Jozef Tiso: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
→Po vojne: ziadost o milost |
|||
Riadok 32:
== 1. Slovenská republika ==
Vo februári 1939 predstavitelia Nemecka podnikali kroky smerujúce k obsadeniu pomníchovského Česko-Slovenska. Česko-Slovensko malo svoje hranice garantované signatármi Mníchovskej konferencie, preto sa Hitler snažil o „samovoľný rozpad“ ČSR a zvyšoval tlak na osamostatnenie sa Slovenska. Dňa [[9. marec|9. marca]] [[1939]] bolo na Slovensku vyhlásené šatárium (tzv. "Homolov puč")<ref>[http://kralm.szm.sk/stannepravo.pdf Vyhlásenie štatária na Slovensku 9. 3. 1939]</ref>. Prezident E. Hácha odvolal J. Tisu a na post predsedu autonómnej vlády vymenovala K. Sidora. Tiež na územie Slovenska vtrhli z Česka povolané vojenské oddiely, ktoré začali obsadzovať administratívne budovy. Na odpor sa im postavili študenti a Hlinkova garda. Hitlerove návrhy na vyhlásenie samostatnosti Slovenska K. Sidor odmietol. Deklarácia samostatnosti prečítaná F. Ďurčanským vo viedenskom rozhlase 11. 3. 1938<ref>[http://sk.wikisource.org/wiki/Proklam%C3%A1cia_slovenskej_samostatnosti_z_11._3._1939_%28Ferdinand_%C4%8Eur%C4%8Dansk%C3%BD%29 Proklamácia slovenskej samostatnosti z 11. 3. 1939 Ferdinanda Ďurčanského]</ref>ostala bez ozveny. V takej situácii prijal J. Tiso [[13. marec|13. marca]] pozvanie A. Hitlera do [[Berlín]]a, kde ho počas rozhovorov Hitler žiadal o urýchlené ("blitzschnell") vyhlásenie samostatnosti a hrozil rozdelením Slovenska medzi jeho susedov. Tiso však odmietol vyhlásiť samostatnosť priamo z Berlína.
Telefonicky sa spojil s česko-slovenským prezidentom [[Emil Hácha|Emilom Háchom]] a predsedom vlády Slovenska [[Karol Sidor|Karolom Sidorom]] a dohodli sa, že na ďalší deň zvolajú slovenský snem. [[14. marec|14. marca]] na neverejnom zasadnutí slovenského snemu J. Tiso vo svojom prejave<ref>[http://sk.wikisource.org/wiki/Vyst%C3%BApenie_na_zasadnut%C3%AD_Slovensk%C3%A9ho_auton%C3%B3mneho_snemu_14._marca_1939_%28Jozef_Tiso%29 Vystúpenie J. Tisa 14. marca 1939]</ref> referoval o rokovaniach v Berlíne. Celé rokovanie parlamentu sa nieslo v atmosfére strachu a neistoty ('''P. Čarnogurský:''' ''...otvorením snemu sa zniesla na poslanecké lavice ťažká, až dusivá nálada... Každý z nás vedel, že vyhlásením slovenskej štátnej samostatnosti sa staneme len nástrojom Hitlera, nie vyjadrovateľmi vôle národa.''<ref>Pavol Čarnogurský, 14. marec 1939 (Bratislava 1992, s.247-251)</ref>). Nedošlo ani k tradičnému hlasovaniu. Poslanci len povstali a zaspievali pieseň "Hej Slováci". Vyhlásenie samostatnosti znamenalo rozbitie Česko-Slovenska, Čechy a Moravu mohol Hitler následne [[15. marec|15. marca]] obsadiť bez rizika vojenskej konfrontácie s Anglickom a Francúzskom.
| |||