Barok: Rozdiel medzi revíziami

Názov tohto obdobia má nejasný pôvod. Podľa niektorých vznikol z [[Portugalsko|portugalského]] slova ''„barocco“'' ([[perla]] nepravidelného tvaru){{Bez citácie}}, iní ho odvodzujú od mena [[Taliansko|talianskeho]] [[maliar]]a [[Federico Barocci|Federica Barocciho]]{{Bez citácie}}, alebo z latinského označenia štvrtého druhu druhej figúry [[sylogizmus|sylogizmu]] v [[scholastika|scholastickej]] [[logika|logike]] (''baroco''){{Bez citácie}}. Pomenovanie barok spočiatku označoval „zlý vkus“, pretože vyumelkovaný a prehnaný nový umelecký smer vyvolával v ľuďoch dojem nevkusu.

Ako označenie pre prevládajúci štýl umenia sa slovo barok začalo používať až v druhej polovici 18. storočia a chápalo sa ako protiklad klasických hodnôt. Ešte v 19. storočí sa slovom barok označovali najmä niektoré prvky talianskej architektúry zo 17. storočia. Prelom nastal v roku [[1888]], kedy vyšla kniha [[Heinrich Wölfflin|Heinricha Wölfflina]] ''Renaissance und Barock''. Slovo barok sa stalo vedeckým termínom, hoci ešte aj v tomto období sa vo všeobecnosti uznával barok iba v Nemecku, aj to len vo vedeckých kruhoch; všade inde bol považovaný za pokračovanie renesancie na nižšej úrovni{{Bez citácie}}.

Náboženská reformácia sa v umení prejavila celkovo negatívne, pretože protestantské cirkvi zatracovali náboženské maľby a sochy. Úplne opačný postoj k umeniu zastávala katolícka cirkev, ktorá prostredníctvom [[Tridentský koncil|Tridentského koncilu]] ([[1545]] – [[1563]]) veľmi silno ovplyvnila [[barokové umenie]]. Ako nevhodné sa javili len diela kacírske, neslušné alebo s bezvýznamnými námetmi, naproti tomu sa vyžadovali obrazy a sochy [[Panna Mária|Panny Márie]], mučeníkov a svätcov v stave náboženského vytrženia alebo rozjímania{{Bez citácie}}. Celkovo možno povedať, že sa barokové umenie oveľa širšie a ľahšie rozvinulo v katolíckych ako protestantských krajinách, rovnako ako sa mu viac darilo v krajinách s feudálnou politikou, než v krajinách priemyselných a demokratickejších.

Barok bol predovšetkým obdobím protikladov. Vzniklo množstvo [[antitéza|antitéz]], ktoré ovplyvňovali [[myslenie]], [[umenie]] i chápanie sveta; reprezentovali [[život]]ný pocit rozpoltenia a roztržky v [[duša|duši]] barokového [[človek]]a a vychádza z vonkajších udalostí. Medzi najvýznamnejšie [[antitéza|antitézy]] patrili [[hmota]] a [[duch]], svetskosť a [[askéza]], [[senzualizmus]] a [[spiritualizmus]], [[realizmus]] a [[idealizmus]], klasická forma a kresťanský etos, [[empirizmus]] a [[mysticizmus]], či zmyslovosť a duchovný život{{Bez citácie}}.

Veľmi dôležitým pojmom tohto obdobia bola [[krása]]. Tá bola považovaná za [[ideál]], ktorý bol dokonalejší ako [[príroda]] sama. [[Umenie]] teda malo zdokonaliť [[príroda|prírodu]], aby nezobrazovala škaredosť skutočného [[život]]a{{Bez citácie}}. Za vzor bola v tomto smere považovaná [[antika]] a jej znázorňovanie [[príroda|prírody]].

Barok panoval v [[Európa|Európe]] pomerne dlhé časové obdobie. Časovo ohraničujú barok dve udalosti – [[Tridsaťročná vojna]] ([[1618]] - [[1648]]) a [[Francúzska revolúcia]] ([[1789]]). Jeho vývoj môžeme rozdeliť na tri základné obdobia{{Bez citácie}}:

Posledné dozvuky barokového obdobia, označované aj ako neskorý barok, sú známe skôr pod názvom [[rokoko]], a toto obdobie trvalo od [[40. roky 18. storočia|40. rokov]] do [[70. roky 18. storočia|70. rokov]] [[18. storočie|18. storočia]]. Rokoko bolo blízkym príbuzným baroka asi tak, ako manierizmus renesancie, čiže to bola čiastočná adaptácia predošlého štýlu a čiastočne reakcia proti nemu{{Bez citácie}}. Toto pomerne krátke obdobie postupne plynulo prešlo do nového, prevládajúceho umeleckého smeru - [[klasicizmus|klasicizmu]].

