Alexandr Iľjič Jegorov: Rozdiel medzi revíziami

Narodil sa v [[Rusko|ruskej]] meštiackej rodine, absolvoval gymnázium v [[Samara|Samare]] a pechotné učilište v [[Kazaň|Kazani]]. V [[apríl]]i [[1905]] sa stal [[dôstojník]]om na [[Kaukaz]]e ako veliteľ [[čata|čaty]]. Od roku [[1913]] veliteľ [[rota|roty]] na [[Ukrajina|Ukrajine]]. Po vypuknutí [[1. svetová vojna|I. sv. vojny]] bojoval na Juhozápadnom fronte v [[Halič]]i. Bol niekoľkokrát ranený. V [[jún]]i [[1916]] bol menovaný za veliteľa výcvykového práporu, a v [[október|októbry]] [[1916]] bol vo funkcii zástupcu veliteľa kurzu záložných dôstojníkov v [[Riga|Rige]]. Začiatkom roku [[1917]] bol menovaný zástupcom veliteľa 131. pešieho pluku v [[Pobaltie|Pobaltí]], kde vystúpil ako zástupca [[eser]]ov (socialistov revolucionárov) a bol zvolený za predsedu vojenskej rady divízie. Od [[november|novembra]] [[1917]] už ako [[plukovník]] zastával funkciu člena vojenskej rady 1. armády. Potom bol členom všearmádneho zjazdu pre otázky [[demobilizácia|demobilizácie]]. V [[január]]y [[1918]] sa stal členom bolševickej strany a od apríla zastával funkciu komisára [[Moskva|Moskovského]] vojenského okruhu. V [[september|septembri]] [[1918]] bol menovaný veliteľom 9. armády, pričom zabránil rozpadu armády, a v [[december|decemry]] už velil 10. armáde, s ktorou sa mu podarilo zabrániť strate Caricinu (neskôr Stalingrad, teraz [[Volgograd]]). V apríli roku [[1919]] bol ťažko ranený, čo ho prinútilo podstúpiť [[rekovalescencia|rekonvalesvenciurekonvalescenciu]]. Po doliečení sa v lete [[1919]] stal veliteľom 14. armády, a od [[november|novembra]] 1919 bol veliteľom Južného frontu, pričom jeho politickým [[komisár]]om sa stal Josif vissarionovič Džugašvili ([[Stalin]]). Koncom roku 1919 zastavil postup vojsk bieleho [[generál]]a [[Anton Ivanovič Denikin |Antona Denikina]] (na Moskvu). V nasledujúcich mesiacoch sa mu podarilo "oslobodiť" (obsadiť) značnú časť Ukrajiny.

V čase keď začali čistky v armáde, bol chránencom samotného Stalina, dokonca nastúpil na miesto prvého zástupcu ľudového komisára obrany po [[Kliment Vorošilov|Vorošilovovi]], vo februáry bol však odvolaný a menovaný veliteľom Zakaukazského okruhu, pričom počas cesty tam bol zatknutý, dlho držaný vo väzbe (asi rok), a ako jeden z posledných počas Stalinských čistiek popravený. [[14. marec|14. marca]] [[1956]] bol rehabilitovaný.