Slavomír (Veľká Morava): Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace
Robzle (diskusia | príspevky)
d wl, t
Riadok 1:
'''Slavomír''' bol [[Veľká Morava|veľkomoravský]] kňaz z rodu Mojmírovcov, ktorý bol v roku [[871]] krátky čas knieža Veľkej Moravy (alebo len Nitrianskeho kniežatstva).
 
V roku 871 dal Karloman uväzniť [[Nitra|nitrianske]] knieža [[Svätopluk (knieža)|Svätopluka]]; ešte predtým v moravskej časti Veľkej Moravy ustanovil za vládcov bavorských markgrófov Východnej marky Engelšalka a Wilhelma II.
 
Veľkomoravskí (presnejšie azda len nitranskinitrianski) [[Slovania]] si mysleli, že zahynul, a ustanovili si za vládcu "akéhosi" kňaza Slavomíra, Svätoplukovho príbuzného. Ten teda súhlasil postavil sa na čelo povstania a začal bojovať proti Karlomanovým vojvodcom Engelšalkovi a Wilhelmovi na Morave.
 
Uväznený Svätopluk Karlomanovi sľúbil, že Slavomíra porazí. Pre nedostatok dôkazov ho prepustili, obdarovali a spolu s Karlomanovým vojskom poslali na Veľkú Moravu. Po príchode na Veľkú Moravu sa však Svätopluk tajne spojil so Slavomírom, zničil Karlomanove vojsko a vyhnal Bavorov z MoravaMoravy (v bojoch zahynuli aj Engelšalk a Wilhelm II.). Odvtedy (871) vládol Svätopluk nad celou Veľkou Moravou, teda nad Moravou aj Nitrianskom.
 
Po r. 871 sa akékoľvek zmienky o Slavomírovi strácajú. Do veľkomoravských dejín vošiel len ako osloboditeľ a vyjednávač so Svätoplukom. O úmrtí Slavomíra sa len uvažuje. Na základe nedostatku informácii historici len konštatujú že žil v [[9. storočí]].
 
==PríšlusnáPríslušná pasáž z [[Fuldské letopisy|Fuldských letopisov]] ==
 
==Príšlusná pasáž z [[Fuldské letopisy|Fuldských letopisov]] ==
''Svätopluk, Rastislavov synovec, obvinený u Karolmana zo zločinu zrady, bol uvrhnutý do žalára. Moravskí Sloveni však domnievajúc sa, že ich knieža zahynulo, ustanovili si za vládcu istého kňaza, príbuzného tohto kniežaťa, menom Slavomíra , hroziac mu smrťou, ak neprijme vládu nad nimi. Ten okolnosťami donútený dal im súhlas, že sa pustí do boja proti Karolmanovým vojvodcom, Engelšalkovi a Wilhelmovi, a vynasnaží sa ich zo zaujatých hradov vyhnať. Tí však, bojujúc proti nepriateľovi s rovnakým zámerom a pobijúc niekoľkých z jeho vojska, jeho zahnali na útek... Medzitým Svätopluk, keďže mu nikto nemohol dokázať zločiny, z ktorých ho obviňovali, Karolmanom prepustený a poctený kráľovskými darmi vrátil sa do svojej ríše, vedúc so sebou Karolmanovo vojsko, akoby sa chystal poraziť Slavomíra ; tak totiž ľstivo prisľúbil Karolmanovi, ak sa mu povolí návrat do vlasti. Avšak ako obyčajne neobozretných a na seba namyslených stihne potupa, tak sa stalo onomu vojsku, lebo Svätopluk, zatiaľ čo ostatní vymeriavali tábor, vošiel do starobylého hradu Rastislavovho a podľa slovanského zvyku hneď porušil sľub a zabudnúc na svoju prísahu, vynaložil schopnosti a úsilie nie na porazenie Slavomíra, lež na pomstu urážky spôsobenej mu Karolmanom. Napokon Bavorov, nič zlého netušiacich a málo ostražitých, s veľkým vojskom napadol v tábore a mnohých z nich zajal živých, ostatných, vyjmúc tých, čo sa prv z tábora obozretne vzdialili, skoro všetkých pobil; a všetka radosť Bavorov z mnohých predchádzajúcich víťazstiev sa zmenila v smútok a nárek''