Hrdinom baroka je [[svätec]], [[mučeník]], vojvodca, dobrodruh či dobyvateľ, ktorí premáhajú seba, svoje slabosti a bojujú proti prírode a svojim nepriateľom tak v každodennom živote, ako aj vo svojej viere a vo vojnách{{Bez citácie}}. To viedlo spolu so zlými životnými podmienkami v reálnom živote (aj v [[umelecké dielo|umeleckých dielach]]) často k prejavom hrubého násilia, brutality a k veľmi vysokej [[kriminalita|kriminalite]], čo prinášalo ľuďom len neustály útlak v mene [[teror]]u a násilia.

V tomto období po prvý raz vznikajú veľmi silné prejavy [[nacionalizmus|nacionalizmu]], ktoré boli dôležitým míľnikom k vytváraniu [[národ]]ného povedomia. Tieto prejavy vychádzali najmä z prostredia [[intelektuál]]ov, ktorí mali ako jedni z mála dostatočné vzdelanie na to, aby si uvedomovali a mohli kritizovať zlý stav [[národ]]a a jeho [[jazyk]]a{{Bez citácie}}. Začal sa klásť dôraz na [[národ]]né [[jazyk]]y, vedomie a [[vlastenectvo]], čo sa prejavovalo aj v [[umenie|umení]].

Baroková [[móda]] bola ovplyvňovaná [[politika|politickou]] a [[náboženstvo|náboženskou]] situáciou v [[Európa|Európe]]. Ovplyvňovali ju vzťahy medzi jednotlivými [[krajina]]mi,medzi proti sebe stojacimi [[náboženstvo|náboženstvami]], no najmä vládla snaha odlíšiť sa od predošlého obdobia [[renesancia|renesancie]] a [[manierizmus|manierizmu]]. Raná baroková [[móda]] sa viaže približne k obdobiu [[tridsaťročná vojna|tridsaťročnej vojny]] ([[1618]] - [[1648]]). Zmeny v [[móda|móde]] sa začali ako prvé prejavovať v [[Holandsko|Holandsku]] u bohatých mešťanov. Tí sa postupne vracali ku [[konzervativizmus|konzervatívnej]] [[móda|móde]] (striedmy strih, čierna [[farba]] odevu, doplneného len bielym [[golier]]om a manžetami). [[Golier]]e boli ovplyvnené [[Španielsko|španielskou]] [[móda|módou]] a ich [[kruh]]ový tvar bol považovaný za jedinú prijateľnú [[výstrednosť]] v obliekaní. Baroková móda sa nazývala tiež „parochňový sloh“, nakoľko sa v tomto období rozmohla [[móda]] dámskych, no taktiež pánskych [[parochňa|parochní]]{{Bez citácie}}. V polovici [[17. storočie|17. storočia]] prišli do [[móda|módy]] aj rôzne druhy [[maska|masiek]], ktoré však už začiatkom [[18. storočie|18. storočia]] zmenili svoj [[význam]] a poukazovali najmä na to, že ich majiteľka je [[Prostitúcia|ľahkých mravov]]. V tom istom období prišli do módy i rukávniky ušité z kožušiny, ktoré nosili tak ženy, ako i muži. Vrátila sa tiež [[móda]] spodnej bielizne, rovnako ako i šnurovacie živôtiky (šnurovačky).

