Spišský záloh: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
dBez shrnutí editace
Lure (diskusia | príspevky)
Úprava a doplnenie článku
Riadok 1:
'''Spišské starostovstvo''' (tiež '''spišský záloh''') bolo v Poľsku používané pomenovanie 34 spišských zálohovaných miest a obcí vod rokoch[[8. november|8.11.]][[1412-]] do [[9. november|9.11.]][[1772]].
[[Obrázok:Map of Spis pawned towns.jpg|right|thumb|Mapa spišských zálohovaných miest a obcí]]
== Čo predchádzalo zálohu ==
V roku [[1410]] bol za rímskeho cisára korunovaný uhorský kráľ [[Žigmund Luxemburský]]. Tento sa usiloval aj o získanie Dalmácie, ktorú jeho protivník o získanie cisárskej koruny - Ladislav Neapolský - predal Benátčanom.
 
Žigmund túžil po získaní Dalmácie, no vo vojne mu bránili neurovnané vzťahy s Poľskom. Ako rímsky cisár bol totiž aj ochrancom [[Rád nemeckých rytierov|Rádu nemeckých rytierov]], ktorí v tom čase bojovali práve s Poľskom. Po ich porážke pri Grünwalde (1410) nutne potreboval urovnať vzťahy so svojím švagrom, bývalým protikandidátom o získanie uhorského trónu a poľským kráľom Vladislavom II.
 
V roku 1410 došlo v Kežmarku k stretnutiu kráľa Žigmunda a brata poľského kráľa, litovského kniežaťa Vitolda. Žigmund prisľúbil, že bude u VľmajstraVeľmajstra rádu žiadať zastavenie bojov s Poľskom.
 
19.októbra 1411 došlo vo Vyšných Šromovciach (dnešné Poľsko) k podpisu zmluvy o prímerí medzi Poľskom a Uhorskom, ktorou sa Poľsko zaviazalo zastaviť boje voči Rádu a Žigmund zase k tomu, že Rád nenapadne Poľsko. Prímerie malo trvať do 15. augusta 1412, rovnako tak došlo k dohode o stretnutí oboch panovníkov.
Riadok 13:
 
== Vznik zálohu ==
16. októbra 1412 sa obe krajiny dohodli na pôžičke, ktorú poskytlo Poľsko uhorskému kráľovi na vojnu proti Benátkam. Rád nemeckých rytierov musel Poľsku ako odškodné za vojnu zaplatiť 100,000 tisíc kôp českých grošov. [[Vladislav II. (Poľsko)|Vladislav II.]] z týchto peňazí požičal 37,000 tisíc kôp uhorskému kráľovi. Dôvodom bolo aj to, že si ho týmto počinom zaviazal k plnenie dohôd ohľadne Rádu nemeckých rytierov.
 
Ako ručenie za pôžičku dal Žigmund Vladislavovi II. do zálohu 16trinásť spišských miest a obcí, keďže úroky sa v tom čase nesmelo vyberať.
 
== Podmienky záložnej zmluvy ==
Záložná Zmluvazmluva bola podpísaná 8. novembra 1412 v Záhrebe, jej originál je uchovaný v knižnici Czartoryskich v [[Krakov]]e. Hoci podľa zmluvy mohol poľský panovník spravovať zálohované územie vlastným správnym aparátom, mestá i naďalej ostali súčasťou Uhorska a [[Ostrihomská arcidiecéza|Ostrihomskej arcidiecézy]].
 
V záložnej zmluve sa však uhorský panovník aj uhorskí preláti a baróni zaviazali, že mestá Poľsku nikdy neodnímu násilím ba naopak, proti takémuto počinu sami vystúpia a mestá opäť vrátia do poľského zálohu. Keby sa to neuskutočnilo, musí Uhorsko Poľsku vyplatiť záložnú sumu či dať do zálohu iné územie. Ak ani to nesplní, môže Poľsko vziať do väzenia akéhokoľvek uhorského občana či samo zabrať akýkoľvek majetok či slobodne v Uhorsku rabovať, pokým nebudú splnené podmenky zmluvy.
 
== Spišské mestá v poľskom zálohu ==
V poľskom zálohu sa ocitlo 13 spišských miest z [[Spiš#Provincia 24 spišských miest|Provincie XXIV24 spišských miest]]: [[Poprad]], [[Ľubica (okres Kežmarok)|Ľubica]], [[Matejovce (Poprad)|Matejovce]], [[Poprad|Spišská Sobota]], [[Poprad|Veľká]], [[Poprad|Stráže pod Tatrami]], [[Ruskinovce]] (zaniknutá obec vo Vojenskom výcvikovom priestore Javorina pri Kežmarku), [[Spišská Belá]], [[Spišská Nová Ves]], [[Spišské Podhradie]], [[Spišské Vlachy]], [[Tvarožná]] a [[Vrbov]]. Okrem týchto miest sa súčasťou zálohu stali aj Ľubovniansky hrad so svojím panstvom, Podolínecká pevnosť a mestá [[Stará Ľubovňa]], [[Hniezdne]], [[Podolínec]] a tiež dediny patriace k ľubovniansko-podolíneckémupodolínskemu panstvu.
 
