|
[[Johann Sebastian Bach]] vydal Goldbergove variácie v roku [[1742]] v nakladateľstve Balthasara Schmida v Norimbergu ako súčasť štvrtého diela Klavírnych cvičení, ktorý obsahuje áriu „mit verschiedenen Veränderungen vor Clavicimbel mit 2 Manualen Denen Liebhabern zur Gemüths – Ergetzung“ alebo tzv. Goldberg – Variationen, tie spolu s Passacagliou pre organ, Chaconnou pre husle patria k trom najväčším príkladom Bachovho variačného umenia.
Johann Theophilus Goldberg bol mimoriadne nadaný mladý klavirista a aj skladateľ. Od roku 1741 študoval u Johanna Sebastiana Bacha. Goldberg hrával kniežaťu Hermannovi Carlovi von Keyserlingovi za bezsenných nocí. Ten si objednal u Bacha hudbu k týmto nočným koncertom a Bach napísal variácie, ktoré sú vlastne začiatkom novodobých dejín variácií a zároveň sú jedným z najkrajších a najväčších diel svojho druhu.
Ária, ktorá je témou týchto variácií je zachytená už v druhej knižôčke pre Annu Magdalénu Bachovú. Je melodicky tak bohatá, že je pravdepodobne už variáciou melódie, ktorú Bach uvádza ako sprievod v ľavej ruke v 26. variácii. Golbergove variácie obsahujú túto áriu a 30 variácií. Variácie by sme mohli podľa obsahu rozdeliť na klavírne a kontrapunktické štúdie. Základom, z ktorého sa variácie odvíjajú, nie je však ani tak melódia, ale predovšetkým basová línia, ktorú Bach v jednotlivých variáciách značne modifikuje, ale základná harmónia však ostáva. Je to sled harmónií, daných áriou, ktorý sa 30-krát opakuje.
Ária má 32 taktov, dvojdielnu formu, hlavná tónina je G dur. Bach prísne dodržuje aj formu jednotlivých variácií, len 6 variácií nedodržuje počet taktov árie. Z tohoto nám jasne vyplýva, že sú to variácie ornamentálne a vidíme na nich veľkú fantáziu a variačné umenie J.S. Bacha, pretože variácie ani zdanlivo nevyznievajú fádne a jednotvárne. Tvoria kompaktný celok. Sú spracované čisto kontrapunkticky, sú vlastne kontrapunktickou formou, ktorá sa stala vzorom pre nasledujúce generácie skladateľov.
* Variácia č.1 – je veľmi jednoducho imitačne spracovaná, v Allegre, začína postupne vťahovať poslucháča do nálady tohto diela.
* Variácia č.3 – je kánon v unisone, je lyrická.
S výnimkou prvých a posledných troch variácií, Bach zoskupuje variácie do trojíc tak, že prvá variácia každej trojice má ráz charakteristickej skladby, v druhej z trojice prevláda virtuózna zložka (už spomínané klavírne štúdie) a tretia variácia kanonická (kontrapunktické štúdia).
* Variácia č.4 – je tanečná v 3/8 takte.
* Variácia č.25 – je adagio inšpirované duchovnou pašiovou hudbou, výrazová stránka je v tejto variácií dominantná, charakterovo vyjadruje veľkú bolesť.
Muzikológovia sa domnievajú, že v 26. variácii sa vlastne nachádza pôvodná téma týchto variácií (sprievod v ľavej ruke). Technickým problémom pre interpreta sa stáva prekladanie rúk.
* Variácia č.27 – kánon v intervale nóny. Druhú časť tejto variácie tvorí inverzia predchádzajúceho dielu.
Pre interpreta je toto dielo veľmi „nepríjemné“, obsahuje totiž všetky technické problémy. Vyžaduje obrovský citový vklad, pochopenie diela a intelektuálny nadhľad. Ďalším z problémov je časovo dlhý rozsah diela, ktorý okrem maximálnej koncentrácie vyžaduje aj veľké množstvo fyzických síl. Pre klaviristu je psychické a fyzické napätie pri interpretácii Golbergových variácií veľké ako pri klavírnom recitáli. Ferruccio Busoni ešte „upravil“ – značne skomplikoval toto dielo, asi v záujme efektu, avšak nie je to potrebné. Toto dielo je tak náročné, že sa ani v Busoniho úprave nehráva.
[[Kategória:Johann Sebastian Bach]]
| 