307
úprav
zalozenie novej stranky z en originalu + zdroje
d (robot Pridal: el:Πλίνιος ο Νεότερος) |
(zalozenie novej stranky z en originalu + zdroje) |
||
|
'''Gaius Plinius Caecilius Secundus''' ([[61]]/[[63]] - asi [[113]]), pôvodným menom '''Gaius Caecilius Secundus''', označovaný aj ako '''Plínius Mladší''', bol rímsky štátnik a spisovateľ, blízky priateľ cisára [[Traján]]a. Jeho strýkom bol prírodovedec a encyklopedista [[Plínius Starší]], ktorý svojho synovca adoptoval a vzdelal podľa vlastných zásad. Plínius Mladší bol spolu s ním svedkom výbuchu [[Vezuv]]u [[24. august]]a [[79]], pri ktorom starší z Plíniov zahynul.
== Život ==
[[Image:Jean-Baptiste-Camille Corot 044.jpg|thumb|220px|left|City and Lago of Como, painted by [[Jean-Baptiste Camille Corot]], 1834.]]
Rovnako ako jeho slávny strýko, Plínius Mladší sa narodil v meste [[Comum Novum]] (dnes [[Como]]) ako syn buď istého Lucia alebo Gaia Caecilia a jeho manželky Plinie Marcelly, sestry Plínia Staršieho. Jeho predok z otcovskej strany bol slávny politik a vojvodca [[Quintus Caecilius Metellius Pius Scipio Nasica]] (100-46 pred Kr.), ktorý bojoval v [[neskorá rímska republika|občianskej vojne]] na strane [[Gnaeus Pompeius|Pompeia]].
Otec Plínia Mladšieho zomrel v jeho útlom veku, takže o jeho výchovu sa starala matka a jej príbuzní. Jeho poručníkom bol v dobe jeho detstva význačný vojvodca [[Lucius Verginius Rufus]]. Podľa štandardov jeho doby bol Plínius poslaný za ďalším vzdelaním do Ríma, kde sa jeho učiteľmi stali [[Marcus Fabius Quintilianus]] a [[Nicetes Sacerdos]] zo [[Smyrna|Smyrny]]. Práve v tejto dobe sa mladý Plínius zblížil so svojim strýkom. Sprevádzal ho pri koordinácii evakuácie [[Pompeje|Pompejí]] počas výbuchu Vezuvu (79), pri ktorom prišiel Plínius Starší o život. [[erupcia|Erupciu]], jej dôsledky i strýkovu smrť neskôr popísal Plínius Mladší v svojej korešpondencii. V svojom závete odkázal Plínius Starší celý svoj majetok svojmu synovci a zároveň ho [[adopcia|adoptoval]] za svojho dediča (tým si podľa rímskeho zvyku pridal Gaius Caecilius o svojho mena strýkovo ''[[nomen gentile]]'' Plinius).
Po absolvovaní vyššieho vzdelania započal Plínius tradičnú kariéru verejného činiteľa (''[[cursus honorum]]'') v politickej aj právnej sfére. Presadil sa ako právnik na [[centumviri|centumvirálnom]] súde, ktorý sa zaoberal otázkami dedičstva. Pôsobil ako žalobca aj obhajca v niekoľkých procesoch so správcami provincií – [[Baebius Massus|Baebiom Massom]], správcom [[Baetica|Baetiky]], [[Marius Priscus|Mariom Priscom]], správcom [[Africa (provincia)|Afriky]] (viedol obžalobu spolu so svojim priateľom, budúcim cisárom [[Traján]]om), [[Gaius Caecilius Classicus|Gaiom Caeciliom Classicom]], ďalším správcom [[Baetica|Baetiky]], a dvoma správcami provincie [[Bitýnia|Bitýnie]], ktorú, ironicky, sám neskôr spravoval, [[Gaius Iulius Bassus|Gaiom Iuliom Bassom]] a [[Varenus Rufus|Varenom Rufom]]. Plínius dokázal prežiť všetky nástrahy aktívneho politického života počas cisárstva, obzvlášť počas vlády cisára [[Domitianus|Domitiana]] (81-96), a prejsť všetkými významnými úradnými funkciami. Roku 88 alebo 89 zastával úrad [[kvestor]]a, roku 91 [[tribún ľudu|tribúna ľudu]], roku 93 [[prétor]]a a roku 100 najvyšší úrad cursu, [[konzul]]át. Roku 98 bol navyše zvolený za dozorcu nad štátnou pokladňou (''praefectus aerarii Saturni''), akéhosi rímskeho ministra financií. Po svojom konzuláte získal správu provincie [[Bitýnia|Bitýnia]] na rok 103. V rokoch 104-107 mu bola zverená funkcia dozerateľa nad brehmi [[Tiber]]u (''curator alvei Tiberi''). Ako poslednú funkciu zastával úrad cisárskeho vyslanca (''legatus Augusti'') v Bitýnii od roku 110.