K Ľubovnianskemu panstvu patrili tieto obce a osady: [[Hraničné]], [[Chmeľnica]], [[Jakubany]], [[Jarabina (okres Stará Ľubovňa)|Jarabina]], [[Kače]], [[Kamienka (okres Stará Ľubovňa)|Kamienka]], [[Kremná]], [[Krendželovka]], [[Litmanová]], [[Medzibrodie]], [[Mníšek nad Popradom]], [[Nová Ľubovňa]], [[Pilhov]], [[Podsadok]], [[Sulín|Veľký Sulín]], [[Závodie]].
 
Ďalej boli súčasťou zálohu tieto obce a osady v okolí Podolínca: [[Nižné Ružbachy]], [[Vyšné Ružbachy]].
 
Mestá a obce dané do zálohu počas jeho trvania tvorili tzv. Starostiu Spisz, patriacu do krakovského vojvodstva.
 
Dôvodom, prečo sa práve spišské mestá ocitli v poľskom zálohu bolo aj to, že sa jednalo o v tom čase jeden z najbohatších a najkultúrnejších krajov vtedajšej Európy. V poľskom zálohu sa ocitli mestá na významných križovatkách vtedajších obchodných ciest. Poľsko ich správou získalo kontrolu nad obchodom s rudami (napríklad meď) a tiež sa kontrolou Spišského Podhradia, Vlách či Novej Vsi ocitlo priamo v strede tohto rozvinutého kraja, blízko ďalších baníckych miest - [[Gelnica|Gelnice]] a [[Smolník]]a. Výber miest teda vôbec nebol náhodný. Spiš bol tiež vstupnou bránou do uhorska zo severu, čo bolo jasne viditeľné najmä počas husitských útokov, kedy husiti do Uhorska a najmä na Spiš vpadli zo severu, z Poľska.
 
== Snahy o zánik zálohu ==
Keďže [[Poľsko]] nebolo ochotné vrátiť prosperujúce mestá, úsilie Uhorského kráľovstva vyplatiť dlh (obzvlášť v rokoch [[1419]], [[1426]], 1436 (vtedy Žigmund zasadol aj na český trón) a [[1439]]) zlyhalo a neskôr nikto nebol schopný zaplatiť túto obrovskú sumu peňazí, hoci celé kráľovstvo vravelo o potrebe tak urobiť. Hoci v roku 1419 bol poľský kráľ [[Vladislav II. (Poľsko)|Vladislav II.]] ochotný vrátiť spišské mestá Uhorsku aj bez vyplatenia zálohovanej sumy, na nátlak poľského kléru k tomu nedošlo. Poľská katolícka cirkev totiž túžila po ovládnutí severného Spiša a ďalej živila legendy o historickej prináležitosti Spiša k Poľsku.
 
8. marca 1440 poľský kráľ [[Vladislav III. (Poľsko)|Vladislav III.]] vydal listinu, kde prisľúbil vrátenie zálohovaných miest Uhorsku hneď po svojej korunovácii za uhorského kráľa. Keďže ho však príprava na cestu na korunováciu do Uhorska finančne vyčerpala, požičal si peniaze od krakovského biskupa a odovzdal mu mestá až do splatenia svojho dlhu. Hoci koncom roka 1440 vydal príkaz na obnovenie Provincie XXIV24 spišských miest a likvidácii zálohu, k jeho zániku nedošlo pre boje medzi Vladislavom I. a vojskami Jána Jiskru.
 
Roku 1489 bol uhorský kráľ [[Matej Korvín]] ochotný Poľsku vyplatiť zálohovanú sumu, čo však Poľsko odmietlo. Matej Korvín preto podal na Poľsko žalobu pred pápežskú kúriu. Pre napätie medzi Rímom a Matejom však dišputa medzi poľskými a uhorskými prelátmi roku 1490 vo Vratislave rozhodla, že zálohované mestá sa majú naveky stalistať súčasťou Poľska.
 
K zániku zálohu malo opäť prísť v rokoch 1490 - 1507, keďže poľský kráľ toto územie prisľúbil Zápoľským[[Zápoľskovci|Zápoľskovcom]] za ich podporu pre jeho ašpirácie na uhorský trón, no ani po jeho zvolení za uhorského kráľa roku 1492 k zániku zálohu nedošlo.
 
Po nástupe habsburgovcov[[Habsburgovci|Habsburgovcov]] na uhorských trón snem od nich požadoval, aby čo najskôr vyriešili otázku zálohovaných miest. No ani [[Ferdinand I. Habsburský|Ferdinand I.]], ani jeho syn [[Maximilián II. Habsburský|Maximilián II.]] tejto žiadosti nevyhoveli.
 