Na začiatku [[17. storočie|17. storočia]] [[Holandsko|holandská]] [[móda]] ovplyvnila aj [[móda|módne]] odievanie vo [[Francúzsko|Francúzsku]], [[Flámsko (historické územie)|Flámsku]], [[Nemecko|Nemecku]] alebo [[Česko|Čechách]], no prevzali ju napríklad aj [[Anglicko|anglickí]] [[obchod]]níci a puritáni. Namiesto tesne strihaných kabátov sa začali preferovať voľnejšie strihy s [[Čipka|čipkovým]] [[golier|golierom]] na [[rameno|ramenách]] a úzky [[pás]] nahradili voľné šerpy, ktoré sa nosili často aj cez jedno [[rameno]] (pôvodne boli prebrané z vojenskej [[uniforma|uniformy]]). Zmenil sa i tvar rukávov, ktoré boli voľného strihu a dostali [[kužeľ]]ovité, kornútové manžety siahajúce až k lakťu, no tie sa časom skrátili asi o polovicu, takže spod nich vytŕčali rukávy spodného [[odev]]u. Veľmi často boli rukávy prestrihnuté zhora až po zápästie, kde sa znovu zošívali. Krátke nohavice sa rozšírili a predĺžili až pod [[koleno]], črievice nahradili vojenské čižmy so sárou v tvare [[kužeľ|kornúta]], siahajúceho až nad [[koleno|kolená]]. Napriek vojenskému vplyvu na [[móda|módu]] bola v [[Nemecko|Nemecku]], [[Holandsko|Holandsku]], [[Anglicko|Anglicku]], ale aj ďalších krajinách čoraz viac obľúbená u mužov aj u žien [[čipka]], ktorá nahradila čoraz nemodernejšie [[šperk]]y. Vďaka tomu sa na [[odev]]och omnoho viac vážila hodnota [[látka|látok]]{{Bez citácie}} a ich vypracovania, než módnych [[ozdoba|ozdôb]]. Mužský [[odev]] dopĺňal široký [[plášť]], často zdobený lemom z kožušiny, a pokrývka [[hlava|hlavy]] - široký [[klobúk]] s vyhrnutou krempou, ozdobený dlhými [[pero|perami]].

V dámskej [[móda|móde]] vládli približne rovnaké pravidlá pre vzhľad odevu ako v [[móda|móde]] pánskej. Na rozdiel od mužov však boli po väčšinu tohto obdobia ženské krivky sťahované v živôtikoch, zdobených bohatou výšivkou, [[šperk]]ami, často i tuhým [[zlato|zlatým]] [[golier]]om, ktorý sa nazýval "[[Sasko|saský]] [[golier]]", a neraz ich zdobila i presvitajúca spodná bielizeň. Šaty boli farebne veľmi pestré, zdobené výstrednými detailami. Medzi najobľúbenejšie [[materiál]]y na výrobu šiat patrili [[brokát]] vyšívaný [[zlato]]m alebo [[hodváb]], [[čipka|čipky]], stuhy, a u nižších spoločenských vrstiev sa šaty šili prevažne zo súkna a [[vlna|vlny]]{{Bez citácie}}.

Baroková životná klíma bola klímou surového násilia a teroru. Barokový človek poznal tri spôsoby, ktoré ho mali priviesť k jednote vnútorného rozpoltenia{{Bez citácie}}:

Týmito tromi spôsobmi úsilia o dosiahnutie jednoty boli späté tri typy barokového človeka: mystik, mravný héros a univerzálny mudrc ([[Pansofia|pansof]]).

Barok úzko súvisí s víťazstvom [[protireformácia|protireformácie]] a upevnením moci a postavenia [[katolícka cirkev|katolíckej cirkvi]], avšak na druhej strane tiež [[absolutizmus|absolutistickej moci]] [[panovník]]ov. Príčina vzniku baroka ako umeleckého slohu vychádzala zo snahy umeleckými prostriedkami vyvolať pocit pokory a odovzdanosti [[Boh]]u, čo sa cirkev snažila dosiahnuť mohutnosťou, veľkoleposťou a nádherou stavieb, ale aj maliarskych a sochárskych diel, aby tak vyjadrila nadradenosť cirkvi nad poddanými{{Bez citácie}}. Jedným z rádov cirkvi, ktoré sa snažili obnoviť moc [[katolícka cirkev|katolíckej cirkvi]], bol aj [[Jezuiti|jezuitský rád]] a jeho zakladateľ [[Ignác z Loyoly]]. Známe sú jeho výroky a plamenné výzvy ako ''"Prišiel som aby som zapaľoval oheň v srdciach."'' Ten oheň mala byť vlastne [[viera]], ktorú chcel zapaľovať v srdciach ostatných.

