7. symfónia (Šostakovič): Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d form |
d dopln |
||
Riadok 19:
Symfónia začína priamo rozhodným vstupom sláčikov a následne i ďalších nástrojových skupín s témou, ktorá uvádza celú symfóniu, založenú na myšlienkovo ostro kontrastujúcich vetách. V ďalších taktoch je vykreslená idylická atmosféra mieru. Netrvá však dlho, lebo blížiaca sa búrka sa ozve v rytmickej fráze malého bubnu.
Tu začína [[pochod]], ktorý je najznámejšou časťou celého diela. Jeho motív v ''pizzicate'' znie poslucháčovi najskôr nevinne, postupne však nadobúda hrozivý rozsah. V slede štrnástich variácií skladateľ impozantne zobrazuje nezastaviteľnú mašinériu zla. Stupňujúca sa [[dynamika]] a disonantné [[akord (hudba)|akord]]y evokujú groteskne znetvorenú pochodujúcu [[ozbrojené sily|armádu]]. Táto časť skladby bola automaticky identifikovaná ako hudobné vykreslenie vpádu nacistov do Sovietského zväzu a výsmech Hitlera, a takto bola vnímaná aj mimo Sovietského zväzu. Po Šostakovičovej smrti však vyšlo najavo, že téma mala pravdepodobne širšie pozadie. Podľa knihy Solomona Volkovova ''Testimony'' Šostakovič plánoval symfóniu ešte pred nemeckou inváziou a mal pri tom na mysli ''"iných nepriateľov ľudskosti"'' a Leningrad, ''"ktorý zničil Stalin a Hitler to už iba dokončil."''<ref>Volkov, Solomon. Testimony: The Memoirs of Dmitri Shostakovich. New York: Harper & Row, 1979. ISBN 0-06-014476-9, s. 156</ref>Iné svedectvo pochádza od švagrinej sovietskeho diplomata Maxima Litvinovova, ktorá si spomína: ''"Neskôr, keď si na mňa Šostakovič zvykol a začal mi dôverovať, otvorene mi povedal, že jeho Siedma (rovnako ako Piata) nebola iba o fašizme, ale o našej krajine a všeobecne o tyranii a totalite."'' <ref>''Sovietskaja muzyka'', 5 (1991), s. 31-32.</ref>
Po tom čo slávna téma vo svojích variáciách dosiahne vrchol prichádza pustota a smútok. V ďalšej časti je znovu nastolená mierumilovná atmosféra zo začiatku vety. Takmer v závere sa však znovu zlovestne ozýva malý bubon a základný motív pochodu.
| |||