Liptovská Štiavnica: Rozdiel medzi revíziami

Dedinou pretekali dva potoky: jeden zo Zemianskej doliny, ktorý tiekol poza sady na severovýchode dediny a za starou školou, v strede dediny, sa spájal s druhým, väčším potokom. Ten tiekol z Komorníckej doliny cez celú dedinu. Na tomto potoku boli tri mlyny. Na hornom konci mali mlyn Glonekovci, odkiaľ potok tiekol nad cestou po jej ľavej strane veľmi miernym spádom až do areálu Rakovskovcov, ktorý bol na vŕšku nad cestou. Tu napájal v stredoveku vodné opevnenie starého kaštieľa (hradu), ktorý sa volal Jánošovskuo, podľa majiteľa Jána Rakovského. Zo severnej strany Jánošovského bol v jeho blízkosti rybník. Jánošovskuo po druhej svetovej vojne bolo rozobraté a z areálu starého kaštiela už len rybník. Po vojne bol aj rybník zničený. Potok však stále tiekol a tečie do priestoru bývalého rybníka a odtiaľ padá k ceste a popod mostík prechádza na druhú stranu cesty. Niekoľkometrový spád potoka v minulosti využíval tzv. stredný mlyn. V 30 - 40 tych rokoch 20 storočia mlyn na hornom konci dediny – horný, vlastnili Glonekovci, v strede dediny - stredný, patril k panstvu Rakovských a na dolnom konci dediny, dolný - patril Zvadovcom. V prvej polovici štyridsiatych rokov minulého storočia ešte stála budova stredného mlyna, náhon s mlynským kolesom sa už rozpadal a bol odstránený. Budovu za I. Slovenského štátu a v prvých rokoch po vojne využíval miestny podnikateľ a obchodník Bernard Ondrejka a vyrábal tam lekvár, či džem, tzv. „lesnú pochúťku“. Tú varili v kotle dve ženy z rôzneho drobného ovocia a pamätám i z červených melónov. Odtiaľ potok tiekol po pravej strane cesty a poniže školy, už spojený s druhým potokom (zo zemianskej doliny) pretekal pod mostíkom znova na ľavú stranu cesty a tiekol dolu dedinou až do Malej Štiavnice a po spojení s Ludrovianskym potokom vtekal do Váhu.

 

 

{{Slovenský výhonok}}