Štefan Svetko: Rozdiel medzi revíziami

Tvorba architekta Štefana Svetka sa dá lokalizovať na deviaty ateliér bratislavského Stavprojektu, pod vedením architekta Kusého. Počiatky jeho tvorby tvoria obytné štruktúry v Bratislave, medzi ktoré patria najmä vnútromestské sídlisko na Košickej ulici, sídlisko Malinovského, sídlisko Februárka ([[Sídlisko na ulici Februárového víťazstva]]). Vo februári roku 1962 mu zomrela nečakane jeho manželka. Táto nečakaná udalosť bola pre neho ťažká rana a prvá veľká životná trauma. Spásou v tomto období mu bola práca a dráždivé úlohy na novom pôsobisku. Na Útvare hlavného architekta pôsobil v rokoch 1962 – 1968 ako vedúci projektant a námestník hlavného architekta Ing. arch. Hladkého. Ten sa onedlho stal primátorom a neskôr ministrom, tak bol Štefan Svetko poverený vedením útvaru. Namiesto vlastnej tvorby ho čakala práca pre iných, ktorá spočívala predovšetkým z uvažovania v najširších kontextoch dotýkajúcich sa života bežných ľudí. V tomto období dochádza k miernemu uvoľneniu politickej situácie a do istej miery i v architektúre sa objavujú odvážnejšie návrhy. Prebiehala tiež medzinárodná súťaž na Petržalku. Úvahy o netradičných formách realizácie Petržalky radikálne ukončil politický vývoj – okupácia Československa v roku 1968, ktorá prerušila takmer všetky novonadobudnuté kontakty so svetom. Okupácia, vstup vojsk na naše územie mal za následok vylúčenie Štefana Svetka KSČ, podobne boli poznačení aj jeho najbližší. V tomto období sa podarilo realizovať vytúženú myšlienku – vznik nezávislých tvorivých pracovísk, projektových ateliérov Zväzu slovenských architektov (ZSA). V rokoch 1968 – 1969 sa pri ZSA vytvorili tri zriadenia, podnik Architektonická služba, Dielo súžiace výtvarníkom a A – Press, dokumentačné stredisko architektonickej služby na Slovensku. Jedným bol ateliér, v ktorom pôsobil Š. Svetko, Š. Ďurkovič, Oto Hrabko a jedna administratívna pracovníčka. Sídlil v provizórnych priestoroch na Bajkalskej, neskôr v sochárskom štúdiu na bývalej Pionierskej ulici. Normalizácia v politickom, ale aj kultúrnom živote mu priniesla spoločenskú a odbornú izoláciu. Združenie projektových ateliérov bolo zrušené a jej činnosť prešla pod Študijný, projektový a typizačný ústav, kde zakotvil po zrušení spomínaného ZPA. V roku 1962 sa oženil s Katkou Stráňavovou a začal svojpomocne s výstavbou vlastného rodinného domu. Aj napriek spoločenskej izolácií dostával vážne práce, len ich nesmel podpisovať. Jednou takouto stavbou bol projekt štátneho ubytovacieho zariadenia na Bôriku, osobitné zariadenie Javorina a práca na projekte novej budovy Slovenského rozhlasu. V čase Helsinskej konferencie sa pustil do náročnej a prepotrebnej práce, do Prognóznej štúdie Veľkého územného celku hlavného mesta. V roku 1986 robil výstavu. Onedlho mu ochorel syn. V roku 1989, nástupom slobody mu zomiera. Trauma mu zabránila účastniť sa na udalostiach v novembri a decembri 1989. Ponoril sa do práce a onedlho aj do realizácie svojich predstáv o vnútornom usporiadaní architektonického života. Zápasil pri tom s nepochopením, nie len zo strany rozličných činovníkov, ale aj architektonickej obce. V roku 1992 začal podnikať. Podnikanie však nebola jeho silná stránka. V roku 1998 sa mu dostalo jednej z najvyšších pôct – Cena Emila Belluša za celoživotné dielo.