7. symfónia (Šostakovič): Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d opr |
d form |
||
Riadok 8:
# ''Adagio''
# ''Allegro non troppo''
|obsadenie = [[Pikola|Picc.]], 2 [[priečna flauta|Fl.]], 2 [[hoboj|Ob.]], [[anglický roh|Cor.i.]], 3 [[klarinet|Cl.]], [[basklarinet|Cl.b.]], 2 [[fagot|Fag.]], [[kontrafagot|Cfg.]] - 8 [[lesný roh|Cor.]], 6 [[trúbka|Tr.]], 6 [[pozauna|Tromb.]], [[tuba|Tb.]] - 5 [[tympany|Timp.]], [[veľký bubon|G.C.]], 3 [[malý bubon|Tamb.picc.]], [[činely|Ptti]], [[triangel|Trg.]], [[xylofón|Sil.]], [[čínske bloky]], [[Tam-tam]] - [[klavír|Pno]], 2 [[harfa|Ar.]] - Archi.
|dĺžka = 73 min.
}}
Riadok 21:
Tu začína [[pochod]], ktorý je najznámejšou časťou celého diela. Jeho motív v ''pizzicate'' znie poslucháčovi najskôr nevinne, postupne však nadobúda hrozivý rozsah. V slede štrnástich variácií skladateľ impozantne zobrazuje nezastaviteľnú mašinériu zla. Stupňujúca sa [[dynamika]] a disonantné [[akord (hudba)|akord]]y evokujú groteskne znetvorenú pochodujúcu [[ozbrojené sily|armádu]]. Táto časť skladby bola automaticky identifikovaná ako hudobné vykreslenie vpádu nacistov do Sovietského zväzu a výsmech Hitlera. Po Šostakovičovej smrti však vyšlo najavo, že téma mala pravdepodobne širšie pozadie. Podľa knihy Solomona Volkovova ''Testimony'' Šostakovič plánoval symfóniu ešte pred nemeckou inváziou a mal pri tom na mysli ''"iných nepriateľov ľudskosti"'' a Leningrad, ''"ktorý zničil Stalin a Hitler to už iba dokončil."''<ref>Volkov, Solomon. Testimony: The Memoirs of Dmitri Shostakovich. New York: Harper & Row, 1979. ISBN 0-06-014476-9, s. 156</ref>Iné svedectvo pochádza od švagrinej sovietskeho diplomata Maxima Litvinovova, ktorá si spomína: ''"Neskôr, keď si na mňa Šostakovič zvykol a začal mi dôverovať, otvorene mi povedal, že jeho Siedma (rovnako ako Piata) nebola iba o fašizme, ale o našej krajine a všeobecne o tyranii a totalite."'' <ref>''Sovietskaja muzyka'', 5 (1991), s. 31-32.</ref>
Po tom čo slávna téma vo svojích variáciách dosiahne vrchol prichádza pustota a smútok. V ďalšej časti je znovu nastolená mierumilovná atmosféra zo začiatku vety. Takmer v závere sa však znovu zlovestne ozýva malý bubon a základný motív pochodu.
Druhá veta je návratom k časom mieru a pokoja. Pripominajú ho husľová graciózna téma a neskôr melancholický spev hoboja a anglického rohu. V tomto duchu sa nesie takmer celá veta, s výnimkou zaujímavo inštrumentovanej nepokojnej strednej časti. Tretia veta má podľa skladateľa pripomínať "opojenie životom a vzývanie krás prírody". Harmónie dychových nástrojov a túžobné témy sláčikových nástrojov vo vysokej polohe a sólovej flauty dávajú nádej na víťazstvo a návrat krásnych spomienok. ''Attaca'' nasleduje záverečná štvrtá veta. V úvode je pripomenutá hrozivá skutočnosť. Namiesto pochodu armády z prvej vety si tu však cestu do popredia kliesni pochod víťazstva. Ten preruší smutná pasáž, ktorá je spomienkou na padlé obete. Hrdinská téma sa však potom znovu dostane k slovu a neohrozene graduje. Finále skladby je povznašajúce a záverečné fanfáry s burácaním tympanov neomylne vyjadrujú istotu víťazného konca a porážky zla a tyranie. Napriek tomu, že symfónia vyvolala senzáciu, krátko po skončení druhej svetovej vojny ustúpila do pozadia, možno s myšlienkou na neaktuálnosť diela. Napriek konkrétným udalostiam, ktoré Šostakoviča inšpirovali, sú však hodnoty symfónie nadčasové, vďaka čomu dnes dielo zaujíma miesto medzi poprednými dielami symfonického repertoáru.
| |||