|
'''Josef Lada''' ([[1887]]-[[1957]]) bol český maliar, kresliar, ilustrátor a spisovateľ. Tvoril najmä pre deti a pri ilustráciách sa zameral na štylizovaný obraz českej dediny s humorne parodickým akcentom. Ilustroval Haškovho [[Švejk]]a.
{{Na úpravu}}
== Mikeš ==
{{Biografický výhonok}}
[[Kategória:Narodenia v 1887|Lada, Josef]]
Príbeh kocúra Mikeša od Jozefa Ladu je väčšine z nás dobre známy už od detstva, dokonca bol preložený aj do angličtiny a nemčiny. Málokto však vie, že predlohou tejto milej Ladovej postavičky bola skutočná postava kocúra Mikeša. Nie je známe od koho prebral príbeh a príhody, ktoré pochopiteľne pozmenil podľa svojho spisovateľského vkusu.
[[Kategória:Úmrtia v 1957|Lada, Josef]]
[[Kategória:Českí maliari|Lada, Josef]]
Tento kocúr sa v skutočnosti narodil v Malůnkove neďaleko Českých Budejovíc roku 1882 v rodine obuvníka Josefa Hampelta. To, že vedel od útleho detstva hovoriť sa veľmi skoro rozšírilo po celom okolí a istý čas sa tým zaoberali aj rakúske úrady. Ale postupne si na to väčšina ľudí zvykla a nájazdy zvedavcov do Malůnkova pomaly ustávali. Rodine obuvníka to na čas vynieslo aj istý finančný zisk, keďže ho ukazovali a predvádzali za poplatok. Ale takýto život Mikeša unavoval. Rozlúčil sa s obuvníkovým synom Pepíkom, ktorý ho vychoval a odišiel k cirkusu.
[[Kategória:Českí spisovatelia|Lada, Josef]]
Má sa za to, že zvláštne schopnosti a dlhovekosť týchto mačiek (ktorých sa v histórii nachádza viac) pochádzali z vetvy resp. plemena, ktorého korene siahali až do bájnej Atlantídy. Po zániku Atlantídy sa rozšírili do zasväcovacích stredísk po celom svete, vrátane Tibetu a Egypta, kde boli uctievané v podobe bohyne Bastet a mačku z tejto vetvy údajne vlastnili i tajomný gróf Saint-Germain a vojvoda Gilles de Rais.
S cirkusom Mikeš precestoval celú strednú Európu a získal mnoho cenných skúseností. V cirkuse vykonával všetky možné činnosti, ale pôsobil samozrejme aj ako hlavná atrakcia, a tak sa musel časom naučiť okrem nemčiny a francúzštiny tiež polsky, maďarsky, srbsky, rusky a zbežne anglicky. O celom jeho období v cirkuse nie sú známe všetky údaje. Isté však je, že v roku 1911, keď cirkus pobýval v Srbsku bol už spolupracovníkom ruskej tajnej polície, ktorá ho kontaktovala pre jeho nenápadný vzhľad, rok predtým práve v Srbsku. V tom období mal styky so srbskými nacionalistami a s istým Dragutinom Dimitrijevičom, ktorý na jeho podnet zakladá tajnú organizáciu Čierna tlapka, ktorá neskôr vstúpi do dejín ako Čierna ruka.
V roku 1912 odchádza do Francúzska. V tej dobe si začína písať denník resp. dva. Jeden normálnym písmom prevažne česky a nemecky, druhý šifrovaný. V Paríži si ho najme majiteľ kaviarne na Montmartre, aby prilákal hostí. Tu sa Mikeš zoznamuje s množstvom vtedajších umelcov a literátov. Obzvlášť sa spriatelí s Gustavom Lamartinom. Neskôr sa zamestná ako pomocný knihovník v parížskej knižnici Arsenal, kde získava prehľad o všetkých filozofických smeroch a svetovej literatúre a zaujíma sa už v tej dobe intenzívne o okultizmus. Avšak od bližších stykov s parížskymi okultistami ho odradí nepríjemný výstup s istým tiežokultistom J.P., ktorý naňho po hádke v jeho dome pustí psa. Predsa sa však nakoniec stretáva i s dr.Gerardom Encaussom, ktorý si získa jeho dôveru svojim zvláštnym vystupovaním a svojimi znalosťami praktickej mágie a taktiež blízkym vzťahom k ruskej cárskej rodine. Mikeš sa mu po čase zverí, že pracoval pre cársku tajnú políciu. Encausse ho vzápätí požiada o doručenie osobitného listu cárovi resp. cárovnej, v ktorom ich opätovne varuje pred vplyvom Grigorija Rasputina. Mikeš prijíma žiadosť svojho priateľa a vypraví sa do Petrohradu začiatkom roka 1914.
