Alexandr Vasilievič Suvorov: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
dBez shrnutí editace |
ref a menšie štyl. |
||
Riadok 41:
}}
'''Alexandr Vasilievič Suvorov''' ({{V jazyku|rus| Алекса́ндр Васи́льевич Суво́ров}}; * [[24. november]] [<nowiki/>[[Juliánsky kalendár|jul.]] [[13. november]]] [[1730]] [alebo [[1729|<nowiki>1729]</nowiki>]], [[Moskva]], [[Ruská ríša]] – † [[18. máj]] [<nowiki/>[[Juliánsky kalendár|jul.]] [[6. máj]]] [[1800]], [[Petrohrad]], [[Ruská ríša]]) bol [[Rusi|ruský]] vojvodca, jeden zo zakladateľov ruského [[vojenské umenie|vojenského umenia]], štvrtý ruský [[generalissimus]] ([[1799]]), rimnický knieža ([[1789]]), taliansky princ ([[1799]]). Považovaný za jedného z najvýznamnejších ruských vojvodcov.<ref name="Menning">Menning, B.W., 2004: Suvorov, Alexander Vasilievich. in Millar, J. R. (Ed.), Encyclopedia of Russian History. Thomson-Gale, Farmington Hills, s. 1503-1504</ref> Ako jeden z mála vojvodcov v 60 bitkách, ktoré viedol, neutrpel ani jednu porážku. Známy sa stal aj vlastnými metódami vo výchove vojsk. Mal vlastný originálny názor na spôsob vedenia vojny, v ktorom kládol dôraz na vyvíjanie maximálnej bojovej aktivity v bitkách, s cieľom úplne zničiť nepriateľa. Autor nadčasových vojensko-teoretických diel ''Plukovné zriadenie'' a ''Umenie zvíťaziť''.
== Detstvo a mladosť ==
Řádek 49 ⟶ 47:
Alexander Vasilievič sa narodil v rodine [[Vasilij Ivanovič Suvorov|Vasilija Ivanoviča Suvorova]]. Jeho otec, cársky generál a súčasník [[Peter Veľký|Petra I.]], bol vzdelaný vojenský dôstojník a autor prvého ruského vojenského slovníka. Jeho matka Jevdokia Fedosejevna Suvorovová (predtým Manuková) mala pravdepodobne [[Arménsko|arménske]] korene. Rodina pôvodom z [[Novgorod]]u žila v rodinnom sídle v [[Moskva|Moskve]].
O jeho detstve nie sú známe bližšie informácie okrem toho, že ako dieťa býval často chorý. Alexandra od detstva zaujímalo vojenstvo, nadchýnal ho hlavne [[Peter Veľký]]. Vstup do armády mu kvôli krehkému zdraviu a neveľkému fyzickému vzrastu nikto neodporúčal, napriek tomu za pomoci svojho otca vyštudoval teóriu [[delostrelectvo|delostrelectva]], [[opevnenie|fortifikácie]] a históriu vojenstva. V roku [[1742]] ako 13 ročný vstúpil do gardového Semionovského pluku.<ref name="BSE">{{Citácia elektronického dokumentu | priezvisko = | meno = | autor = Epifanov, P.P. | odkaz na autora = | titul = Suvorov, Alexandr Vasilievič / Суворов Александр Васильевич | url = http://bse.sci-lib.com/article107301.html | vydavateľ = bse.sci-lib.com | dátum vydania = | dátum aktualizácie = | dátum prístupu = 2018-11-14 | miesto = | jazyk = po rusky}}</ref> Vojakom v pravom zmysle slova sa však stal až po dlhom výcviku, keď v roku [[1748]] získal hodnosť [[kaprál]]a.
== Vojenská kariéra ==
Řádek 89 ⟶ 87:
==== Návrat ====
Po návrate domov ho cár privítal veľmi chladne, bál sa totiž jeho popularity. Onedlho zase upadol do nemilosti, boli mu odobraté vojenské hodnosti a bol poslaný na odpočinok. Alexandr Vasilievič Suvorov ochorel, čiastočne sa na tom podpísali i následky vypätia pri prechode [[Alpy|Álp]]. Jeden z najväčších vojvodcov a možno jediný, ktorý sa vo svojej dobe mohol porovnávať s [[Napoleon Bonaparte|Napoleonom]], zomrel v [[Moskva|Moskve]] [[18. máj]]a [[1800]]. Pochovaný bol v [[Lavra Alexandra Nevského|chráme Alexandra Nevského]].<ref name="BSE"/> Nový cár [[Alexander I. (Rusko)|Alexander I.]] mu dal o rok postaviť pomník vo forme sochy mladého boha vojny Marsa na Maratovom poli v [[Petrohrad|Peterburgu]].
