Cnosť: Rozdiel medzi revíziami

Podľa [[Aristoteles|Aristotela]] je cnosť absolútna mravná zdatnosť alebo duševná zdatnosť (areté) čiže stála vlastnosť alebo stav, ktorým sa človek stáva dobrým a ktorým robí svoj výkon dobrým; cnosť je získaná zdatnosť k dobrému, k mravnému výkonu.

Podľa [[Pierre Gassendi|Gassendiho]] je to rozumom usmerňovaný návyk zachovávania náležitej miery (zlatý stred) v navzájom si odporujúcich vášňach.

Podľa Leibniza[[Leibniz]]a je podmienená existenciou morálneho zla.

Podľa Platóna[[Platón]]a je to harmónia jednotlivých častí duše. Harmóniou rozumovej duše je múdrosť, srdnatej duše mužnosť, žiadostivej duše striedmosť alebo umiernenosť; cnosť, ktorá dbá, aby v týchto troch dušiach spolu bol náležitý poriadok, je spravodlivosť.

Podľa [[Sokrates|Sokrata]] je to vedenie toho, čo je dobré, spravodlivé a čestné, cnosť sa dá naučiť.

Podľa [[stoicizmus|stoicizmu]] je to schopnosť rozoznať dobré od zlého; vnútorná morálna sila človeka, ktorá mu umožňuje ovládať všetky túžby, vášne a rozumu odporujúce sklony a podriaďovať ich požiadavkám rozumnej ľudskej prirodzenosti.

Existujú tri druhy cností: fyzické cnosti, etické cnosti a logické cnosti. Spomedzi cností sú najcennejšie štyri: múdrosť, udatnosť, umiernenosť a spravodlivosť. Cnosť zaručuje človeku šťastie, poskytuje mu sebauspokojenie, oslobodenie a získanie nezávislosti (apatie). Cnosť je to isté, čo múdrosť.