Verzia z 12:56, 18. december 2007 upraviť Sasett (diskusia \| príspevky) 30 editací →‎Tvorba ← Predchádzajúca úprava		Verzia z 20:32, 19. september 2008 upraviť vrátiť Hefo (diskusia \| príspevky) 631 editací trochu korekcia a odstránenie nepríliš encyklopedického záveru Ďalšia úprava →
Riadok 13: == Biografia == V rokoch [[1953]]–[[1956]] absolvoval strednú školu v Ružomberku, po jej skončení začal študovať na Fakulte architektúry [[SVŠT]] v [[Bratislava\|Bratislave]], ktorú ukončil diplomovou prácou u profesora [[Vladimír Karfík\|Karfíka]]. S titulom Ing. arch. teda skončil štúdium roku [[1962]]. Na tejto škole potom pôsobil ako odborný asistent profesora Karfíka až do roku [[1975]], kedy sa jeho novým pôsobiskom stal [[Štátny ústav ~~pre projektovanie dopravných stavieb\|Štátneho ústavu~~ pre projektovanie dopravných stavieb]] v Bratislave, kde zastával funkciu hlavného architekta do roku [[1987]]. Medzitým, v roku [[1979]] získal titul [[PhD.]] na [[Fakulta architektúry Slovenskej technickej univerzity\|Fakulte architektúry SVŠT]] v Bratislave. Okrem profesora Karfíka spolupracoval aj s architektom [[Jozef Lacko\|Lackom]] a [[Emil Belluš\|Bellušom]], čoraz viac sa začal zaoberať ako [[historiografia\|historiografickou]], tak aj [[publicistika\|publicistickou]] oblasťou. Aj preto sa roku 1987 stal preňho dobrým pôsobiskom [[Štátny ústav pamiatkovej starostlivosti]]. Tu v archívoch začal objavovať osobnosti a diela medzivojnovej a modernej [[architektúra\|architektúry]]. V roku [[1990]] začal pracovať opäť na škole, jeho pôsobiskom sa stala [[Vysoká škola výtvarných umení]] (ďalej VŠVU) v Bratislave a roku [[1994]] sa Štefan Šlachta stal spoluzakladateľom a zároveň prezidentom [[Spolok architektov Slovenska\|Spolku architektov Slovenska]] (ďalej len SAS). Bez jeho činnosti by neexistovala ani [[Slovenská komora architektov]], ktorá je v súčasnosti veľmi významnou inštitúciou. V rokoch [[1991]] až [[1993]] zastával funkciu [[prorektor\|prorektora]] pre rozvoj a vedu na VŠVU. Po [[inaugurácia\|inaugurácii]] na profesora na VŠVU bol v rokoch 1994 – [[2000]] rektorom VŠVU v Bratislave. Riadok 21: V rokoch [[1998]]-[[2002]], čiže jedno volebné obdobie, pôsobil ako poslanec [[Národná rada SR\|Národnej rady SR]]. Od roku 2002 sa znovu stal prezidentom SAS. Od apríla [[2006]] je hlavným architektom Hlavného mesta SR Bratislavy. Stal sa ním z pozície člena výberovej komisie, ktorá mala od [[10. august\|10. augusta]] [[2005]] vybrať vhodného človeka do tejto funkcie. Nakoniec ho začiatkom roka 2006 oslovil sám [[primátor]]. Má malé [[kompetencia\|kompetencie]], skôr plní koordinačnú a poradnú funkciu, je priamym podriadeným primátora. Za jeho mimoriadne zásluhy o pozdvihnutie slovenskej architektúry v oblasti výskumu, dokumentačných a biografických prác a za jeho významnú ~~pedagodickú~~pedagogickú činnosť obdržal za rok [[2004]] od prezídia SAS [[Cena Emila Belluša\|Cenu Emila Belluša]]. Dvanásť rokov teda pracoval ako praktický architekt, predtým trinásť rokov ako pedagóg na vysokej škole a posledné desiatky rokov sa predovšetkým venoval histórii slovenskej architektúry [[20. storočie\|20. storočia]]. Počas svojej pedagogickej činnosti viedol mnoho študentov, ktorým sa bezprostredne venoval a priviedol ich ako k profesionálnemu životu, tak aj časť z nich k teoretickej aktivite. Podľa jeho slov skúmanie architektonickej minulosti sa mu často zdalo príťažlivejšie ako navrhovanie architektúry súčasnosti, hľadanie pravdy v architektonickom diele je asi tá najdôležitejšia povinnosť kritikov a historikov architektúry. Architektúra by mala byť uvedomelá, múdra služba verejnosti, a nie egoistickým záujmom jednotlivcov, či dokonca jednotlivca. "Architekt by nemal byť tým, kto je za peniaze ochotný urobiť čokoľvek.“ Riadok 33: === Neznámi známi === V publikácii ''Neznámi známi'' predstavil profily architektov – takmer zabudnutých osobností. Je to vlastne výber zo Šlachtovej rozsiahlej publikačnej činnosti. Dlhý čas zostali tieto práce, publikované zväčša v [[Projekt\|Projekte]], snáď jediným zdrojom informácií o nich a významným spôsobom obohatili reflexiu architektonických hodnôt tohto obdobia – „zlatého veku slovenskej architektúry“. V posledných rokoch vo svojej bádateľskej činnosti teda venoval veľa úsilia špecifickej problematike slovenskej architektonickej emigrácie po roku [[1968]]. Sledoval osudy a tvorbu jej osobností, snažil sa obnovovať a upevňovať ich vzťahy so slovenským kultúrnym prostredím. Tieto aktivity opäť predstavujú osobitý prínos Štefana Šlachtu do našej kultúrnej [[historiografia\|historiografie]]. Časť tejto práce spočívala v objavovaní bielych miest slovenskej architektúry 20. storočia. Boli to najmä 20. a 30. roky, o ktorých sabolo ~~sem-tam~~zriedka niečo ~~počulo~~počuť. Oveľa viac osudov však ostávalo a doteraz ostáva ešte skrytých, neznámych. V tejto publikácii teda bolo hlavným cieľom poodhaliť ich, ale najmä pripomenúť, aby sa na ne úplne nezabudlo. ~~== Záver ==~~ Profesor Šlachta je teda historik a teoretik architektúry. Systematicky sa venuje propagovaniu, poznávaniu a taktiež popularizácii slovenskej architektúry doma a v zahraničí. Odkrýva hodnoty našej modernej architektúry, najmä medzivojnového obdobia 1. polovice 20. storočia. Zvlášť blízkou sa mu stala problematika [[funkcionalizmus\|funkcionalizmu]]. Za ťažisko svojej práce považuje najmä výskum a publikačnú činnosť. Výskum nie je ani tak súčasť jeho zamestnania, ako skôr jeho koníčkom, venoval mu takmer všetok svoj voľný čas. Už od jeho pôsobenia na SVŠT začal odkrývať hodnoty modernej a súčasnej architektúry, bez jeho prínosov by sa ochrana pamiatok moderného obdobia nestala súčasťou štandardnej pamiatkovej starostlivosti. == Literatúra == * Šlachta, Š.: Neznámi známi. Bratislava, SAS 2004. s. 007-008, 234-236

Štefan Šlachta: Rozdiel medzi revíziami