Tak ako väčšinu štýlov, aj barok tvorili umelci. K jeho vrcholným dielam však patria tiež malé diela, ktoré boli určené pre súkromné účely, rovnako krásne a pôsobivé ako monumentálne diela, ktoré boli určené pre verejnosť, hoci práve tieto monumenty sú najtypickejším prejavom baroka. Okrem toho v tomto období náboženských zmien a nepokojov cirkev a rády mali ešte v prvej polovici barokového obdobia pomerne prísny postoj k umeniu, ktorý vychádzal ako z ich učenia, tak tiež z ekonomických dôvodov. Aj vďaka tomu vznikla väčšina katolíckych barokových kostolov a ich výzdoby najmä v 2. polovici 17. storočia a v 18. storočí. Pre vývoj barokového umenia sa stal dôležitým bodom dejinách rok [[1598]], kedy bola prenesaná z Ferrary do Ríma séria [[Tizian]]ových mytologických obrazov{{Bez citácie}}. Tieto obrazy študoval takmer každý maliar, ktorý vtedy pracoval v Ríme až do [[30. roky 17. storočia|30. rokov 17. storočia]], a kopírovali ich tiež napr. [[Peter Paul Rubens]] či [[Nicolas Poussin]].

Barokoví aj renesanční umelci pracovali takmer pre rovnakých objednávateľov – dvor, aristokraciu a cirkev, no časom sa táto skupina rozrástla o nové vrstvy. Podobne ako v období renesancie, aj v období baroka udávali tón veľké umelecké osobnosti. Ak renesanciu reprezentovali velikáni ako [[Leonardo da Vinci]], [[Michelangelo]], [[Raffael]], [[Tizian]] alebo [[Albrecht Dürer]], v období baroka sa takýmito vodcami v oblasti umenia stali [[Gian Lorenzo Bernini]], [[Nicolas Poussin]], [[Peter Paul Rubens]], [[Rembrandt|Rembrandt Harmenszoon van Rijn]] a [[Diego Rodríguez de Silva y Velázquez|Velázquez]]. Všetci títo umelci sa inšpirovali najmä antickým umením [[Staroveký Rím|starého Ríma]] (nie [[Staroveké Grécko|Grécka]]){{Bez citácie}}, hoci na ich dielach je možné popri podobnostiach nájsť aj významné rozdiely. Diela barokových umelcov sú dekoratívnejšie, vyskytuje sa v nich viac kontrastov svetla a tieňa, no taktiež vyjadrujú zdanlivo menej sebakontroly. Lyrická čistota, ktorá bola tak príznačná pre renesanciu, sa tu nevyskytovala často, a striedmosť v ich dielach vyznievala skôr ako strohosť.

V barokovom slohu boli postavené [[chrám]]y a [[kláštor]]y. Neskôr sa stavali podľa tohto slohu aj svetské stavby ako [[palác]]e, [[Letohrádok|letohrádky]], [[Zámok|zámky]] a [[Kaštieľ|kaštiele]], vznikalo množstvo tzv. ''malých architektúr'' - na vidieku to boli prícestné, poľné, lesné a iné [[kaplnka|kaplnky]], sochy [[svätec|svätých]] ([[Ján Nepomucký]], [[Svätý Vendelín|sv. Vendelín]], [[Svätý Urban|sv. Urban]] a ďalší) a v mestách sa stavali [[morStĺp Panny Márie a Najsvätejšej Trojice|morové]]ové, [[Panna Mária|mariánske]] a [[Najsvätejšia Trojica|trojičné]] stĺpy. Okná budov a portály boli ozdobené a nepravidelné. Charakteristické črty slohu tvorili hlavne bohatá výzdoba - [[zlato]], [[mramor]], veľa [[socha|sôch]].

Dekoratívne [[umenie]] dosiahlo svoj vrchol koncom [[18. storočie|18. storočia]]. Jeho najlepšie obdobie zasahovalo ešte aj do obdobia [[rokoko|rokoka]] a [[klasicizmus|klasicizmu]]. Hlavné slovo v tomto druhu [[umenie|umenia]] malo [[Francúzsko]], a to najmä svojou produkciou, z ktorej veľkú časť vyvážali do zahraničia. Vývoj tohto [[umenie|umenia]] sa sústredil do [[kráľ]]ovských ateliérov, kde pôsobili kresliči a návrhári (napr. [[Jean Berain starší]], [[Claude Gillot]], [[Antoine Watteau]] a mnohí ďalší). [[Obraz]]y, ktoré boli súčasťou zariadenia interiéru, mali len dekoratívne poslanie a nachádzali sa často na rímse nad [[dvere|dverami]]. Dôležitou súčasťou interiérovej výzdoby sa stali [[tapiséria|tapisérie]], ktoré vznikali v [[manufaktúra]]ch, boli vytvárané so samostatnými motívmi alebo sa tematicky spájali do sérií (napr. ''Portréty bohov'').

