|
==História==
Okolo roku 1500 pred. n.l. sa v Epire usadzujú grécke kmene, ktoré dnes dostali pomenovanie severogrécke kmene. Títo [[Gréci]] sa pravdepodobne zmiešali s menšinovým pôvodným obyvateľstvom, s Illýrmi. Hovorilo sa tu severnou formou starogréčtiny, snáď podobný jazyk ako pôvodná starogrécka macedónčina. Počas klasickej doby neboli severné grécke kmene tak vyspelé, ako ich južní príbuzní, ktorí ich pokladali za polobarbarov. Z Epiru pochádzala aj macedónska královnákráľovná Olympias, matka Alexandra Veľkého a tiež Pyrros, kráľ Epiru, ktorý sa preslávil vojnou s Rimanmi. V starogréckom Epire boli významné mestá ako Vuthroton, Finike, Dodone, Amvrakia a Argos. V 2 stor. p.n.l. Epirus a aj Grécko ovládli Rimania. Po r. 395 n.l. sa územie Grécka dostáva do Východorímskej, Byzantskej ríše. Epiru sa nedotkla slovanská invázia, síce tu Gréci zo západu susedili so slovanskými Vainuitmi. Po páde Byzancie v roku 1204 tu vznikol samostatný grécky štát, Epirskí despotát. Neskôr sa územie podriadilo znovuvytvorenej Byzancií. Na juh Epira, do dnešnej gréckej časti sa v 11-15 stor. usadzujú Albánski Arvaníti. V 15. stor. Epirus ovládli Turci. Avšak tu sa proti nim postavil vtedajší vzdelaný epirský princ, Grék Jeorjios Kastriotis, ktorý Turkov veľa krát porazil. V 19 stor. vládol v Epire miestodržiteľ, Albánec Ali Paša z Ioanniny, ktorý vykorisťoval miestne grécke obyvateľstvo daniami a zároveň tak dopomohol ku gréckej národnej revolúcií. Ali Paša sa neskôr uzurpoval moc a odmietal autoritu konštantinopolského sultána. Jeho povstanie bolo potlačené. V r. 1913 bol Epirus definitívne pričlenení ku Grécku, pričom počas viaceríchviacerých konfliktov sa dostávala striedavo pod Grécku vládu aj severný Epirus, nazývaný Voria Ipiros, dnes súčasť Albánska. V Albánskom Epire tvorilo totiž grécke obyvateľstvo až 90% a tak Gréci aspoň docielili autonómiu albánskeho Epiru. To sa však zmenilo počas 2 sv. vojny, keď Albánci kolaborovali s Nemcami a mnoho Grékov z Epiru zabili. Grécky premiér Metaxas nato vysťahoval väčšinu Albáncov z gréckeho Epiru. Albánsky Epirus stratil definitívne svoju autonómiu nástupom komunistického diktátora Ervena Hodžu, ktorý prikázal zatvoriť grécke školy a Grékom poalbánčil ich mená. Hodža tiež pristúpil ku vraždeniu gréckeho obyvateľstva. To vyostrilo vzťahy medzi Gréckom a Albánskom, ktoré pretrvávajú dodnes v napätí. Po páde komunizmu sa mnohí Gréci vrátili k svojej národnej identite, niektorí emigrovali do Grécka. Stále však je na juhu Albánska silná grécka menšina.
==Epirus dnes==
Dnes patrí grécky Epirus k najmenej zaludnenýmzaľudneným gréckym krajom, čo spôsobili viaceré spomínané konflikty. Žije tu približne 353 000 ľudí, väčšinu tvoria Gréci, menšinu Albánci a románski Valasi. Je tu usadé aj grécke obyvateľstvo z Anatólie. Hlavné mesto je Ioannina, mesto s veľkým jazerom a jazerným ostrovom. Epirus je dnes známy chovom oviec a pastierskymi piesňami. Je to kraj jazier a zelenej prírody. Grécka vláda sa dnes snaží znovuvytvorenie autonómnej oblasti v Albánsku, prípadne hľadať iné riešenia, nakoľko sú Albánci stále ku Grékom netolerantní.
==Meno==
|
