|
|}}
'''Šiatorská Bukovinka''' je [[obec]] na [[Slovensko|Slovensku]] v okrese [[okres Lučenec|Lučenec]].
'''Šiatorská Bukovinka'''je obec s 367 obyvateľmi, leží 27 km juhovýchodne od mesta Lučenec v strednej časti Cerovej vrchoviny v doline horného toku potoka Belina. Obec si do dnešných dní zachovala polnohospodársky charakter, ale krásna príroda, zrúcanina hradu Šomoška, vodné plochy a blízkosť hraníc s Maďarskom ju môžu pretvoriť na stredisko turistiky v okolí.
Chotár obce bol vhodný na usídlenie sa človeka už v praveku. Výšinné sídlisko v polohe Koszego pochádza z poslednej fázy doby kamennej, z 19.-18. stor. pred našim letopočtom (mladší eneolit) a pohrebisko pilinskej kultúry zo strednej a mladšej doby bronzovej z 15.-12. stor. p. n. l. Človek osídl'oval chotár pomerne súvisle, až do historických čias.
|}}
'''Z histórie'''
O názve osady sa zachovala miestna tradícia. Podľa nej priesmykom preteká potok Belina, pri ktorom viedla cesta. Po jarných a jesenných dažďoch sa vody potoka vyliali a cesta sa stala neschodnou. Tak obchodníci boli nútení čakať, a preto si na oboch brehoch potoka rozložili stany. Po opadnutí vôd cestujúci a obchodníci si pri brode začali vymieňať, predávať či odovzdávať tovar. Tak vzniklo pomenovanie Šiatoroš (Sátoros) a v 2. polovici 18. stor. bola založená osada toho istého mena. Okolité zeme pôvodne patrili rodine Csomaovcov, ktoré v 1. polovici 19. stor. prešli do rúk Máriássyovcov, potom tu vlastnili majetkové diely Orosziovci
a neskôr Vecseyovci. Významným sa ukázal rok 1866, keď Samuel Winter pri samote založil kameňolom, ktorý značne napomohol rozvoju osady. Bol tu veľký drvič kameňa, ktorý poháňal parný stroj. Jeho prvým strojníkom bol Gejza Nagy z Budapešti. Za prácou sa sem prisťahovali kamenári z Tirolska, ktorí sa ženili s rakúskymi ženami (priezviská Nincz, Garinga, MarIineIIi). Na začiatku 20. stor. bola osada vlastníctvom Ľudovíta Benyovitsa. Ďalšou osadou, tvoriacou dnešnú obec, je Bukovinka (Bukkrét), založená v druhej polovici 19. stor. v chotári obce Somoskoújfalu. Na konci 19. stor. bol tunajším zemepánom dr. Gejza Krepuska, ktorý vlastnil majetky po Stahrembergovcoch a Emil Sztojkovics, ktorý vlastnil bývalé majetkové diely Radvánszkych. Tvorili ju poľnohospodárske a drevorubačské rodiny. Osada Malý mlyn bola založená pri vodnom mlyne (zrejme malých rozmerov) založenom v 18. stor. a neskôr tu bola ubytovňa poľnohospodárskych robotníkov a komenciášov na veľkostatku. Osada na Medveši (Medves) bola založená na začiatku 19. stor. drevorubačmi a jestvovali osady Horný a Dolný Medveš. Mačkaluk (Macskaluk) sa stala významnou r. 1895 po založení baníckej osady, keď v tunajšom kameňolome pracovalo 1000 kamenárov.Baňa pôvodne tiež ležala v katastri obce Somoskoújfalu. A nebola to hociaká osada. Boli tu obytné domy baníkov a vedenia kameňolomu, štvortriedna ľudová škola, žandárska kasáreň a kantína, v ktorej sa predávali potraviny, liehové nápoje a mäso.