Spišské mestá roku 1586 obsadili rakúske cisárske vojská počas bojov o poľský trón medzi Habsburgovcami a švédskym princom Žigmundom Vaza. Po ich porážke však boli roku 1589 prinútení tieto mestá opäť vrátiť Poľsku.
 
Pokusy o vymanenie spišských miest spod poľského zálohupokračovalizálohu pokračovali aj počas 17. a 18. storočia, no bránili tomu aj vtedajšieho geopolitické súvislosti - ohrozovanie Rakúska a Uhorska Tureckom a nutnosť poľskej pomoci pri bojoch voči Osmanskej ríši.
 
== Zánik zálohu ==
Potrebu vymaniť sa z poľského zálohu začali v 18. storočí pociťovať aj samotní občania zálohovaných miest, keďže tieto boli enormne ekonomicky využívané, najmä za vlády grófa Teodora Konštantína Lubomirskeho, kráľovnej Márie Jozefy (od roku 1744 starostka zálohovaných miest) a grófa Henricha Brühla. Rakúska cisárovná a česká a uhorskáUhorská kráľovná [[Mária Terézia]] sa rozhodla získať tieto mestá silou. Využila vzbury šľachty v Poľsku v druhej polovici [[18. storočie|18. storočia]] a obsadila mestá (so súhlasom poľského kráľa) bez zaplatenia dlhu. Tento akt bol potvrdený pri prvom [[Delenia Poľska|delení Poľska]] roku [[1772]] a v roku [[1773]] keď bol záloh zrušený. 5. novembra 1772 zložili zástupcovia 13 spišských miest v Spišskej Novej Vsi prísahu vernosti uhorskej kráľovnej do rúk spišského župana Jána Csákyho, ktorý 9. novembra 1772 prevzal do uhorskej správy aj Ľubovniansky hrad. 10. novembra zložili do jeho rúk prísahu vernosti aj zástupcovia miest Stará Ľubovňa, Podolínec a Hniezdne. Formálne sa záloh zrušil 18. septembra 1773 kedy príslušnú dohodu podpísal vo Varšave poľský kráľ [[Stanislav II. August Poniatowski]].
 
V roku [[1778]] 13 spišských miest znova získalo práva z roku [[1271]], ktoré boli ešte rozšírené na zvyšné 3 bývalé zálohované mestá a bola založená ''[[Provincia 16 spišských miest'']] (''Provinz der 16 Zipser Städte ''). Centrom Provincie sa stala [[Spišská Nová Ves]]. Avšak tieto práva boli postupne redukované a o 100 rokov už boli garantované len náboženské a kultúrne práva. Nakoniec bola Provincia v roku [[1876]] úplne rozpustená a včlenená do Spišskej stolice.
 
== Vývin v mestách počas zálohu ==
Poľsko bolo oprávnené menovať správcu („starostu“) zálohovaných miest, ktorý sídlil na hrade v [[Stará Ľubovňa|Starej Ľubovni]]. Starosta spravoval ich ekonomické a daňové záležitosti a Poľsko mohlo udržiavať vojenské jednotky na dôležitých cestách dokonca aj mimo týchto miest. Vďaka ich medzinárodnej sprostredkovateľskej pozícii (nemecké mestá so Slovákmi v Uhorsku zálohované Poľsku) tieto mestá zažili ekonomický rozkvet. Mestá vytvorili [[Spiš#Provincia XIII13 spišských miest|Provinciu XIII13 spišských miest]]. Zálohované mestá tvorili silnú konkurenciu pre slobodné kráľovské mestá na Spiši - [[Kežmarok]] a [[Levoča|Levoču]], ale i ďalšie na východnom Slovensku. Ferdinand I. roku 1560 nariadil, aby iné mestá nemohli vyberať od ochodníkov 13 spišských miest tridsiatok, mýto či vyžadovať právo skladu. Spočiatku sa to žiadalo len od Levoče, no neskôr ((1561) sa táto výsada rozšírila i na ďalšie mestá (Košice, Prešov, Bardejov, Sabinov). Počas trvania zálohu však stále dochádzalo ku konfliktom medzi mestami Provincie a kráľovskými mestami Uhorska a privilégia miest sa často menili (väčšinou však ku ich prospechu). Mestám však potvrdzoval a rozširoval ich výsady často aj poľský kráľ. Obyvatelia zálohovaných miest totiž využívali stav, že sú občanmi ako Poľska, tak aj Uhorska. Zálohované mestá zažili počas trvania zálohu ekonomický rozkvet. Nebyť zálohu pravdepodobne by upadli na úroveň poddanských dedín, ako sa to udialo v prípade ostatných miest bývalej Provincie XXIV24 spišských miest.
 
== Starostovia zálohovaných miest ==
Řádek 102 ⟶ 104:
*[[Mestá a obce regiónu Spiš]]
 
[[Kategória:Spiš| ]]
[[Kategória:Dejiny Uhorska]]
[[Kategória:Dejiny Slovenska]]
[[Kategória:Dejiny Poľska]]
 
[[de:Zips#Geschichte]]