Staroperzská ríša: Rozdiel medzi revíziami

Mince, ktoré podľa lýdskeho vzoru zaviedol už Dareios I., slúžili na vyplácanie gréckych žoldnierov a korumpovanie čelných predstaviteľov gréckych mestských štátov, s ktorými bola ríša od deväťdesiatych rokov 5. storočia prakticky neustále vo vojnovom stave. Razili sa ako mince zlaté (tzv. [[Dareikos|dareiky]]), tak aj strieborné (Grékmi nazývané „sigloi“). Perzská armáda bola veľmi heterogénnym telesom, ktorého mobilizácia v prípade vojny trvala veľmi dlhú dobu – často aj niekolľko rokov. Slúžili v nej všetky národy obývajúce ríšu, podľa toho, v akom druhu zbraní vynikalyi ([[Feničania]] boli napr. vyhlásenými námorníkmi). Jadro vojska tvorilo 10 000 urodzených bojovníkov, ktorí boli v dobách vojny neustále doplňovaní nováčikmi, takže ich počet zostával konštantný (odtiaľ názov [[nesmrteľní]]). Okrem toho existovala aj tradičná [[pechota]], jazda na koňoch, jazda na ťavách a vojnové vozy. Počet perzského vojska možno len ťažko odhadnúť, isto však nedosahoval miliónových čísel, ako tvrdí vo svojich spisoch [[Herodotos]] a [[Ktesias]].

 

Na regionálnej úrovni ponechával štát svojim poddaným veľkú autonómiu a dokonca podporoval miestne náboženské [[kult]]y. To sa však mohlo zmeniť, ak v danej oblasti došlo k nepokojom či vzbure proti centrálnej vláde – v takom prípade boli spravidla zničené aj lokálne kultové miesta. O hĺbke náboženského cítenia achajmenovských vladárov sa dá iba špekulovať, odvolávky na [[Ahuramazda|Ahuramazdu]] a „iných [[Boh|bohov]]“ iba naznačujú, že ich [[mazdaizmus]] bol skôr [[Polyteizmus|polyteistického]] charakteru.