Samohybné delo: Rozdiel medzi revíziami

Boje na východnom fronte doviedli Sovietsky zväz na pokraj jeho možností. Aj tu bola na fronte akútne potrebná obrnená technika, ktorá mala byť podľa možnosti čo najlacnejšia. Sovietská koncepcia samohybného dela bola iná - útočné delo bolo zároveň stíhačom tankov. Podľa koncepčného zadania boli samohybné/útočné delá i tanky [[KV-2]], ktoré boli určené na prienk ťažkými opevneniami a podporu pechoty a tankov [[KV-1]]. Sovieti v priebehu vojny vyvynuli i [[SU-85]], [[SU-122]], [[SU-152]], ktoré boli zároveň úspešné stíhače tankov a v boji sa používali hlavne na ničenie silne pancierovaných nemeckých obrnencov. Samotná skratka „SU“ (po rusky tiež САУ - SAU, samochodnaja artilerijskaja ustanovka) voľne preložené ako samohybné delo tiež svedčí o rôznej interpretácii rovnakého termínu. Prípad SU-122 a SU-152 je o to komplikovanejší, že boli vyzbrojené húfnicami, čo je pre [[Stíhač tankov|stíhače tankov]] veľmi netypické. Dôvodom bol ten, že Sovieti v tej dobe nemali k dispozícii v dostatočnom množstve žiadny iný kanón, schopný preraziť pancier [[PzkpfwVI Tiger|Tigra]] alebo [[Panther (tank)|Panthera]] z väčšej vzdialenosti.