Klavírny koncert č. 2 (Brahms): Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Bunco (diskusia | príspevky)
Bez shrnutí editace
Bunco (diskusia | príspevky)
dBez shrnutí editace
Riadok 1:
'''Klavírny koncert č. 2 B-dur, Op. 83''' je dielo nemeckého skladateľa [[Johannes Brahms|Johannesa Brahmsa]].
 
Druhý [[klavírny koncert]] delí od Brahmsovho prvého klavírneho koncertu vyše 20 ročná pauza. Skladateľ zložil prvé takty koncertu na dovolenke v Taliansku v roku [[1878]]. Prácu na ňom však načas prerušil kvoli komponovaniu husľového koncertu a dielo dokončil až v roku [[1881]]. Skice koncertu poslal svojmu priateľovi, violistovi [[Theodor Billroth|Theodorovi Billrothovi]] so slovami, že mu posiela "zopár drobných klavírnych kúskov". Nešlo však o nič iné ako o typickú brahmsovskú sebairóniu. Hotové klavírne dielo totiž svojím rozsahom prevýšilo i dovtedajšie Brahmsove symfónie, nehovoriac o tom že išlo o najrozsiahlejší klavírny koncert aký bol do tej doby napísaný. Brahms nevyvodil dosledky so zahanbujúceho neúspechu svojho prvého klavírneho koncertu a i druhý klavírny koncert skomponoval podľa svojho presvedčenia v symfonickom duchu, čo tentokrát podčiarkol i štyrvetou stavbou koncertu. Obavy z prijatia nového diela boli preto určite opodstatnené. Dvadsaťročná prestávka od premiéry prvého koncertu sa však zrejme odrazila i na vkuse publika, dielo bolo totiž na premiére v Budapešti v novembri 1881 prijaté s nadšením. [[Orchester]] dirigoval slávny [[Hans vo Bülow]] a klavírny part predniesol sám Brahms, ktorý bol výborný klavirista.
 
Koncert sa vyznačuje veľkorysou koncepciou, s významným postavením orchestra a výraznými nástrojovými sólami. Hoci sám Brahms bol klavirista, pri komponovaní sólového partu viac prihliadal na jeho hudobnú stránku než techniku a pohodlie sólistu. Hoci part nie je oslňujúco virtuózny, obsahuje veľké úskalia, ktoré spočívajú v bohatej štruktúre sólového partu, zložitej rytmike a predpísanom výraze. Keď navyše vezmeme do úvahy mimoriadný a do tej doby nevídaný rozsah koncertu, nečudo že sa sólisti v Brahmsovej dobe tomuto koncertu vyhýbali.
 
Zloženie orchestra: 2 flauty, 2 hoboje, 2 klarinety, 2 fagoty, 4 lesné rohy, 2 trúbky, tympany, sláčikové nástroje (1. a 2. [[husle]], [[viola (hudobný nástroj)|violy]], violončelá, kontrabasy). Typická dĺžka skladby je približne 50 minút.
 
Koncert netradične tvoria 4 vety:
Riadok 14:
# ''Allegretto grazioso''
 
V prvej vete Brahms vynechal tradičnú orchestrálnu predohru. Koncert otvára lesný roh mierumilovným sólom, do ktorého ako ozvena vstupuje kalvír[[klavír]] so svojím apreggiom. V téme pokračuje orchester, ktorý preruší klavír so sólovou drmamtickoudramamtickou pasážou. zakončenou zostupnými triolami.Po Následnenej v plnej sile zaznie orchester, ktorý uzavrie hlavnú tému. Nasleduje vedľajšia téma, na ktorú naväzuje prevedenie odvodené prevažne od úvodného sóla lesného rohu. Skvelý záver vety ohlasujú dlhé kalvírneklavírne trilky, po ktorých klavír predvedie záverečnú frázu a orchester niekoľkými údermi vetu uzatvorí. Druhá veta ''Allegro appasionato'' má charakter Scherzascherza a Brahms ňou obohatil tradičnú trojvetú formu koncertu. Nálada vety je dramatická, s hrmotnými basmi a ako je uvedené v označení vety, vášniva. ''Andante'', ktoré nasleduje, je naopak kontrastne jemné. Túto vetu otvára dlhým subtilným sólom violončelo. Záverečnú vetu otvára priamo klavír s vtipne delikátnou témou . Tak ako u iných Brahmsových diel tu počujeme vplyv uhorskej melodiky. Melódia témy je pikantne vtipnápikantná, miestami pôsobí až groteskne a vynikajúco vyvažuje a završuje celé dielo.
 
Hoci je Brahmsov koncert náročný, dnes už pre interpretov nepredstavuje neprekonateľné úskalie a je pravidelné interpretovaný na koncertoch a súťažiach. Podľa mnohých odborníkov ide o najlepší klavírny koncert všetkých čias.