7. symfónia (Šostakovič): Rozdiel medzi revíziami

Symfónia začína priamo rozhodným vstupom sláčikov a následne i ďalších nástrojových skupín s témou, ktorá uvádza celú symfóniu, založenú na myšlienkovo ostro kontrastujúcich vetách. V ďalších taktoch je vykreslená idylická atmosféra mieru. Netrvá však dlho, lebo blížiaca sa búrka sa ozve v rytmickej fráze malého bubnu.

Tu začína [[pochod]], ktorý je najznámejšou časťou celého diela. Jeho motív v ''pizzicate'' znie poslucháčovi najskôr nevinne, postupne však nadobúda hrozivý rozsah. V slede štrnástich variácií skladateľ impozantne zobrazuje nezastaviteľnú mašinériu vojnyzla. Stupňujúca sa [[dynamika]] a disonantné [[akord (hudba)|akord]]y evokujú groteskne znetvorenú pochodujúcu [[ozbrojené sily|armádu]]. Táto časť skladby bola automaticky identifikovaná ako hudobné vykreslenie vpádu nacistov do Sovietského zväzu a výsmech Hitlera. Po Šostakovičovej smrti však vyšlo najavo, že téma mala pravdepodobne širšie pozadie. Podľa knihy Solomona Volkovova ''Testimony'' Šostakovič plánoval symfóniu ešte pred nemeckou inváziou a mal pri tom na mysli "iných nepriateľov ľudskosti" a Leningrad, "ktorý zničil Stalin a Hitler to už iba dokončil." Iné svedectvo pochádza od švagrinej sovietskeho diplomata Maxima Litvinovova, ktorá si spomína: "Neskôr, keď si na mňa Šostakovič zvykol a začal mi dôverovať, otvorene mi povedal, že jeho Siedma (rovnako ako Piata) nebola iba o fašizme, ale o našej krajine a všeobecne o tyranii a totalite." <ref>''Sovietskaja muzyka'', 5 (1991), s. 31-32.</ref>}}

Po tom čo slávna téma vo svojích variáciách dosiahne vrchol prichádza pustota a smútok. V ďalšej časti je znovu nastolená mierumilovná atmosféra zo začiatku vety. Takmer v závere sa však znovu zlovestne ozýva malý bubon a základný motív pochodu. Druhá veta je návratom k časom mieru a pokoja. Pripominajú ho husľová graciózna téma a neskôr melancholický spev hoboja a anglického rohu. V tomto duchu sa nesie takmer celá veta, s výnimkou zaujímavo inštrumentovanej nepokojnej strednej časti. Tretia veta má podľa skladateľa pripomínať "opojenie životom a vzývanie krás prírody". Harmónie dychových nástrojov a túžobné témy sláčikových nástrojov vo vysokej polohe a sólovej flauty dávajú nádej na víťazstvo a návrat krásnych spomienok. ''Attaca'' nasleduje záverečná štvrtá veta. V úvode je pripomenutá hrozivá skutočnosť. Namiesto pochodu armády z prvej vety si tu však cestu do popredia kliesni pochod víťazstva. Ten preruší smutná pasáž, ktorá je spomienkou na padlé obete. Hrdinská téma sa však potom znovu dostane k slovu a neohrozene graduje. Finále skladby je povznašajúce a záverečné fanfáry s burácaním tympanov neomylne vyjadrujú istotu víťazného konca a porážky zla a tyranie.