Vyťažený kameň sa priemyselnou železničkou dopravoval na železničnú stanicu Somoskoújfalu. Rozvoju osád a ich spojeniu s okolím veľmi napomohlo vybudovanie železničnej trate Lučenec-Filakovo-Somoskoújfalu, ktorá bola do užívania odovzdaná 4. mája 1871. Jednou zo zastávok sa stal aj Šiatoroš pod menom Radzovce-zastávka. Železničná trať mala v chotári dnešnej obce jeden väčší a dva malé viadukty. Všetko zmenilo vypuknutie l. svetovej vojny (1914-1918), ktoré znamenalo zánik Rakúsko-uhorskej monarchie a po r. 1918 vznikla l. ČSR.
Radzovce sa stali súčasťou ČSR a do ich chotára pripadli aj osady dovtedy patriace k Somoskoújfalu. Hranica sa tiahla neďaleko osady Malý mlyn a temer okamžite tu bol zriadený menší hraničný prechod. Pri určovaní hraníc medzi Madarskom a Česko-Slovenskom prišlo k mnohým sporom a nedorozumeniam. V roku 1921 sa začalo v rámci pozemkovej reformy s parcelizáciou pôdy statku Janzela a Schwartza na Bukovinke. Pôdu do roku 1923 postupne skúpili obyvatelia Detvy, Hriňovej, Šoltýsky a Kokavy nad Rimavicou, ktorí sa tu usadili. Podobne bola rozparcelovaná pôda majetku Ludovíta Benyovitsa v Šiatoroši. Túto akciu podporila dlhodobými pôžičkami pre kolonistov Banka Čsl. Légií, pobočka Bratislava. Usadeniu sa nových osadníkov dosť napomohol priemysel v Šiatoroši a Mačkaluke, lebo tu predsa len bola istá infraštruktúra na rozdiel od miest, kde spočiatku nebolo nič. V osadách bývalo aj niekoľko baníckych rodín maďarskej národnosti. V roku 1928 Pavol Krúdy otvoril na Bakše podzemnú baňu na kamenné uhlie "Radzovce-Čakanovce baňa na kamenné uhlie akciová spoločnosť". Tunajšie uhlie bolo vynikajúcej kvality a na trhu bol oň záujem.Podnik zanedlho viedol Hermann Winte. V roku 1930 bol poštátnený a premenovaný na baňu dr. M. R. Štefánika. Baňa mala vlastný agregát na výrobu elektrického prúdu. Uhlie sa na miesto odvozu z útrob bane dopravovalo vysutými baníckymi vozíkmi, tvoriacimi charakteristickú dominantu podniku. Baníci boli hlavne českej národnosti. V baníckej osade kameňolomu na Mačkaluke vypukol v rokoch 1933 a 1934 štrajk robotníkov v bani. Preto boli viacerí z roboty prepustení. V okolí sa rozšírilo pašeráctvo a pri potýčkach s pašerákmi padlo niekoľko pohraničníkov. Po Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938 pripadli Radzovce aj s osadami k Madarsku, ale väčšina kolonistov ostala hospodáriť na svojom majetku. V decembri 1944 sa v chotári Radzoviec odohrali viaceré bitky medzi Nemcami a partizánmi. Nemci 27. decembra 1944 utekali cez Mačkaluku. Po máji 1945 Radzovce znova pripadli Československu. Opäť bola zriadená pohraničná stráž a hraničný prechod. Kameňolom bol poštátnený a pripadol podniku Slovenské kameňolomy. V roku 1949 bola zavretá baňa na uhlie, oficiálne pre nerentabilitu. Obyvatelia osady mali ale inú mienku, sloje uhlia sa vraj tiahli smerom k Madarsku, a preto bolo treba ťažbu zastaviť. V roku 1952 bola pri kameňolome zriadená závodná jedáleň. V roku 1956 sa začalo so stavbou budovy kultúrneho domu a predajne potravín. Ale život tunajšieho občana sa príliš nezmenil, tvrdo pracoval na svojom majetku, aby zabezpečil svojej rodine obživu. Preto sa nerád lúčil so svojim kúskom zeme a tak niet divu, že tunajšie JRD vzniklo pomerne neskoro, až v roku 1957. Svoje hospodárstvo tu malo aj ŠM Filakovo (Malý mlyn, Medveš). Postupne dozrieval čas na osamostatnenie sa osád Šiatoroš a Bukovinka, až nastal rok 1959.
