Kráľ (panovník): Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Bronto (diskusia | príspevky)
Bez shrnutí editace
Zvedavec (diskusia | príspevky)
d gram. oprava
Riadok 18:
Vo včasnom stredoveku bol v Európe titul kráľ väčšinou spätý s cirkvou. Udeliť tento titul mohol len [[pápež]]. Tento fakt je určený tým, že v rámci prechodu od kmeňovej spoločnosti k štátu zohrávalo kresťanstvo veľkú zjednocovaciu úlohu a stalo sa oporou monarchie ako formy vlády- Jeden Pán na Nebi, jeden Pán na Zemi. Vo vrcholno- a neskorostredovekej [[Európa|Európe]] udeľoval hodnosť kráľa, resp. si nárokoval právo udeľovať túto hodnosť, [[rímskonemecký cisár]]. Často dochádzalo medzi pápežom a rímskonemeckým cisárom v tomto ohľade k sporom.
 
V niektorých štátoch resp. v Európe, v prípadoch, kedy sa kráľovský titul udelovaludeľoval dedične, sa kráľovská koruna dedila podľa zásady [[primogenitúra|primogenitúry]] - prvorodený - po meči, ak mal kráľ syna a dcéru, nástupcom sa stal syn. Existovali však aj iné spôsoby, ako napríklad princíp [[Seniorát (dedičská postupnosť)|seniorátu]] (najstaršieho v rodine). Kuriózny je princíp [[avunkulát]]u, v ktorom po strýcovi nastupuje synovec. Od obdobia stavovskej monarchie (17. storočie) boli králi volení [[stav]]mi. V [[Poľsko|Poľsku]] bol tento princíp praxou už predtým. Vždy však platilo, že ak nebol nástupca, tak tohto volil nejaký zastupiteľský orgán šľachty (dvorské rady, snemy, neskôr stále zhromaždenia stavov).
 
Kráľ bol najvyšší správny, súdny, zákonodárny orgán a veliteľ vojska. V raných dobách bolo územie štátu považované za patrimonium dynastie, čiže jej patrilo spolu s ľuďmi na tomto území.