Pogrom: Rozdiel medzi revíziami

Pogromy sa stali bežným javom počas masovej vlny protižidovských akcií, ktoré sa přehnaliprehnali južným Ruskom v roku 1881 po tom, čo boli Židia nespravedlivonespravodlivo obvinení zo zavraždenia [[cár]]a [[Alexandra II.]] Bezprostredne po prepuknutí pogromov boli v 166 ruských mestách zničené tisíce židovských domov, celé rodiny boli uvrhnuté do krajnej biedy, dochádzalo k znásilňovániu žien, mnoho mužov, žien i detí bolo zabitých alebo zranených.

Nový cár [[Alexander III.]] z nepokojov obvinil Židov a vydal k ich obmedzeniu súbor tvrdých nariadení. Pogromy pokračovali za mlčanlivej nečinnosti úradov až do roku 1884. Ďalšia, ešte krvavejšia vlna pogromov, ktorá za sebou nechala približne 2 000 mŕtvych a mnoho zranených Židov, prepukla v rokoch 1903 - 1906. Počas ruskej občianskej vájnyvojny (1917 - 1922) došlo na rôzných miestach Ruska a Ukrajiny k 887 pogromom s počtom židovských obetí medzi 70 - 250 000. Približne 40% z nich mali na svedomí ozbrojenci bojovníka za Ukrajinskú národnú republiku [[Simon Petrljura|Simona Petljury]], 25% [[Zelená armáda]] a rôzne nacionalistické a anarchistické bandy, 17% [[Bielogvardejci]], najmä oddiely [[Anton Denikin|Antona Denikina]] a 8,5% Červená armáda.

Od začiatku do polovice 20. storočia dochádzalo k pogromom tiež v Poľsku, Argentíne a v celom Arabskom svete. Krajne ničivé pogromy sa objeviliobjavili počas druhej svetovej vojny, keď došlo i k Rumunskému pogromu v Iaşi, kde bolo zabitých 14 000 Židov a k pogromu v Jedwabne v Poľsku s 380 - 1 600 obeťami. Posledný zaznamenaný veľký pogrom v Európe bol pogrom v [[Kielce]] v Poľsku, ku ktorému došlo v roku 1946.