Jozef Marko (generál): Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d Robot: Odstraňujem Kategória:Články bez interwiki |
Bez shrnutí editace |
||
Riadok 9:
}}
'''Jozef Marko''' (* [[8. jún]] [[1904]], [[Zeleneč]] – † [[22. máj]] [[1981]], [[Bratislava]]) bol [[Slovensko|slovenský]] generál, účastník [[SNP]].
MARKO Jozef
brigádny generál spojovacieho vojska,
(generálmajor in memoriam), člen Vojenského ústredia, veliteľ spojovacieho vojska I. čs. armády
na Slovensku
* 8.6. 1904 Zeleneč, okr. Trnava
† 22.5. 1981 Bratislava
Syn Félixa a Sidónie, rod. Pálenikovej. V rokoch 1914 - 1922 študoval na reálnom
gymnáziu v Bratislave a v Trnave. V štúdiu pokračoval na Právnickej fakulte UK v
Bratislave, ktorú však z materiálnych dôvodov nedokončil. 1. 10. 1924 - 15. 8. 1926
absolvoval VA v Hraniciach. 1. 10. 1926 bol povýšený na poručíka spoj. z povolania, v
roku 1936 na kpt. V prvých rokoch slúžil ako veliteľ čaty najprv v tel. práp. v Trnave,
od roku 1929 v Kutnej Hore, od roku 1933 ako veliteľ roty v Týně nad Vltavou, v
rokoch 1935-1936 v Kutnej Hore a v Brne. Na jeseň 1936 nastúpil ako pedagóg do VA
v Hraniciach, kde pôsobil až do rozpadu republiky. Po vzniku Slovenského štátu sa stal veliteľom spoj. vojska na MNO v
Bratislave. Dňa 1. 5. 1939 bol povýšený na mjr. Zároveň bol ustanovený za veliteľa spojovacieho práporu 1 v Turčianskom
Sv. Martine. Okrem toho mal vybudovať tiež miestne spojovacie učilište. V čase príprav na vojnu proti Poľsku v druhej
polovici augusta 1939 sa jeho veliteľstvo presťahovalo do Spišskej Novej Vsi, kde sa podieľal na budovaní spojovacieho
ústredia pre velenie slovenskej armády. V máji 1941 sa stal popri svojej funkcii v Martine referentom CPO v Bratislave. 1.1.
1944 bol spolu s týmto úradom premiestnený do Banskej Bystrice. 1.6. 1944 bol popri tomto zaradení menovaný tiež za
veliteľa spojovacieho oddelenia v štábe VPV v Banskej Bystrici. Kontakty s odbojovými pracovníkmi začal budovať už v
roku 1940. Výrazne sa zaslúžil o budovanie kontaktov medzi SNR a predstaviteľmi armády. Z poverenia SNR osobne
rokoval s dôstojníkmi slovenskej armády. Zabezpečil tiež priame spojenie s pplk. J. Golianom s ktorým udržiaval pravidelné
konšpiratívne styky, ako i ďalšími do odboja zainteresovanými dôstojníkmi. Po vzniku VÚ v apríli 1944 sa stal jedným
z jeho najužších spolupracovníkov. Na starosti mal styk s partizánmi a záležitosti spojenia. Pôsobil ako styčný dôstojník VÚ
so SNR. Spolu so stotníkom M. Polákom zabezpečoval kontakty VÚ s čs. MNO v Londýne. V júli 1944 zabezpečil styk
medzi VÚ a spravodajcami — parašutistami (príslušníkmi čs. vojenských jednotiek v ZSSR), ktorých na Slovensko vyslala
Československá vojenská misia v Moskve. 27.7. 1944 sa zúčastnil pri Čremošnom porady Člen SNR a VÚ, kde sa
prediskutovali vojenské a politické otázky príprav Povstania, a 13.8.1944 porady medzi pplk. Golianom a partizánskym
veliteľom, pôsobiacim v Kantorskej doline, A. P. Veličkom. Partizánske hnutie pomáhal aj materiálne zásobovať. Prispel