V Petrohrade predáva list cárovi, síce nie osobne, ale uistí sa, že ho dostal. Hneď nato však prichádza za Rasputinom a objasňuje mu obsah listu, ktorý doručil cárovi. Aké dôvody ho viedli k tomuto kroku nie je jasné. Dá sa predpokladať, že v tej dobe ešte udržiaval kontakty s tajnou políciou alebo konal na jej príkaz. V prospech tohto tvrdenia by svedčili spomienky princezny Lucien Muratovej, ktorá v svojich pamätiach uvádza, že istý blízky Rasputinov priateľ von Mikeshoff mal blízke až intímne vzťahy s kňažnou Irinou Jusupovovou, avšak údajne len preto, aby poštval proti Rasputinovi jej manžela.
Isté je, že sám Mikeš neskôr podľahne vplyvu tohto "spustlého" mnícha, ktorý ho uvedie do petrohradskej spoločnosti a tiež do najvyšších kruhov. Svojim šarmom a eleganciu si Mikeš získava sympatie šľachtických kruhov a ako Rasputinov spoločník je často vídaný na rôznych večierkoch a plesoch.
U dvora viedol s Rasputinom hýrivý a bezuzdný život. Upadol preto neskôr kvôli tomu u cárskej rodiny do nemilosti a musel opustiť dvor. Nechutnú úlohu pritom zohrala cárova neter a manželka Felixa Jusupova neskoršieho vraha Rasputina, Irina Jusupovová, ktorá zaslepená žiarlivosťou, že jej nevenuje pozornosť už ani Rasputinov kocúr, narafičila na Mikeša únos svojej prekrásnej bielej perzskej mačky, ktorú pravdupovediac mal naozaj v úmysle uniesť, ale až po istom čase. Tajná polícia vydala na neho zatykač a musel urýchlene opustiť Petrohrad.
Nejaký čas sa zdržiaval v Moskve v domácnosti Antona Vasilieviča Gusijeva, ktorý mal blízke styky so sektou Chlystov. Ale po čase musel opustiť i Moskvu a jeho stopa sa na dlhšie stráca. Objavuje sa až tesne po revolúcii v Iževsku, kde pravdepodobne pracuje pre boľševikov ako rozviedka. Lenže začiatkom decembra 1918 mu už ide o život, lebo takpovediac hrá na obidve strany a rozhodne sa utiecť cez Čínu do Indie. Ale pri meste Jekaterinburg je zadržaný vysunutou hliadkou československých legionárov. Tí sú najprv prekvapení, keď na nich začne hovoriť po česky a odvedú ho k posádke, ale vzápätí je rozpoznaný jedným dôstojníkom ako boľševický špeh a je rozhodnuté, že bude zastrelený. Pri vypočúvaní im ponúkne na výmenu za svoj život cenné informácie o postavení, počte a rozmiestnení červenoarmejcov pri Perme. Na rozhodnutie generála Gajdu ho nechajú vo väzení a po úspešnom útoku na Perm 24. decembra 1918, kde boľševici utrpia obrovské straty, dodrží Gajda slovo a púšťa ho ďalej na východ. Dokonca prikáže vydať mu falošné dokumenty a zásoby. Pokračuje smerom na Kazachstan a po rieke Ili sa dostáva do Číny. Je veľmi pravdepodobné, že navštívil aj Tibet.
