Klavírne trio č. 1 (Brahms): Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Bunco (diskusia | príspevky)
d kat
Bunco (diskusia | príspevky)
tab
Riadok 1:
{{Komorná skladba
{{Pracuje sa}}
|názov = Klavírne trio H dur, Op. 8
Klavírne trio č. 1 H dur, Op. 8 je dielo nemeckého skladateľa Johannesa Brahmsa.
(reedícia h mol z roku 1891)
|druh = [[Klavírne trio (dielo)|klavírne trio]]
|vznik = 1853 - 1854
|časti =
#''Allegro con moto. Allegro con brio''
#''Scherzo, Trio. Allegro molto''
#''Adagio non troppo''
#''Finale. Allegro molto agitato''
|dĺžka = 35 min.
}}
'''Klavírne trio č. 1 H dur, Op. 8''' je dielo nemeckého skladateľa [[Johannes Brahms|Johannesa Brahmsa]].
 
Skladateľ dielo komponoval v roku [[1853]] za dramatických životných okolností. Počas práce na skladbe ho zastihla správa o samovražednom pokuse nemeckého skladateľa a jeho priateľa [[Robert Schumann|Roberta Schumanna]]. Brahms preto odišiel do [[Düsseldorf]]u za [[Clara Schumannová|Clarou Schumannou]] a jej deťmi, pre ktorých bol oporou v ťažkých časoch. Práve tu sa medzi nimi prehĺbilo puto, ktoré neskôr viedlo k dôvernému, i keď pravdepodobne iba platonickému vzťahu. V jej spoločnosti začiatkomv roku [[1854]] trio dokončil. Dielo bolo vydané ako ôsme v poradí a ako prvé Brahmsovo komorné dielo vôbec, verejného predvedenia sa ale dočkalo až oveľa neskôr. V

O roku35 rokov po dokončení diela sa skladateľ dohodol so svojím vydavateľom Simrockom na revízií niektorých svojích starších diel. Obsiahle úpravy postihli najmä práve Klavírne trio, v ktorom skladateľ zásadne prepracoval všetky vety s výnimkou tretej a došlo tiež k zmene hlavnej tóniny. Táto verzia je známa ako ''Klavírne trio h mol'' z roku [[1891]]. Brahms, ktorý bol ako autor veľký perfekcionista, však prekvapivo dal okrem novej podoby diela súhlas aj na ďalšie vydávanie a uvádzanie povodnejpôvodnej verzie tria. Dnes sa dielo takmer výhradne nahráva a uvádza v tejto pôvodnej verzii v H dur.
 
Dielo začína témou, ktorá patrí medzi najkrajšie a najobsiahlejšie v celej Brahmsovej tvorbe. Ako prvý na nej participuje klavír, ku ktorému sa po štyroch taktoch pridáva violončelo v citlivom a expanzívnom sóle. Až po pomerne dlhom časovom odstupe sa pridávajú k obom nástrojom aj husle. V plnom obsadení lyricky nežná téma postupne, avšak veľmi cielene vygraduje až do dramatického vyvrcholenia, po ktorom je ešte stále rozvíjaný jej materiál. Podobným spôsobom ako hlavná téma je vystupňovaná i vedľajšia téma, ktorá posobí smutnejšie než téma hlavná. Po expozícií a čiastočnom prevedení oboch tém nasleduje repetícia značnej časti vety od jej úplneho začiatku. Repetícia končí asi v polovici vety a je nasledovaná ďalším rozvedením tém. Nálada je tu skor dramatická až drásavá a vykompenzuje ju až repríza hlavnej témy, ktorá má podobu akýchsi zamyslených návratov. Záver vety je však silný.
Řádek 10 ⟶ 23:
Tretia veta je v pomalom tempe. Otvára ju sled niekoľkých tlmených klavírnych akordov v pianissime. Tento štýl klavírnej hry sa objavuje aj naďalej. Klavírne frázy sa striedajú s legatovými pasážami duo huslí a violončela. Výnimkou je iba stredná časť tejto vety skomponovaná v piesňovej forme, v ktorej husle spočiatku utíchnu a priestor dostáva violončelové sólo doprevádzané klavírom. Hudba v tejto vete je veľmi subtílna a intímna.
 
ZáverečnúZáverečné vetuFinale otvára téma, ktorá navodzuje dojem nespokojnosti a hľadania. Pôsobí trochu ťaživo, avšak vyvažuje ju vedľajšia téma v durovej tónine. Optimistická a rozhodná melódia je zverená klavíru a sláčikové nástroje ju len doplňajú. Téma je však skor iba epizodická a hoci sa objuvuje v priebehu vety ešte raz, dominuje tu závažná atmosféra, v ktorej dielo vrcholí v mocnom, beethovenovskom závere.
 
{{Kategória:Johannes Brahms}}