Najznámejšie z manufaktúr boli v [[Beauvais]] a [[Aubusson (Creuse)|Aubusson]], alebo patrili rodinám Gobelinovcov či Savonnerie{{Bez citácie}}. Medzi ďalšie významné mená [[Francúzsko|francúzskeho]] dekoratívneho [[umenie|umenia]] patria napr. [[Gilles-Marie Oppenordt]], ktorého majstrovstvo spočívalo v dokonalom spojení nástennej výzdoby so zariadením; z [[maliar]]ov sú to napr. [[Jacques de Lajoue]], [[François Boucher]] alebo [[Jean-Baptiste Pillement]].

[[Barokové divadlo]] prešlo v [[16. storočie|16.]] a [[17. storočie|17. storočí]] veľkým rozkvetom. Okrem vzniku množstva národných variantov divadla tiež začali vznikať prvé profesionálne [[Divadlo (organizácia)|divadelné súbory]], ktoré nepôsobili len ako zábavný prvok pri slávnostných príležitostiach, ale ich divadelné predstavenia začali navštevovať diváci aj vo svojom voľnom čase{{Bez citácie}}. Toto obdobie vytvorilo nielen [[Dramatické dielo|dramatické texty]], ale aj modely divadla, ktoré predurčili ďalší vývoj [[Európa|európskej]] divadelnej kultúry. Barokové [[Divadlo (umenie)|divadlo]] a [[dráma]] sú úzko späté s [[Renesancia|renesanciou]], [[Manierizmus|manierizmom]] a [[Klasicizmus|klasicizmom]], nakoľko sa medzi týmito umeleckými smermi v oblasti divadla nedajú určiť presné hranice. Divadelné umenie sa však v každom z európskych štátov prejavovalo veľmi rozdielne (napr. v [[Anglicko|Anglicku]], [[Taliansko|Taliansku]], [[Španielsko|Španielsku]], [[Francúzsko|Francúzsku]]).

„Pre barok… je základným činiteľom, utvárajúcim jeho charakter, akási dvojlomnosť: snaha postihnúť za viditeľným svetom, prístupným zmyslom, druhý svet, iný život, inú priestorovosť, inú atmosféru. To sa javí nielen v [[obraz]]och a vôbec v [[umelecké dielo|umeleckom diele]], ktoré s obľubou znázorňuje človeka na hraniciach sveta pozemského a sveta nadprirodzeného, v tom hlavne v okamihoch [[smrť|smrti]], ale aj v jeho celom formálnom ustrojení. Barokový maliar vytrháva s obľubou svojho hrdinu alebo scény, zbavuje ich nepreniknuteľným chiaroscurom akejkoľvek súvislosti s [[realita|realitou]] pozemského sveta, ktorý ich obklopuje, alebo ich ponecháva v kontexte ostatného [[život]]a a [[dej|diania]], vybavuje ich takými gestami a farbami, že by ste k nim márne hľadali obdobu v živote okolo seba. Jeho divý [[naturalizmus]] sleduje iba to, aby vás strhol prudšie a hlbšie do mimoriadneho diania, ktoré sa pred vami roztvára, otvoriť vám naliehavejší pohľad do iného sveta, než je vaše prítomné okolie. Jeho tvarovosť sa rozvíja do týchto teatrálnych gest, ako v iných, menej drasticky líčených zobrazeniach, lenže druhý, iný svet týchto nadprirodzených gest má vám byť priblížený tým, že ho nazeráte médiom najskutočnejšej skutočnosti. Je to akýsi sen, zakliaty do zmyslami poznateľnej [[realita|reality]]... Podčiarkol som ako základnú tendenciu baroka snahu spoznať [[Boh]]a cez tento svet, zastihnúť v jeho realite [[Absolútno]], v prirodzenom nadprirodzené.{{Bez citácie}}“ ([[Zdeněk Kalista]])