Francis Poulenc: Rozdiel medzi revíziami

Spomínané dve kontrastné stránky skladateľovej osobnosti sa odrazili i na jeho tvorbe - na jednej strane zanechal množstvo odľahčených klavírnych skladieb a sonát, na druhej strane hlboké a ambiciózne vokálne hudobné diela. Štýlovo má najbližšie ku neoklasicizmu, bol skor konzervatívny a na rozdiel od kolegov Parížskej šestky sa doslednejšie pridržiaval diatoniky. Vo všetkých oblastiach tvorby však nemožno prehliadnúť jeden fakt - nezvyčajne silnúbohatú melodickú invenciu. Poulenc, ktorý nemal klasické skladateľské vzdelanie priniesol do francúzskej hudby nové a povodné melódie, nadhľad, vtip a eleganciu. Časom si vybudoval ustálené harmonické postupy a používal harmonické prechody príznačné pre jeho skladby. Charakteristické sú najmä nečakané modulácie o pól tóna nižšie, ktoré neskor u neho prerástli až do akéhosi manierizmu. Rád skladal diela pre klavír, na ktorom sám ako interpret vynikal, a tiež vokálne diela. Na rozdiel od väčšiny skladieb mal vo väčšej obľube dychové nástroje než sláčikové.

Názory kritikov na Poulencovú tvorbu sa dodnes výrazne rozchádzajú. Niektorí ho odmietajú brať tvrdia, že jeho diela hraničia s gýčom, zatiaľ čo iní ho považujú za najnadanejšieho a najprínosnejšieho člena Parížskej šestky.