Petronius: Rozdiel medzi revíziami

Pridaných 2 784 bajtov ,  pred 13 rokmi
prerobenie stranky podla sk + en + zdroje
d (robot Pridal: ro:Petroniu)
(prerobenie stranky podla sk + en + zdroje)
'''Petronius''' (asi [[27]]-[[66]]) bol rímsky [[satira|satirik]] patriaci k okruhu literátov združených okolo cisára [[Nero]]na. Rukopis jeho najznámejšieho diela, ''Satyricon'', ho označuje menom '''Titus Petronius'''. Býva stotožňovaný s Neronovým dvoranom '''Gaiom Petroniom Arbitrom''', o ktorom sa zmieňuje v Análoch [[Tacitus]] alebo menej častejšie s '''Titom Petroniom Nigrom''', ktorý zastával konzulát roku 62 a bol roku 66 prinútený spáchať samovraždu. [[Cognomen]] '''Arbiter''' vychádza pravdepodobne z Tacitovho popisu tohto človeka, ktorého označuje ako ''arbiter elegantiae'' (rozhodcu vo veciach vkusu) na cisárskom dvore.
'''Petronius''' (* asi [[27]] – [[66]] po Kr.), alebo '''Gaius Petronius Arbiter''' alebo '''Titus Petronius''', bol rímsky [[patricij]] a [[spisovateľ]].
O Petroniovej mladosti sa nevie veľa, ani rok jeho narodenia nie je celkom istý. Aj keď bol známy svojim márnotratným a rozmarným životom, svoje štátnické schopnosti dokázal ako [[prokonzul]] v [[Bithýnia|Bithýnii]], kde údajne vykonal mnoho záslužnej práce. Petronius bol osobným priateľom [[cisár|cisára]] [[Nero|Nera]], ktorý z neho urobil „rozhodcu vo veciach vkusu“ (arbiter elegantiae, sudca krásy). Po Pisonovom neúspešnom pokuse o [[štátny prevrat]], obvinil Petronia [[prétoriánsky prefekt]] [[Tigellinus]], ktorý bol jeho konkurentom v boji o cisárovu priazeň, z účasti na tomto sprisahaní, preto bol v roku [[66]] po Kr. prinútený spáchať samovraždu. Ešte pred svojou smrťou vraj napísal [[Nero|Nerovi]] satirický list na rozlúčku.
 
== Život ==
Petronius sa preslávil svojim dielom nazvaným [[Satyricon]]. Podľa niektorých odborníkov mohol mať pôvodne tento spis niekoľko tisíc strán. Do dnešných čias sa však zachovalo iba zhruba 130 strán. Autor v diele rozpráva o putovaní troch [[homosexualita|homosexuálnych]] mladíkov po [[Itália|Itálii]]. Mladíci zažívajú mnohé dobrodružstvá a ich zážitky sú vlastne kritickým obrazom vtedajších spoločenských pomerov. Všetko je písané zábavnou a ironickou formou. V ''Satiricone'' možno nájsť vulgárne vtipy ako aj najvybranejšiu latinčinu strieborného veku rímskej literatúry. Okrem prozaického textu sú súčasťou ''Satiriconu'' aj dve básne: ''O dobytí Tróje'' a ''Občianska vojna''. Zo zachovaných zvyškov natočil film [[Taliansko|taliansky]] [[Neorealizmus|neorealistický]] režisér [[Federico Fellini]].
Pokiaľ možno skutočne usudzovať, že spisovateľ Petronius a Neronov dvoran Petronius boli jedna a tá istá osoba, vieme na základe Tacitových zmienok zrekonštruovať aspoň čiastočne život tejto zaujímavej osobnosti. Niekedy počas rokov 57-59 zastával Petronius úrad [[prokonzul]]a v [[Bithýnia|Bithýnii]], kde sa preukázal ako energický a schopný správca cisárskych záležitostí. Okolo roku 62 zastával úrad [[konzul]]a. Na cisárskom dvore si Petronius získal obdiv pre svoj vytríbený vkus hraničiaci s rozmarnosťou a dekadenciou. Roku 66 ho obvinil Neronov [[prétoriánska garda|prétoriánsky prefekt]] [[Tigellinus]] z účasti na potlačenom [[Pisonovo sprisahanie|Pisonovom sprisahaní]] (65) a cisár mu prikázal spáchať samovraždu. Aj v tomto okamihu sa prejavila podľa [[Tacitus|Tacita]] Petroniova originalita – keď si podľa rímskeho zvyku podrezal žily, svoju smrť úmyselne preťahoval a strávil posledné okamihy života pri prestretom stole. Namiesto teatrálnych posledných preslovov a filozofických deklamácii údajne pri poslednej hostine recitoval poéziu. Pokiaľ možno Tacitovmu záznamu veriť, aj vlastnú smrť obrátil Petronius na [[paródia|paródiu]], tak ako to programovo robil v svojom diele. [[Tacitus]] na záver dodáva, že Petronius uverejnil [[Nero]]nove zločiny v svojom závete.
 
