Podkarpatská Rus: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
dBez shrnutí editace |
|||
Riadok 38:
Z tohto dôvodu do novembra [[1918]] zohrávala hlavnú úlohu reprezentácie Podkarpatskej Rusi početná rusínska emigrácia v [[Spojené štáty|Spojených štátoch]], ktorá avšak spočiatku nebola názorovo jednotná. [[13. júl]]a [[1917]] v [[New York (mesto)|New Yorku]] zasadal rusofilsky orientovaný Rusínsky kongres. Svoju žiadosť o ''„čo najužšiu autonómiu a zjednotenie so staršou sestrou – veľkým demokratickým Ruskom“'' adresoval vedúci reprezentant kongresu [[Nikolaj Pačuta]] [[Ministerstvo zahraničných vecí USA|Ministerstvu zahraničných vecí Spojených štátov]] a veľvyslanectvám európskych štátov v USA.<ref>{{Harvbz|Hořec|1999|St=7}}</ref> Túto iniciatívu avšak prekazil [[Októbrová revolúcia|boľševický prevrat v Rusku]], ako aj odmietavý postoj rusínskej gréckokatolíckej cirkvi v USA, požadujúcej autonómiu v rámci [[Uhorsko|Uhorska]], a diplomacie [[Dohoda (prvá svetová vojna)|dohodových štátov]], ktoré nechceli pripustiť posunutie ruských hraníc do [[Stredná Európa|strednej Európy]].<ref>{{Harvbz|Pop|2011|Sst=64-65}}</ref>
Najdôležitejším krokom emigrácie bolo utvorenie [[Americká národná rada Uhro-Rusínov|Americkej národnej rady Uhro-Rusínov]] (skratka ANRUR), ktorá vznikla na schôdzi delegátov rusínskych svetských a náboženských spolkov [[23. júl]]a [[1918]] v [[Homestead (
Významnú diplomatickú iniciatívu vo vedení ANRUR vyvinul právnik [[Grigorij Žatkovič]], ktorý po rokovaniach s americkým prezidentom [[Woodrow Wilson|Woodrowom Wilsonom]] a zástupcom Česko-slovenskej národnej rady [[Tomáš Garrigue Masaryk|Tomášom Garriguom Masarykom]] vyvodil ako najrealistickejšiu alternatívu spojenie Podkarpatskej Rusi s [[Prvá česko-slovenská republika|Česko-slovenskou republikou]] (ČSR) na báze autonómie. Rozhodujúcim faktorom bola aj Masarykova naklonenosť tejto myšlienke, ktorý to vnímal ako zlepšenie geopolitickej situácie vznikajúcej ČSR, keďže by jej hranice siahali až k [[Rumunsko|Rumunsku]] – potencionálnemu spojencovi.<ref>{{Harvbz|Pop|2011|St=66}}</ref> Tento zámer následne podporil plebiscit amerických Rusínov, v ktorom 67 % súhlasilo s pripojením k ČSR, 28 % sa vyslovilo k spojeniu s Ukrajinou a 2 % uprednostňovalo samostatný štát. Tendencie na spojenie s [[Maďarská republika (1918 – 1919)|Maďarskom]], [[Druhá poľská republika|Poľskom]] alebo [[Ruská sovietska federatívna socialistická republika|Ruskom]] boli marginálne (len po 1 % hlasov v plebiscite).<ref>{{Harvbz|Hořec|1999|St=11}}</ref> Americké rokovania boli uzavreté koncom decembra 1918 a ANRUR pristúpila k vyslaniu delegácie do Podkarpatskej Rusi.
Riadok 47:
Na domácej politickej scéne Podkarpatska sa situácia skomplikovala. Hlavným faktorom bola snaha budapeštianskej vlády zachovať celistvosť Uhorska a tiež prílišná názorová nejednotnosť domácich rusínskych aktivistov, ktorá sa prejavila vznikom viacerých národných rád s piatimi odlišnými štátoprávnymi koncepciami: orientáciou na Maďarsko, Rusko, Ukrajinu, ČSR a napokon utvorenie samostatného štátu. Najväčšiu podporu napokon získal návrh autonómie v rámci ČSR, čo bolo ovplyvnené nepriaznivým politicko-hospodárskym vývojom v Rusku, nestabilitou novovytvorenej [[Ukrajinská národná republika|Ukrajinskej republiky]] a [[Západoukrajinská národná republika|Západoukrajinskej republiky]] a širokou diplomatickou podporou česko-slovenského variantu štátmi Dohody.<ref>{{Harvbz|Mosný|2001|St=70}}</ref> Tie sa vyslovili za tento variant hlavne z dôvodu, že ČSR bola najstabilnejším a hospodársky najsilnejším štát oblasti, čo bolo pre viacnárodnostné a zaostalé Podkarpatsko dôležité.
Naďalej predstavovala hrozbu maďarská iniciatíva za zachovanie celistvosti uhorského územia. Keďže reálnou mocou na tomto území oplývali maďarské úrady, dohodové mocnosti nariadili obsadzovanie Podkarpatskej Rusi česko-slovenským vojskom, ktoré začalo príchodom 31. česko-slovenského pluku do [[Užhorod]]u [[12. január]]a [[1919]]. Situáciu skomplikovala aktivita rumunskej armády, ktorá obsadila [[
Potom, čo česko-slovenské vojská oblasť roku [[1919]] obsadili, odhlasovala [[Ústredná národná rada Karpatských Rusínov]] v Užhorode [[8. máj]]a [[1919]] pričlenenie k Česko-Slovensku. Definitívne vyriešenie situácie na diplomatickom poli nastalo po podpise [[Saintgermainská zmluva (1919, veľká)|Saintgermainskej mierovej zmluvy]] [[10. september|10. septembra]] [[1919]], ktorej súčasťou bola aj tzv. [[Saintgermainská zmluva (1919, menšia)|minoritná zmluva]].
Riadok 60:
<center>'''článok 12'''</center> Česko-Slovensko súhlasí, aby úradníci na území rusínskom boli vyberaní, pokiaľ možno, z obyvateľov tohto územia.
<br />
<center>'''článok 13'''</center> Česko-Slovensko zaručuje územiu Rusínov spravodlivé zastúpenie v zákonodarnom zbore republiky Česko-slovenskej,
Začlenené územie predstavovalo 12 617 km<sup>2</sup> s 487 obcami a 585 500 obyvateľmi, z ktorých bolo 372 500 [[Rusíni|Rusínov]].<ref>{{Harvbz|Pop|2011|St=74}}</ref> Tieto zmeny boli zo strany [[Maďarské kráľovstvo|Maďarska]] garantované až [[Trianonská mierová zmluva|Trianonskou mierovou zmluvou]] podpísanou [[4. jún]]a [[1920]]. Do ČSR avšak nebol zaradený rusínsky región severných svahov Karpát, tzv. [[Lemkovina]], a to aj napriek želaniu rusínskej reprezentácie o ''„spojenie všetkých Rusínov v Česko-Slovensku.“'' Dôvodom boli územné nároky [[Druhá poľská republika|Poľska]] na túto, keďže česko-slovenská vláda po spore o [[Tešínsko]] nechcela vyvolať ďalší diplomatický konflikt.
| |||