Medzi blízkych priateľov tohto štátnika a spisovateľa patrili historik [[Tacitus]], básnik [[Marcus Valerius Martialis|Martialis]] a životopisec [[Suetonius]]. Plínius sa stýkal aj s mnohými ďalšími významnými osobnosťami svojej doby vrátane [[filozof]]ov [[Artemidoros|Artemidora]] a [[Eufrates|Eufrata]]. Oženil sa celkom tri razy – po prvýkrát vo veľmi mladom vekom, kedy sa jeho manželkou stala nevlastná dcéra [[Veccius Proculus|Veccia Procula]], po druhýkrát po jej smrti, vo veku 37 rokov, kedy si vzal dcéru [[Pompeius Celerinus|Pompeia Celerina]] a po tretí raz s Calpurniou, vnučkou [[Calpurnius Fabatus|Calpurnia Fabata]] z [[Como|Coma]].
Predpokladá sa, že Plínius zomrel náhle počas svojej funkcie legáta v Bytýnii asi roku 113, pretože jeho korešpondencia neobsahuje zmienky o udalostiach, ku ktorým došlo po tomto dátume.
== Dielo ==
Prvým Plíniovým literárnym počinom bol pokus o grécku [[tragédia|tragédiu]] už vo veku 14 rokov. Počas neskoršieho života napísal Plínius veľké množstvo básní, žiaľ, z týchto sa, podobne ako z jeho početných rečí, nič nedochovalo, s výnimkou jedinej – ''Panegerycus Traiani'' (Chváloreč na Trajána). Išlo o prejav, ktorý predniesol Plínius pri príležitosti svojho zvolenia za [[konzul]]a roku 100, a nelíšil sa od v jeho dobe bežných oslavných prednesov na osobu cisára. Napriek nutnej neobjektívnosti je ale táto reč prameňom dôležitých informácii o [[Traján]]ovej vláde, obzvlášť o jeho administratíve, súdnictve, daňovom systéme a stave armády.
=== ''Epistulae'' ===
Najvýznamnejším Plíniovým dielom je jeho zozbieraná korešpondencia dochovaná pod názvom ''Epistulae'' (Listy). Listy ponúkajú zaujímavý pohľad na každodenný život v starovekom Ríme v 1. storočí. Ide pritom o nový žáner – list určený na uverejnenie. Plínius sám síce tvrdí, že jeho korešpondencia je autentická, ale každý z listov je do detailu štylisticky prepracovaný a venovaný iba jedinej téme. Plíniovu korešpondenciu možno len ťažko porovnávať s korešpondenciou [[Marcus Tullius Cicero|Ciceronovou]] vydanou po jeho smrti, kde sú mnohé listy krátke, rozoberajú viacero tém a ich jazyk nie je vytríbený rečnícky prejav.
Najväčšiu pozornosť si vyslúžili tri z Plíniových listov: dva pojednávajúce o erupcií [[Vezuv]]u<ref>Plin. Ep. VI 16 a VI 20</ref> a jeden o [[kresťan|kresťanoch]] v Bitýnii<ref>Ep. X 96</ref>. Vysoko cenený býva i list, v ktorom Plínius Mladší opisuje život a prácu svojho strýka na jeho najväčšom diele, encyklopédii ''Naturalis Historia''.
''Epistulae'' sa členia na dve časti. Prvých deväť kníh vyšlo už počas Plíniovho života a obsahuje jeho korešpondenciu z rokov 97-108. Desiata kniha pozostáva zo súkromnej korešpondencie Plínia a jeho dobrého priateľa, cisára Trajána, a bola vydaná až posmrtne, obsahuje teda listy, ktoré neboli určené na publikáciu.
==== Kniha X ====
Posledná kniha Listov obsahuje s veľkou pravdepodobnosťou, na rozdiel od ostatných kníh, ktorých obsah je ovplyvnený účelovým didaktickým rázom takejto publikačnej korešpondencie, autentický, a to pokiaľ ide o Plíniove listy aj o Trajánove odpovede na ne. Máme tak významný prameň týkajúci sa provinciálnej administratívy počas cisárstva, jej vzťahov s cisárskym dvorom ale aj rozpadajúcich sa vzťahov medzi [[klient (staroveký Rím)|klientmi]] a patrónmi a následných spoločenských zmien v ríši.
Osobitnú pozornosť si zasluhujú zmienky o kresťanoch. Cisársky postoj voči týmto poddaným ako ho predkladá Plínius je dnes považovaný historikmi za všeobecnú politiku pohanského Ríma voči kresťanstvu. Z Listov vyplýva, že kresťania neboli masovo prenasledovaní alebo znevýhodňovaní. Procesy s nimi boli vedené na základe obvyklých obvinení, ktoré nesmeli byť anonymnými udaniami, a pri ktorých bolo umožnené kresťanom obhajovať sa.
== Rukopis ==
Rukopis obsahujúci Plíniovu korešpondenciu bol objavený na konci 15. storočia humanistom [[Giovanni Giocondo|Giovannim Giocondom]] vo Francúzsku. Giocondo vytvoril dve vydania Plínia – jedno v [[Boloňa|Boloni]] (1498) a druhé v tlačiarenskej dielni [[Aldus Manutius|Alda Manutia]] (1508).
== Referencie ==
{{reflist}}
== Literatúra ==
*Conte, G.B. ''Dějiny římské literatury''. Praha: KLP, 2003.
== Externé odkazy ==
* [http://www.thelatinlibrary.com/pliny.html Dielo] (latinsky)
* [http://www.livius.org/pi-pm/pliny/pliny_y.htm životopis] (anglicky)
[[Kategória:Narodenia v 1. storočí]]
| |||