29.januára 1959 sa z chotára obce Radzovce odlúčili osady Šiatoroš a Bukovinka a založili samostatnú obec,ktorá podľa miestneho návrhu sa mala volať Hranička. Pomenovanie ale nebolo oficiálnymi miestami schválené a obec dostala názor Šiatorská Bukovinka. Odrazu sa rozbehol prudký rozvoj obce. Ešte v roku 1959 bola Šiatorská Bukovinka elektrifikovaná, v roku 1960 bol postavený hostinec a v rokoch 1960-1962 budova požiarnej zbrojnice s kultúrnou sálou (v Bukovinke). Na Suchom vrchu bol v roku 1960 otvorený kameňolom na tufu, ktorú odoberala Prefa Brno. Boli spevnené cesty a vybudované chodníky, zlepšovala sa infraštruktúra obce. V roku 1962 bol vybudovaný verejný rozhlas a zavedená pravidelná autobusová doprava.V osade Mačkaluka bol zrušený obchod a samotná osada sa začala vyľudňovať, kameň sa ťažil už v menšej miere. V roku 1963 pre pravidelne dosahované zlé výsledky bolo tunajšie JRD pričlenené k ŠM Fiľakovo. V roku 1966 bola vybudovaná štátna cesta k hraničnému prechodu do Maďarska. V roku 1967 MNV otvoril tažbu piesku, bol postavený most v Bukovinke. V roku 1968 bol zriadený pri MNV kameňolom na Bukovinskom kopci. V roku 1969 sa začalo so stavbou budovy obchodu na Bukovinke (dokončená v roku 1971), od 1. septembra bol zriadený Obvodný národný výbor v Radzovciach, v obci z MNV ostala len jedna pracovná sila. Bolo to zlé znamenie pre obec, takto sa mnohé dediny stali neperspektívnými. V roku 1970 bola rozšírená budova kultúrneho domu, v roku 1972 bola na Bukovinke postavená budova materskej školy, v roku 1973 bol v Šiatoroši postavený nový most. V roku 1974 bol založený pri Zš spevácko-recitačný súbor. V roku 1976 bolo v obci zmodernizované verejné osvetlenie a v Šiatoroši postavená budova hasičskej zbrojnice, vybudované futbalové ihrisko. V roku 1977 bol postavený most v dolnej časti Šiatorošu a moderný hraničný prechod Šiatorská Bukovinka-Somoskoújfalu s nepretržitou prevádzkou. V roku 1980 bol vybudovaný vodovod a v roku 1981 postavený most cez potok. Ale november 1989 znamenal koniec vlády komunistickej strany a v Československu sa začalo s demokratizačným procesom. V roku 1990 sa kameňolom stal majetkom podniku Novohradský priemysel kameňa, potom viackrát zmenil názov (napr. Priemysel kameňa), až tento lukratívny závod zanikol. Bola obnovená a rozšírená kaplnka, postavený nový dom smútku a bol zrekonštruovaný kultúrny dom na Bukovinke.
V čase osamostatnenia sa obce tu žilo 630 obyvateľov, do roku 1961 sa ich stav zvýšil na 672, do roku 1970 ich počet klesol na 615, v súčasnosti tu žije 367 občanov, keď hlavne mladí sa sťahovali do miest, kde boli lepšie možnosti zamestnania sa a bývania.
[[Obrázok:Zamky.Sk Somoska.jpg|náhľad|vpravo|Neďaleký hrad Šomoška]]
|
