Impulzom tretej križiackej výpravy bolo obsadenie Jeruzalema sultánom [[Saladin]]om (asi [[Kurdovia|kurdského]] pôvodu) roku [[1187]], po ktorom sa územie križiackych štátov zredukovalo na Tripolis, Antiocheiu a palestínske pobrežné mestá. Novým križiackym hlavným mestom bol [[Akkon]] (=Akka) v Sýrii. Saladin už predtým roku 1174 dobyl od Fatimovcov Egypt a zmocnil sa okrem iného veľkej časti mosulského sultanátu.
Zhromaždisko križiackych vojsk zo západnej Európy bolo v nemeckomdnešnej Bratislave-[[RegensburgPetržalka|Petržalke]]u, odkiaľ sa potom pod vedením nemeckého cisára [[Fridrich I. Barbarossa|Fridricha I. Barbarossu]] (francúzsky kráľ [[Filip II. August]] a anglický kráľ [[Richard I. (Anglicko)|Richard I. Levie srdce]] išli zatiaľ na východ lod'ami) vydali cez Balkán na Blízky východ: sami vedúci výpravy neboli jednotní a aj medzi križiakmi a Byzantskou ríšou vypukli spory. Nemecký cisár sa utopil v máji [[1190]] v rieke [[Salef]] v dnešnom juhovýchodnom Turecku, potom čo porazil moslimov pri Ikonione. Jeho syn [[Fridrich Švábsky]] viedol zvyšok rozpadávajúceho sa vojska cez Antiocheiu do Akkonu - ktorý už dva roky obliehal bývalý jeruzalemský kráľ [[Vít Lusignanský|Vít (Guy) Lusignanský]] - ale pri jeho obliehaní v roku [[1191]] umrel. Na tom istom mieste pristáli v máji / júni 1191 vojská Filipa II. / Richarda Levie srdce. Filip II. dobyl Akkon (12. 7. 1191) a potom sa vrátil domov. Richard sa až do októbra márne pokúšal dobyť Jeruzalem, hoci Saladina dva razy porazil. Preto 1192 uzavrel so Saladinom prímerie, podľa ktorého kresťania dostali časť pobrežia a boli im povolené návštevy Jeruzalema. Vít Lusignanský dostal ostrov [[Cyprus]], ktorý Richard dobyl ešte cestou do Palestíny.