== Suvorovov vklad do vojenskej vedy ==
Řádek 98 ⟶ 96:
=== Suvorovove dedičstvo ===
Suvorov
Alexander Suvorov bol vojvodca, ktorý svojich vojakov viedol z prvej línie. Jeho taktika dávala dôraz na vyvinutie maximálnej bojovej aktivity v jednotlivých bitkách, s cieľom úplne zničiť vojenské sily nepriateľa v boji. Základom bolo správne vyhodnotenie situácie, na ktoré musela nadväzovať okamžitá rýchlo prevedená reakcia. Rýchlosť bola v jeho doktríne dôležitý faktor. Za najdôležitejšiu bojovú činnosť považoval [[Útok (vojenstvo)|útok]] na najslabšie miesto nepriateľa vedený bez zaváhania, rozhodne, priamo na cieľ. Bitku podľa neho mohol totiž vyhrať iba útok. V záverečných fázach boja preferoval najmä zničujúci bodákový útok, bolo to spôsobené do určitej miery i tým, že [[strelné zbrane]] v tej dobe neboli stále dosť účinné. No nezavrhoval ani [[obrana (vojenstvo)|obranu]] či [[ústup (vojenstvo)|ústup]], ak je v danej situácii nutný pre zachovanie vlastných vojsk, najmä pri napadnutí silnejším nepriateľom. Vojská sústreďoval v prvom rade na dôležitých úsekoch a smeroch.
Veľkú pozornosť venoval svojim vojskám, ktoré sa zdokonaľovali aj v dobách mieru počas častých cvičení a vzdelávania. Snažil sa o čo najrealistickejší výcvik, ktorý bol zameraný predovšetkým na mužstvo pochádzajúce z [[roľník|roľníckeho]] prostredia.<ref name="Menning"/> Tým dosiahol na tie doby veľkú vytrvalosť vojska pri dlhých pochodoch, čo sa mu vyplatilo napríklad v talianskej kampani. Pri výcviku vojaka dával dôraz na jeho individualitu, pretože tvrdil, že strojcom víťazstva je práve každý jeden jeho vojak. Suvorov odmietal vtedajší klasický vojenský dril, pri ktorom na cvičisku vojaci hodiny opakovali tie isté pohyby zbraňami, z ktorých väčšinu využili nanajvýš pri vojenských prehliadkach. Keďže žil iba pre armádu a neustále prejavoval záujem o svojich vojakov, načúval ich hlasom a potrebám, delil sa s nimi o príkoria vojenského remesla medzi bojmi, získal si ich nesmiernu dôveru a priateľstvo. Je zaujímavé, že rovnaké alebo prinajmenšom podobné prvky využíval i [[Napoleon Bonaparte]]. Následníkmi Alexandra Suvorova sa v cárskej armáde stali [[Michail Illarionovič Kutuzov|M. I. Kutuzov]] a [[Piotr Ivanovič Bagration|P. I. Bagration]], ktorí boli strojcami Napoleonovej porážky v [[Rusko|Rusku]] v rokoch [[1812]] až [[1813]].
== Referencie ==
▲Alexander Suvorov bol vojvodca, ktorý svojich vojakov viedol z prvej línie. Jeho taktika dávala dôraz na vyvinutie maximálnej bojovej aktivity v jednotlivých bitkách, s cieľom úplne zničiť nepriateľa v boji. Základom bolo správne vyhodnotenie situácie, na ktoré musela nadväzovať okamžitá rýchlo prevedená reakcia. Za najdôležitejšiu bojovú činnosť považoval [[Útok (vojenstvo)|útok]] na najslabšie miesto nepriateľa vedený bez zaváhania, rozhodne, priamo na cieľ. Bitku podľa neho mohol totiž vyhrať iba útok. V záverečných fázach boja preferoval najmä zničujúci bodákový útok, bolo to spôsobené do určitej miery i tým, že [[strelné zbrane]] v tej dobe neboli stále dosť účinné. No nezavrhoval ani [[obrana (vojenstvo)|obranu]] či [[ústup (vojenstvo)|ústup]], ak je v danej situácii nutný pre zachovanie vlastných vojsk, najmä pri napadnutí silnejším nepriateľom. Vojská sústreďoval v prvom rade na dôležitých úsekoch a smeroch. Veľkú pozornosť venoval svojim vojskám, ktoré sa zdokonaľovali aj v dobách mieru počas častých cvičení. Tým dosiahol na tie doby veľkú vytrvalosť vojska pri dlhých pochodoch, čo sa mu vyplatilo napríklad v talianskej kampani. Pri výcviku vojaka dával dôraz na jeho individualitu, pretože tvrdil, že strojcom víťazstva je práve každý jeden jeho vojak. Suvorov odmietal vtedajší klasický vojenský dril, pri ktorom na cvičisku vojaci hodiny opakovali tie isté pohyby zbraňami, z ktorých väčšinu využili nanajvýš pri vojenských prehliadkach. Keďže žil iba pre armádu a neustále prejavoval záujem o svojich vojakov, načúval ich hlasom a potrebám, delil sa s nimi o príkoria vojenského remesla medzi bojmi, získal si ich nesmiernu dôveru a priateľstvo. Je zaujímavé, že rovnaké alebo prinajmenšom podobné prvky využíval i [[Napoleon Bonaparte]]. Následníkmi Alexandra Suvorova sa v cárskej armáde stali [[Michail Illarionovič Kutuzov|M. I. Kutuzov]] a [[Piotr Ivanovič Bagration|P. I. Bagration]], ktorí boli strojcami Napoleonovej porážky v [[Rusko|Rusku]] v rokoch [[1812]] až [[1813]].
{{Referencie}}
== Iné projekty ==
| |||