [[29. apríl]]a [[1799]] obsadili [[Miláno]], čo znamenalo likvidáciu všetkých Napoleonovi naklonených štátikov v severnom Taliansku. [[19. jún]]a porazil v trojdennej [[Bitka pri Trebii (1799)|bitke pri Trebii]] francúzskeho generála [[Étienne-Jacques-Joseph-Alexandre MacDonald|Macdonalda]]. Na posledný odpor sa zmohli francúzske a miestne sily [[15. august]]a v [[bitka pri rieke Novi|bitke pri rieke Novi]], ale i tu ich Suvorov vehementne zdolal. V tomto boji padol i francúzsky generál [[Barthélemy Catherine Joubert|Joubert]]. Sardínsky kráľ udelil Suvorovovi titul talianskeho šľachtica. Po sérii víťazstiev mienil Suvorov pokračovať vo svojom postupe až do [[Francúzsko|Francúzska]]. To mu však spojenci nedovolili a vyslali jeho ruské vojská do [[Švajčiarsko|Švajčiarska]], kde sa mal stretnúť s oddielmi generála [[Alexander Rimskij-Korsakov|Alexandra Rimského-Korsakova]]. Koncom leta, [[31. august]]a [[1799]], sa jeho armáda pohla cez [[Alpy|alpské]] priesmyky podľa [[Hannibal Barkas|Hannibalovho]] vzoru do Švajčiarska. Medzitým boli oddiely Korsakova generálom [[André Masséna|Massénom]] porazené pri [[Zürich]]u. Suvorovove vojská cestou prišli o väčšinu [[Kôň (podrod)|koní]], [[delo|diel]] aj trénu. Bez dostatočných zásob a výstroja vojsk, v neznámom horskom teréne, za dažďa, obklopený nepriateľskou presilou sa prebojoval cez Svätogotthardský priesmyk. Horskou cestou, v hlbokom snehu za veľkých útrap prostých vojakov previedol svoje vojsko do Mouttskej doliny, kde sa stretli so zvyškami vojsk Korsakova. Následne sa prebojoval cez viacnásobnú presilu Francúzov a {{m|2407|m}} vysokým horským chrbtom ustúpil do údolia Rýna, do [[VorarlbergVorarlbersko|Vorarlberska]]u, kde so značne oslabenou armádou prezimoval. Generál [[André Masséna|Masséna]] vtedy vyhlásil, že by obetoval 20 svojich víťazstiev za takýto čin.