== Dielo ==
Najdlhšie zachovanou časťou je [[Hostina u Trimalchiona]]. Hlavným hrdinom tohto rozprávania je neohrabaný zbohatlík [[otrok|otrockého]] pôvodu. Petronius čitateľa postupne sprevádza celou hostinou a poskytuje tak farbistý obraz života vtedajšej smotánky.
Petroniovo diele je obostreté rovnakou aurou originality a mystifikácie ako jeho autor sám. Zdá sa, že jeho pôvodný názov mal byť ''Satyrica'' či ''Satirica''. Nie je pritom jasné, či tak malo odkazovať na [[satira|satiru]] alebo na gréckych [[satyr]]ov. Dnes sa ako tradičná forma mena používa ''Satyricon''. Z diela, ktoré muselo byť pôvodne pomerne rozsiahle, sa nám dochovala iba časť obsahujúca koniec 14., 15. a začiatok 16. knihy. Z koľkých kníh sa skladal celý román, ktorý mohol dosahovať rozsah až [[Lev Nikolajevič Tolstoj|Tolstojovej]] Vojny a mieru, nemožno určiť.
 
''Satyricon'' je vo všetkých ohľadoch dielo nesmierne originálne, odvážne a prekvapivo moderné, či priam [[postmoderna|postmoderné]]. Petronius voľne prepája prózu s poéziou, vysoký štýl s výrazovými prostriedkami spodiny, [[realizmus]] s [[paródia|paródiou]]. Šokuje predovšetkým otvoreným erotickým nábojom svojho diela, či už pojednáva o milostných dobrodružstvách medzi mužmi a ženami, [[homosexualita|homosexuálnych]] alebo [[pederastia|pederastrických]] vzťahoch. Hlavný hrdina románu je mladík z lepšej rodiny menom Encolpius, ktorý sa zaplieta do početných, často sexuálnych dobrodružstiev. Spočiatku tvorí milostný trojuholník s dvoma inými mladými mužmi – Ascyltom a Gitonom -, neskôr vymení s Gitonom Ascylta za potulného básnika Eumolpa.
Petronius je hlavným hrdinom románu [[Quo vadis]] od [[Henryk Sienkiewicz|Henryka Sienkiewicza]]. Vystupuje aj v knihe [[Pro koho krev]] od [[Česko|českej]] spisovateľky [[Jarmila Loukotková|Jarmily Loukotkovej]].
 
Najslávnejší úsek dochovaného ''Satyriconu'' predstavuje ''Cena Trimalchionis'' (Hostina u Trimalchiona). Úvodná trojica hrdinov je pozvaná na oslavu v dome prepustenca Trimalchiona, ktorej dominuje na jednej strane opulentná okázalosť bohatého hostiteľa a jednak jeho úplná intelektuálna neotesanosť. Trimalchionovi ďalší hostia, preπustenci-zbohatlíci rovnakého typu ako sám Trimalchio, miešajú reč pochytenú z ulice zo zle zapamätanými veršαmi klasikov, vychvaľujú sa bohatstvom a svojimi chabými znalosťami a aby zakryli svoj nízky pôvod, obklopujú sa najelegantnejšími predmetmi, ale výsledkom je iba dokonalý nevkus, pred ktorým sa dajú, napriek prísľubu bohatej tabule, vnohy aj traja hrdinovia.
 
=== ''Priapea'' ===
Petroniovi je dnes pripisovaná aj zbierka básní ''Priapea'', nazvaná podľa boha sexuálnej potencie a plodnosti [[Priapus|Priapa]] (ten hrá zásadnú rolu aj v Satyrikone). Ide o súbor asi 80 žartovných [[epigram]]ov s erotickými námetmi, ktorý možno spoľahlivo datovať do prvej polovice 1. storočia.
 
== Petronius v modernej kultúre ==
PetroniusPetroniov jeosud hlavnýminšpiroval hrdinommnohých moderných autorov. Vystupuje mimo iné ako hlavná postava románu ''[[Quo vadis (román)|Quo vadis]]'' od [[Henryk Sienkiewicz|Henryka Sienkiewicza]]. Vystupuje aja v knihe [[''Pro koho krev]]'' od [[Česko|českej]] spisovateľky [[Jarmila Loukotková|Jarmily Loukotkovej]].
 
 
Podľa Petroniovho Satyrikonu natočil talianský režisér [[Federico Fellini]] film ''Satyricon'' (1969).
 
==Literatúra==
*Conte, G.B. ''Dějiny římske literatury''. Praha: KLP, 2003.
 
== Iné projekty ==
307

úprav