Znovu sa jeho stopa objavuje až v Indii v Ambale. Z dochovaných denníkových záznamov sa dozvedáme, že býval asi rok a pol v budhistickom chráme a mnísi sa oňho dobre starali. Čas využíval na štúdium sanskrtu a neskôr vraj pobýval aj u mudrcov, ktorý žijú odlúčený v horách a verejnosti sú prakticky neznámi. Začiatkom roku 1921 žije v Rawalpindi u dvora radžu Maháhandra Bhatwati, ako učiteľ angličtiny a francúzštiny kráľovských detí. Toto preňho pokojné obdobie končí opäť vyhnanstvom, lebo vyjde najavo, že staršiemu z dvoch synov radžu pomohol k úteku s dievčinou neurodzeného pôvodu. Dostáva sa do Karáčí a nastupuje na anglickú obchodnú loď, ktorá má namierené do Káhiry. Ale problémy akoby ho vyhľadávali. Na lodi vypukne cholera a následne vzbura. Zo zavlečenia tejto choroby je obvinený Mikeš, ale kapitán lodi James Buttler sa našťastie postaví za Mikeša a vzburu potlačí. Pri tejto udalosti sú pre výstrahu zastrelený dvaja členovia posádky. Napriek ťažkostiam sa Mikeš predsa len dostáva do Egypta, kde sa vylodí v lete roku 1922.
V Egypte u domáceho obyvateľstva požíva neobyčajnú úctu, dokonca mu dovoľujú prespávať v chrámoch Bastet. Mikeš mal v úmysle v Egypte pátrať po predkoch svojej línie, ktorej stopy, ktoré našiel v Parížskej univerzitnej knižnici v jednom starom rukopise s názvom Muradea Aeternaum, viedli až do Údolia kráľov. Tu sa zoznamuje s Howardom Cartrom a v nádeji, že jeho vykopávky mu odhalia i nejaké stopy jeho rodu, pridáva sa k jeho skupine. Carter sa mu zveril so svojimi obavami a márnym hľadaním, že to už dávno chcel vzdať. Po úpornom hľadaní a únavnej práci konečne objavujú stupeň vytesaný do skaly, ktorý je začiatkom schodiska k zapečatenej hrobke. Nedočkavý Carter chcel vstúpiť do hrobky, ale na radu Mikeša vchod znovu zasypali a poslali telegram lordovi Carnarvonovi. Až do jeho príchodu bol Mikeš neobyčajne rozrušený a na otázky o príčine jeho rozrušenia odpovedal, že možno stojí konečne pred vyriešením záhady svojho pôvodu a tým celej línie. 26.novembra 1922 vstupujú do hrobky a nachádzajú rozprávkový poklad a múmiu Tutanchamona. Avšak pri bližšom preskúmaní na veľké sklamanie Mikeša nenašli o jeho predkoch ani stopu. Keď Mikeš preštudoval nápisy v hrobke spomenul si, čo počul od ľudí a čítal v chrámoch, kde prespával a dôrazne varoval Cartra i Carnarvona, aby sa nedotýkali ničoho bez rukavíc a nedovolili to ani robotníkom. Kde a kedy získal znalosť hieroglyfov nie je jasné. Avšak do konca roka zostáva s Cartrom a pomáha mu katalogizovať nálezy.
Nakrátko sa zastaví v Káhire, kde svojimi vedomosťami a schopnosťami (isté zdroje uvádzajú, že sa v Indii naučil telepatiu a telekinézu) ohromil akúsi špiritistickú spoločnosť a dokonca dcéra istého bohatého francúzskeho obchodníka sa zaňho chcela vydať. Zhrozený Mikeš odchádza prvou loďou na Sicíliu.
Tu sa dozvedá o Aleistrovi Crowleyovi, ktorého poznal z počutia a hlavne z rozprávania kapitána J. Buttlera, ktorý mu zachránil život na ceste do Egypta a ktorý bol Crowleyovým priateľom. Vo februári 1923 sa zoznamuje s Crowleyom a pobudne istý čas v jeho Thelemskom "opátstve". Hovorí sa, že zasvätil Crowleya do niektorých praktík sexuálnej mágie, ale hlavne do tarotovej symboliky, o čom Crowley neskôr taktne pomlčal. Lenže ješitný Crowley ťažko znášal, že obyčajný čierny kocúr mal väčšie vedomosti a schopnosti ako on a zakrátko dôjde medzi nimi k roztržke. Od tej doby vraj Crowley neznášal mačky. Mikeš opúšťa Sicíliu.
