Arrigo Boito: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Bubamara (diskusia | príspevky)
pokračujem
Bubamara (diskusia | príspevky)
pokračujem
Riadok 15:
 
Arrigo Boito sa narodil ako syn Silveria Boita, maliara, ktorý putoval po [[Európa|Európe]] a maľoval na zákazku portréty. Matka bola poľská grófka Giuseppina Radolinská s ktorou sa zoznámil pri práci na zákazkách v [[Poľsko|Poľsku]]. Obaja sa pohybovali v umeleckých kruhoch, preto neprekvapuje, že aj Arrigo prejavoval umelecké nadanie a to hneď v dvoch smeroch: v literatúre a v hudbe. V oboch týchto odboroch bol aj po celý život činný. Keď sa v rodine minuli finančné prostriedky, otec opustil manželku aj syna.
<!--
Vďaka svojim známostemznámostiam získala matka propre syna stipendiumštipendium a Arrigo mohlmohol začítzačať studovatštudovať na [[Milán]]skéskom konservatořikonzervatóriu. Absolvoval v roceroku [[1861]] a na dalšíďalšie stipendiumštipendium odjelodišiel na šestšesť měsícůmesiacov do [[PařížParíž]]e.a, Tadykde sesa seznámilzoznámil s [[Victor Hugo|VictoremVictorom HugoHugom]], [[Hector Berlioz|HectoremHectorom BerliozemBerliozom]], [[Gioacchino Rossini]]m a také s [[Giuseppe Verdi|GiuseppemGiuseppe Verdim]]. ProPre Verdiho napsalnapísal text Hymny národůnárodov, kteráktorá bylabola určenaurčená propre SvětovouSvetovú výstavu v [[Londýn]]ěe. VztahyVzťahy mezimedzi oběmaoboma umělciumelcami však bylyboli zzo počátkuzačiatku velmiveľmi chladné, neboťpretože Verdi bylbol velmiveľmi podeřívavýpodozrievavý a Boita považoval za svéhosvojho nepřítelenepriateľa. DůvodemDôvodom mohlmohol býtbyť BoitůvBoitov článekčlánok z roku [[1863]] ''„Óda na italskétalianske umění“umenie“,'' vev kterémktorom vyzdvihuje hudbu [[Richard Wagner|Richarda Wagnera]] a podrobuje kriticekritike stylštýl současnésúčasnej italskétalianskej hudby, jehožktorého vlastenecký ráz považuje za „provinční“„provinčný“ a žádážiada, aby sesa italskátalianska hudba otevřelaotvorila světusvetu.
 
V té době Boito pracoval jako novinář a hudební kritik pro několik časopisů (La Perseveranza, Il Giornale della Società del Quartetto, Il Politecnico a psal básně a krátké povídky. Společně s Emiliem Pragou řídil „Figaro“ až do roku [[1866]], kdy se jako dobrovolník přihlásil do války o nezávislost.
 
V tom doběčase Boito pracoval jakoako novinářnovinár a hudebníhudobný kritik propre několikniekoľko časopisůčasopisov (La Perseveranza, Il Giornale della Società del Quartetto, Il Politecnico a psalpísal básněbásne a krátkékrátke povídkypoviedky. SpolečněSpoločne s EmiliemEmiliom PragouPragom řídilviedol „Figaro“ až do roku [[1866]], kdykedy sesa jakoako dobrovolníkdobrovoľník přihlásilprihlásil do válkyvojny o nezávislostnezávislosť.
<!--
Zaujat věčnou legendou o [[Faust]]ovi zkomponoval svou první operu na vlastní libreto ''„Mefistofele“.'' Opera měla premiéru za řízení autora v [[Teatro alla Scala]] v [[Milán]]ě roku [[1868]] a přes veškeré úsilí nakladatele [[Giulio Ricordi|Ricordiho]] skončila pamětihodným fiaskem. Došlo k tvrdému střetu mezi Boitovými příznivci a odpůrci, kteří mu vytýkali, že opera je ubohou napodobeninou Wagnera. Slavný operní dům byl svědkem nebývalých scén. Obecenstvo hvízdalo, bučelo, dupalo a hystericky křičelo. Boito uprostřed vřavy řídil operu až do konce a ještě na závěr přidal směrem k obcenstvu posměšné gesto. Nepokoje se rozšířily i do sousedních ulic a po druhém představení, kdy se vše opakovalo, prefect další provádění opery pro rušení veřejného pořádku zakázal. Je nutno říci, že pro šestadvacetiletého skladatele to byl vlastně velký úspěch.
-->
Boito sesa však nevzdal. Dielo čiastočne prepracoval a v roku [[1875]] uviedol novú verziu v [[Bologna|Bologni]]. PrekvapivěPrekvapujúco seprišiel dostavil úspěchúspech a nová inscenaceinscenácia v MiláněMiláne roku [[1881]] sesaobešlaobišla bez výtržností a iaj zdetu bylabola příznivěpriaznivo přijataprijatá.
 
Boito se však nevzdal. Dielo čiastočne prepracoval a v roku [[1875]] uviedol novú verziu v [[Bologna|Bologni]]. Prekvapivě se dostavil úspěch a nová inscenace v Miláně roku [[1881]] se už obešla bez výtržností a i zde byla příznivě přijata.
-->
Pracoval ešte na dvoch ďalších operách. Operu ''„Orestiade“'' síce dokončil, ale nikdy nebola realizovaná a k opere ''„Ero e Leandro“'' napísal len libreto a niekoľko hudobných náčrtkov. Libreto potom zhudobnili dokonca dvaja hudobní skladatelia. V roku [[1879]] G. Bottesini a v roku [[1897]] L. Mancinelli.