Verzia z 20:05, 14. november 2008 upraviť Bunco (diskusia \| príspevky) 2 154 editací new		Verzia z 21:05, 14. november 2008 upraviť vrátiť Bunco (diskusia \| príspevky) 2 154 editací pokr Ďalšia úprava →
Riadok 4: Skladateľ dielo dokončil v roku 1854 za dramatických životných okolností. Počas práce na skladbe ho zastihla správa o samovražednom pokuse nemeckého skladateľa a jeho priateľa Roberta Schumanna. Brahms preto odišiel do za Clarou Schumannou a jej deťmi, pre ktorých bol oporou v ťažkých časoch. Práve tu sa medzi nimi prehĺbilo puto, ktoré neskôr viedlo k dôvernému, i keď pravdepodobne iba platonickému vzťahu. Dielo bolo vydané ako ôsme v poradí a ako prvé Brahmsovo komorné dielo vôbec, verejného predvedenia sa dočkalo ale až oveľa neskôr. V roku sa skladateľ dohodol so svojím vydavateľom Simrockom na revízií niektorých svojích starších diel. Obsiahle úpravy postihli najmä práve Klavírne trio, v ktorom skladateľ zásadne prepracoval všetky vety s výnimkou tretej a došlo tiež k zmene hlavnej tóniny. Táto verzia je známa ako Klavírne trio h mol z roku . Brahms, ktorý bol ako autor veľký perfekcionista, však prekvapivo dal okrem novej podoby diela súhlas aj na ďalšie vydávanie a uvádzanie povodnej verzie tria. Dnes sa dielo takmer výhradne nahráva a uvádza v tejto pôvodnej verzii v H dur. Dielo začína témou, ktorá patrí medzi najkrajšie a najobsiahlejšie v celej Brahmsovej tvorbe. Ako prvý na nej participuje klavír, ku ktorému sa po ~~niekoľkých~~štyroch taktoch pridáva violončelo v citlivom a expanzívnom sóle. Až po pomerne dlhom časovom odstupe sa pridávajú k obom nástrojom aj husle. V plnom obsadení lyricky nežná téma postupne, avšak veľmi cielene vygraduje až do dramatického vyvrcholenia, po ktorom je ešte stále rozvíjaný jej materiál. Podobným spôsobom ako hlavná téma je vystupňovaná i vedľajšia téma, ktorá posobí smutnejšie než téma hlavná. Po expozícií a čiastočnom prevedení oboch tém nasleduje repetícia značnej časti vety od jej úplneho začiatku. Repetícia končí asi v polovici vety a je nasledovaná ďalším rozvedením tém. Nálada je tu skor dramatická až drásavá a vykompenzuje ju až repríza hlavnej témy, ktorá má podobu akýchsi zamyslených návratov. Záver vety je však silný. Druhá veta - Scherzo je založené na staccatovej téme, ktorá je v porovnaní s prvou vetou veľmi úsečná, no napriek svojej stručnosti plne využitá vo výrazne rytmizovanom rozvedení, kde prechádza v silnom klavírnom údere z molovej tóniny do durovej. Tak ako je to typické u tanečnej vety, obsahuje aj táto Trio, ktoré jestále písané je v tanečnom 3/4 takte, dochádza však k spomaleniu tempa. Jeho téma je voľne plynúca, výrazne citovo zafarbená a pripomína idylickú náladu z úvodu celého diela. Trio je opäť vystriedané pôvodným tempom a témou. Tretia veta je v pomalom tempe. Otvára ju sled niekoľkých tlmených klavírnych akordov v pianissime. Tento štýl klavírnej hry sa objavuje aj naďalej. Klavírne frázy sa striedajú s legatovými pasážami duo huslí a violončela. Výnimkou je iba stredná časť tejto vety skomponovaná v piesňovej forme, v ktorej husle spočiatku utíchnu a priestor dostáva violončelové sólo doprevádzané klavírom. Hudba v tejto vete je veľmi subtílna a intímna. Záverečnú vetu otvára téma, ktorá navodzuje dojem nespokojnosti a hľadania. Pôsobí trochu ťaživo, avšak vyvažuje ju vedľajšia téma v durovej tónine. Optimistická a rozhodná melódia je zverená klavíru a sláčikové nástroje ju len doplňajú. Téma je však skor iba epizodická a hoci sa objuvuje v priebehu vety ešte raz, dominuje tu závažná atmosféra, v ktorej dielo vrcholí v mocnom, beethovenovskom závere.

Klavírne trio č. 1 (Brahms): Rozdiel medzi revíziami