Nejaký čas pobýval v Grécku, ale presnejšie údaje z tohoto obdobia chýbajú. Objavuje sa až v Ríme roku 1927. V tej dobe musí vo fašistickom Taliansku skrývať svoje schopnosti a hrať obyčajného kocúra, čo mu padne neobyčajne zaťažko. Napriek tomu sa ale votrie do domácnosti jedného domovníka na rímskom predmestí resp. do priazne jeho malej dcéry, ku ktorej sa pridá na ulici a ktorá ho prinesie domov. Úspešne sa mu darí hrať obyčajného nasprostatého kocúra až do doby, keď opitý domovník začne biť ženu i dcéru a Mikeš sa neovládne a zabráni mu v tom slovom i činom. Ohúrený domovník ešte v ten večer beží na políciu. Mikeša zatknú. Existenciu hovoriaceho kocúra považovali fašistické úrady za provokáciu a pri vypočúvaní používali aj násilné prostriedky, ťahali ho za chvost, nútili jesť mrkvu a vyhrážali sa mu, že ho vsadia do cely, kde nie sú žiadne myši. Napriek tomu Mikeš mlčal. Z prvej cely, kde ho zavreli mohol pohodlne utiecť, pretože mreže na okne boli dostatočne široké, aby sa tade prešmykol. Avšak už pri Tarquinii ho dopadli a deportovali naspäť do Ríma. Tentoraz ho vsadili do cely bez okna. I odtiaľto sa mu podarilo utiecť, a to za pomoci svojho spoluväzňa talianskeho anarchistu Giovanniho Capeta, ktorý mal už prichystaný plán úteku i sieť svojich pomocníkov a podplatených dozorcov. Podarí sa im utiecť až na hranice a za životu nebezpečných okolností sa dostávajú do Švajčiarska, kde sa za hranicami rozlúčia a Mikeš pokračuje smerom na Chur.
Vo Švajčiarsku sa všelijako pretĺkal. Avšak už pri prechode cez Alpy Mikeš ochorel a následky tohto krutého pochodu cez hory niesol prakticky až do konca života. S podlomeným zdravím v máji 1928 ho prichýlil k sebe Rudolf Zimmermann, v tej dobe evanjelický kňaz v dedinke Bülach. S týmto vzdelaným človekom Mikeš často viedol nekonečné filozofické debaty dlho do noci a často sa aj pohádali a znovu pomerili, než vznikol ďalší podobný spor. Na toto obdobie spomínal ale veľmi rád a ako uviedol v denníku, cítil sa ako doma. Potom čo sa zotavil odchádza z Bülachu koncom júna 1929.
V dôsledku choroby mu ochrnula ľavá ruka, vlastne tlapka, a od tej doby už nemohol vykonávať žiadne remeslo ani iné náročnejšie manuálne činnosti. Po odchode zo Švajčiarska žil utiahnuto v malom nemeckom mestečku Mäuschen. Venoval sa prevažne štúdiu ľudskej anatómie a najmä psychológie, pretože na svojich cestách zažil mnoho situácií, kedy ľudia konali úplne inak ako by bol čakal, keď konali úplne v rozpore so svojimi vlastnými záujmami, alebo keď páchali - ako zvykli hovoriť - zverstvá (toto označenie ho veľmi pohoršovalo). Nevedel pochopiť prečo človek koná tak ako koná, keď vlastní všetky predpoklady, aby konal inak. Táto otázka ho pri konci života veľmi trápila.