tiež k zabezpečeniu prechodu francúzskych vojnových zajatcov z Maďarska k partizánom v Turci. Po vypuknutí Povstania sa
stal veliteľom spojovacieho vojska 1. čs. armády na Slovensku. Podieľal sa na technickej príprave a zapojení Slobodného
slovenského vysielača. Po jeho vyradení z činnosti nepriateľom 2.9. 1944 prispel k jeho obnoveniu prostredníctvom
mobilného vojenského leteckého vysielača. 12.9. 1944 sa stal členom Rady na obranu Slovenska, ako jeden zo štyroch
zástupcov armády. Spolu s nimi sa prostredníctvom tejto inštitúcie pokúšal dosiahnuť súčinnosti medzi velením armády
a partizánmi. Prispel k odletu spojeneckých letcov - bývalých vojnových zajatcov z povstaleckého územia na ich vojenské
základne v Taliansku. Pred pádom Banskej Bystrice budoval na Donovaloch a okolí novú spojovaciu sieť vel. 1. čs. armády
na Slovensku. So spiatočnou platnosťou od 1.5. 1944 bol povýšený na plukovníka. Do hôr odišiel 28. 10. spolu so skupinou
osvetových dôstojníkov. Spočiatku sa skrýval nad obcou Hiadeľ v priestore výšiny Kozí chrbát. V decembri odcestoval cez
Ružomberok a Trnavu za rodinou, vydávajúc sa za evakuanta z východného Slovenska. Až do prechodu frontu sa skrýval vo
svojom rodisku Zelenči blízko Cífera. V rokoch 1945-1948 pôsobil ako veliteľ spoj. na MNO v Prahe. V roku 1945 sa
podieľal na vzniku organizácie Zväz vojakov SNP a krátky čas bol predsedom jej pražskej expozitúry. 19.2. 1947 bol
povýšený na brig. gen. 27. 3. 1948 zbavený činnej vojenskej služby a poslaný na zdravotnú dovolenku. 1. 9. bol preradený do
zálohy. V priebehu rokov 1949-1950 bol z politických dôvodov zatknutý a väznený. V rokoch 1951 - 1952 bol zamestnaný
ako pracovník Správy spojov, 1953 - 1955 Montážnej správy spojov, 1955 - 1956 Spojprojektu, 1957 - 1958 Krajského
zväzu výrobných družstiev. V roku 1958 bol opäť zatknutý. 25. marca 1959 ho Krajský súd v Bratislave v procese s tzv.
Karvašovou skupinou odsúdil na 14 rokov väzenia za velezradu. Na slobodu sa dostal v septembri 1963 vďaka amnestii
prezidenta republiky. ŠtB ho však naďalej pozorne sledovala a podozrievala z nepriateľskej činnosti proti republike. V
rokoch 1963 - 1968 bol pracovníkom Ľudového družstva invalidov v Bratislave. Na dôchodok odišiel v roku 1968. V tomto
roku bol oslobodený spod obžaloby pre trestný čin velezrady. V Čase „pražskej jari“ sa verejne angažoval v Slovenskej
organizácii na obranu ľudských práv. Jeho pokusy o vrátenie hodnosti generála však boli neúspešné. Naopak, v dôsledku
normalizácie ŠtB obnovila jeho sledovanie. Úplne rehabilitovaný bol až po smrti v roku 1991, keď mu bola priznaná hodnosť
generálmajor in memoriam.
Vyznamenania;
Československá vojenská medaile za zásluhy 1. st. (1945), Rad Slovenského národného povstania 1. tr. (1945), čs. medaila
Za chrabrosť pred nepřítelem (1946), Československý válečný kříž 1939(1946), Légion ďHonneur - Chevalier (1948)
V hodnosti majora sa zúčastnil SNP, spolupracovník gen. [[Rudolf Viest|Viesta]]. Po [[2. svetová vojna|2. svetovej vojne]] v hodnosti podplukovníka pracoval v Hlavnom štábe spojovacieho vojska MNO v Prahe. Bol povýšený na brigádneho generála.
| |||