Náboj (zbrane): Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
Riadok 27:
Technický vývoj nabíjania diel bol v mnohom odlišný. Už na konci 15. storočia sa objavuje komorové delo. Vyznačovalo sa tým, že nábojová komora bola oddelená od hlavne a nabíjala sa prachom a strelou mimo delo (postup bol ale prakticky rovnaký ako pri nabíjaní dela). K jednému delu mohlo patriť niekoľko takýchto oddelených komôr - rýchlosť paľby bola teda pri dostatku pripravených komôr na vtedajšiu dobu veľmi vysoká. Komorové delá sa ale príliš nerozšírili, mali menší výkon ako súdobé klasické delá nabíjané ústím hlavne. Problémom je predovšetkým upevnenie komory na hlaveň dela a utesnenie spoju medzi komorou a hlavňou, ktorým unikajú plyny. Technika a technológia výroby v danom období neumožňovala tieto problémy efektívne riešiť, predovšetkým pre delá väčších kalibrov. Na druhej strane, komorové delá umožňovali výrazne väčšiu rýchlosť paľby, takže sa stále používali tam, kde to bolo výhodné, predovšetkým pre ľahšie delá a delá strieľajúce kartáčmi proti pechote a jazde. Uplatnili sa tiež na lodiach a pri obrane pevností.
Druhou cestou, ktorou sa uberal vývoj diel bolo zavedenie papierových obalov na prachovú náplň. Papierové valcovité púzdro obsahovalo vopred odváženú dávku prachu, ktoré sa nabíjala do hlavne dela vcelku. Tým sa zjednodušila manipulácia pri nabíjaní a zlepšila sa pravidelnosť výstrelov a presnosť, pretože množstvo prachu bolo dávkované presnejšie, než pri použití dovtedy používanej prachovej lyžice, ktorou sa prach dávkoval podľa objemu.<br/>
Súčasne s tým sa po roku 1803 objavuje nový bojový prostriedok delostrelectva - šrapnel (podľa vynálezcu, anglického plukovníka Shrapnela), delostrelecká strela naplnená puškovými guľami a dávkou čierneho prachu, vybavená časovým zapalovačom.
Rovnako ako u pechotných zbraní sa rozhodujúcim krokom stalo zavedenie diel nabíjaných zo zadu a vybavených drážkovanou hlavňou. Pritom pokusy so zbraňami s drážkovanou hlavňou nabíjanou odpredu sa začínajú objavovať v už začiatkom druhej polovice 19. storočia, ale nemali veľký úspech. Ten prišiel až s celkovou zmenou koncepcie dela. Bronz hlavne bol nahradený oceľou, delá dostali klinové alebo skrutkové závery a drážkované hlavne. A samozrejme, bola zavedená '''kovová nábojnica s dnovou zápalkou alebo zápalkovou skrutkou'''. Posledným veľkým zlepšením dela bolo zavedenie brzdovratného zariadenia na prelome 19. a 20. storočia a zavedenie výbušného - trieštivého a trhavého - delostreleckého granátu naplneného účinnou trhavinou.
Na rozdiel od nábojov pre ručné strelné zbrane, ktoré sa raz a navždy stali jednotné - so strelou spojenou s nábojnicou do jedného celku, delostrelectvo nikdy neopustilo ani koncepciu deleného streliva - so strelou a nábojnicou oddelenou. Používa teda všetky tri typy nábojov - jednotný náboj, polojednotný
Jednotný delostrelecký náboj je výhodný pre určité kalibre zbraní, ktoré vedú paľbu vždy za približne rovnakých podmienok a vždy rovnakej počiatočnej rýchlosti strely - napríklad tankové a protitankové kanóny, protilietadlové kanóny, delá pobrežnej obrany a podobne. Výhodou jednotného náboja je dobrá manipulácia so strelivom, a z toho vyplívajúca vysoká rýchlosť paľby (pri zvládnuteľnej hmotnosti náboja).<br/>
| |||