Vzhľadom na to, že bol len kocúr, pochopiteľne nevyštudoval žiadnu školu, ale usilovným sebavzdelávaním nadobudol ohromné znalosti (na svoj stav), a to v oblasti jazykovej, v astronómii, histórii, filozofii, medicíne a tiež hermetizme. Vykonával tiež rôzne remeslá a istý čas sa živil ako maliar portrétov. Ale pôsobil tiež v dosť pochybných "povolaniach" ako zariekavač chorôb, médium a žiadaný artikel čiernomagických rituálov. Mnohostrannosť jeho záujmov bola udivujúca. Z dochovanej korešpondencie sa dozvedáme, že si písal i z mnohými význačnými osobnosťami ako napr. s Levom Tolstým, ktorého obdivoval a v dopisoch chválil jeho poviedku Príbeh koňa. Pokúšal sa ho v listoch nahovárať, aby napísal niečo podobné aj o mačkách.
Jeho rodinný život je z veľkej časti neznámy. Ani sa nevie či vôbec zanechal nejakých potomkov. Taktiež panujú dohady o jeho vzťahu k ženám a mačkám a vôbec sexuálnej orientácii. Hovorilo sa, že mal rád deti, ale pravdepodobne sa jedná o sprosté ohováranie.
Od roku 1932 sa jeho zdravotný stav neustále zhoršuje. Prakticky okrem svojej domácej sa s nikým nestretá a žije utiahnuto a v biede. Píše si v tej dobe už len s dvoma priateľmi, indickým mníchom Dharmawarom a ruským emigrantom Dmitrijom Nikolajevičom Simonsonom. Dopisy z tohoto obdobia sú plné zatrpknutosti, pochybností a hľadania zmyslu vlastnej existencie, hľadania svojho miesta na svete, ktoré nenachádzal.
V takomto stave ho zastihol jeho starý známy M. N., z ktorého sa stal bohatý podnikateľ, a ponúkne mu, že ho zoberie k sebe, aby bol spoločníkom resp. aby zabával jeho dorastajúce deti. Znechutený Mikeš mu nevyberanými výrazmi dáva najavo, že o nič podobné nestojí, a po tejto udalosti, ako vyplýva z denníkov, začína pochybovať o ľudskom rode. Po nástupe nacistov k moci vydrží v Nemecku ešte rok, ale nežije sa mu dobre. Potom, čo dlho trpel biedu vracia sa s podlomeným zdravým konečne domov do rodnej dedinky, teraz už v Československu.
Jedným z mála svetlých okamžikov pri konci jeho života bolo čítanie rozprávky Povídaní o pejskovi a kočičce, na ktorej sa vraj dobre bavil a dokonca napísal Čapkovi a chválil ho, ale priateľsky mu vytýkal, že prisudzuje zvieratám až príliš ľudských vlastností.
V posledných mesiacoch svojho života už ani nerozprával. Len tesne pred smrťou vyjadril želanie, aby po jeho smrti všetky záznamy a denníky spálili, čo našťastie nebolo vykonané dôsledne, a tak máme dnes svedectvo (aj keď neúplné) o tomto titánovi medzi zvieratami, ktorý svojimi vedomosťami, činmi a vôbec životom predstihol mnohých ľudí nielen svojej doby. Zomrel 3. februára 1937 v dome, kde sa narodil v náručí svojho milovaného Pepíka, ktorý už bol tiež starec nad hrobom.
Kto vlastne bol tento kocúr? Ako a prečo vstúpil na javisko dejín na začiatku 20. storočia? V čo veril a čo miloval? To nám zostáva z väčšej časti zahalené, rovnako ako jeho pôvod, ktorý sám po celý život márne hľadal. Jeho život nám kladie viac otázok ako odpovedí. Po celý svoj život zúfalo túžil vyrovnať sa ľuďom a po celý život trpel pocitom osamelosti. Ale zo všetkého najviac túžil po poznaní, za ktorým podnikol až neuveriteľné výpravy. Budeme vôbec niekedy schopní rozlúštiť túto zložitú osobnosť, túto titánskú povahu a jej svetlé i temné stránky? Hoci dnes už skoro zabudnutý, predsa len za sebou zanechal - predovšetkým - veľkú hádanku či tajomstvo, ktoré už možno nikdy nebude odhalené.
[[cs:Josef Lada]]
|
