Nikaragua: Rozdiel medzi revíziami

Nikaragua sa nachádza na [[Stredná Amerika|stredoamerickej]] šiji, v jej centrálnej časti a patrí do tropického pásma. Povrch je členitý a krajina sa mení od [[savana|saván]] až po hory. Nachádzajú sa tu pozoruhodné [[jazero|jazerá]] Nikaragua, [[Managua(jazero)|Managua]], [[Xolotlán]] a ďalšie, aktívne [[sopka|sopky]], rozsiahle pláže a množstvo jazerných aj morských ostrovov.

Východná oblasť krajiny je rovinatá a pokrytá rozsiahlym pralesom zavlažovaným vodnatými riekami, z ktorých najväčšie sú: Segovia alebo Coco, Wawa, Kukalaya, Prinzapolka, Bambana, Grande de Matagalpa, Kurinwás, Escondido a jeho prítoky Siquia, Mico a Rama, Punta Gorda a [[San Juan (rieka, Nikaragua)|San Juan]].

V krajine žije 5 druhov veľkých mačkovitývh[[mačkovité|mačkovitých]] šeliem a 4 druhy veľkých [[opice|opíc]].

V roku 1524 založili Španieli pod vedením [[Francisco Hernández de Córdoba|Francisca Hernándeza de Córdoba]] mestá [[León (Nikaragua)|León]] a [[Granada (Nikaragua)|Granada]] a v roku 1528 vznikla [[provincia]] Nikaragua, spravovaná až do roku 1812 z [[kapitanát]]u so sídlom v [[Guatemala (mesto)|GuatemalyGuatemale]]. Východná časť krajiny však nebola pod španielskou kontrolou takmer nikdy. Nedostupné a nehostinné územia pralesov pri karibskom pobreží obývali od polovice 17. storočia potomkovia miestnych [[Indiáni|Indiánov]] a čiernych otrokov[[otrok]]ov, ktorí sem utiekli z ostrovov v Karibskom mori. Mali dobré vzťahy s [[Angličania|Angličanmi]], vtedy úhlavnými nepriateľmi Španielov.

Udalosti prvej polovice 19. storočia vyvrcholili intervenciou [[filibustier]]ov vedených [[William Walker|Williamom Walkerom]]. Na ich porážke sa podieľala koalícia stredoamerických štátov, ale pokiaľ ide o Nikaraguu, jej navýznamnejšímnajvýznamnejším príspevkom bola [[bitka pri San Jacinte]]. Krajina vyšla z tohottohoto zápasu hospodársky zoslabená. Granada boloabola takmer úplne zničená požiarom a pretrvávala tradičná rivalita [[liberalizmus|liberálov]] z Leónu s [[konzervativizmus|konzervatívcami]] z Granady. V roku 1858 sa začalo približne tridsaťročné obdobie, ktoré patrí medzi najlepšie v dejinách krajiny a počas ktorého dominovali konzervatívci. Krajina vtedy bola jednou z najstabilnejších a najbohatších v Strednej Amerike, s jednou z najvýkonnejších ekonomík v Latinskej Amerike a so solídnymi inštitúciami a obozretným spravovaním verejných financií. To lákalo prisťahovalcov z [[Európa|Európy]], najmä z [[Nemecko|Nemecka]] a [[Taliansko|Talianska]] a viedlo k ďalšiemu ekonomickému rastu, zatiaľ čo [[Salvádor]], [[Honduras]] a [[Guatemala]] sa zmietali vo vojenských konfliktoch. V tomto období sa pri moci vystriedali [[prezident]]i [[Tomás Martínez Guerrero]] (1858-1867), [[Fernando Guzmán y Solórzano]] (1867-1871), [[Vicente Cuadra y Ruy Lugo]] (1871-1875), [[Pedro Joaquín Chamorro y Alfaro]] (1875-1879), [[Joaquín Zavala Solís]] (1879-1883), [[Adán Cárdenas del Castillo]] (1883-1887), [[Evaristo Carazo Aranda]] (1887-1889) a [[Roberto Sacasa y Sarria]] (1889-1893). V roku 1885 sa Nikaragua stala vojenským spojencom Kostariky a Salvádora, aby spoločne čelili úmyslom guatemalského prezidenta [[Justo Rufino Barrios|Justa Rufina Barriosa]], podporovaného [[Honduras]]omHondurasom, ktorých cieľom bola obnova politickej jednoty [[Stredná Amerika|Strednej Ameriky]], ale nikaragujská armáda nemala možnosť bojovať, lebo Barrios zahynul už pri invázii do Salvádora.

Éra konzrvatívcovkonzervatívcov sa skončila vojenským prevratom liberálov vedených [[José Santos Zelaya López|José Santosom Zelaya Lópezom]], ktorý nastolil diktátorský režim a zotrval pri moci do roku 1909. Toto obdobie sa vyznačovalo potláčaním jeho odporcov a politickou nestabilitou, ale ekonomika ešte fungovala pomerne dobre.

Začiatok 20. storočia sa vyznačoval rastúcou nestabilitou a ozbrojenými intervenicamiintervenciami armády [[USA]]. Jednou z najznámejších osobností tej doby bol generál roľníckeho pôvodu [[Augusto César Sandino]], ktorý bojoval na strane liberálov a proti americkej intervencii. Dohoda medzi liberálmi a konzervatívcami o mieri z roku 1933 nariaďovala rozpustenie jeho armády. Pre Sandina to znamenalo prakticky rozsudok smrti. Popravený bol vo februári 1934.

Ďalší hospodársky rozmach zaznamenala krajina v 50. a 60.rokoch. Niekoľko desaťročí, až do [[Sandinovská revolúcia|Sandinovskej revolúcie]] v roku 1979, vládla [[Somozovci|rodina Somozovcov]]. Zatiaľ čo Somozovci boli spojencami USA, ich nástupcovia zo [[Sandinovský front národného oslobodenia|Sandinovského frontu národného oslobodenia (FSLN)]] boli podporovaní [[Kuba|Kubou]] a [[Sovietsky zväz|Sovietskym zväzom]]. Nikaragua sa tak stala jedným z horúcich bojísk [[studená vojna|studenej vojny]]. Politická perzekúcia odporcov, partizánska vojna, povinná vojenská služba, samotná vojna a zlý stav ekonomiky sa stali hlavnými dôvodmi masovej emigrácie Nikaragujcov do zahraničia - najmä do USA a susedných krajín, ale aj do západnej Európy. Sandinovská revolúcia sa skončila mierovou dohodou medzi FSLN a jeho odporcami, ktorá doviedla krajinu k slobodným voľbám v roku 1990. Vyhrala ich spoločná kandidátka všetkých opozičných strán [[Violeta Chamorrová]]. Odvtedy až dodnes prebieha výmena vlád v krajine ústavným spôsobom. Posledné voľby vyhral kandidát FSLN [[Daniel Ortega]], ktorý vládol v krajine aj počas Sandinovskej revolúcie.

Nikaragua je rozdelená na 15 departmentov[[department]]ov, ktoré nemajú žiaden aparát ani právomoci zverené ústrednou vládou. Okrem toho v roku 1987 vznikli dve ''autoinómneautonómne oblasti (AO)'': ([[Atlántico Norte]] a [[Atlántico Sur]]. Sú obývané prevažne pôvodným obyvateľstvom.