Šiatorská Bukovinka: Rozdiel medzi revíziami

|Severná šírka = 48° 11' 10<nowiki>"</nowiki>

|Východná dĺžka = 19° 49' 20<nowiki>"</nowiki>

|Rozloha =

|Počet obyvateľov = 333

|}}

 

Vyťažený kameň sa dopravoval priemyselnou železničkou na železničnú stanicu Somoskoújfalu. Rozvoju osád a ich spojeniu s okolím veľmi napomohlo vybudovanie železničnej trate Lučenec-Fiľakovo-Somoskoújfalu, ktorá bola do užívania odovzdaná 4. mája 1871. Jednou zo zastávok sa stal aj Šiatoroš pod menom "Radzovce-zastávka". Železničná trať mala v chotári dnešnej obce jeden väčší a dva malé viadukty. Všetko zmenilo vypuknutie l. svetovej vojny (1914-1918), ktoré znamenalo zánik Rakúsko-uhorskej monarchie, a po roku 1918 vznikla l. ČSR. Radzovce sa stali súčasťou ČSR a do ich chotára pripadli aj osady dovtedy patriace k Somoskoújfalu. Hranica sa tiahla neďaleko osady Malý mlyn a temer okamžite tu bol zriadený menší hraničný prechod. Pri určovaní hraníc medzi Madarskom a Česko-slovenskom prišlo k mnohým sporom a nedorozumeniam. V roku 1921 sa začalo v rámci pozemkovej reformy s parcelizáciou pôdy statku Janzela a Schwartza na Bukovinke. Pôdu do roku 1923 postupne skúpili obyvatelia Detvy, Hriňovej, Šoltýsky a Kokavy nad Rimavicou, ktorí sa tu usadili. Podobne bola rozparcelovaná pôda majetku Ludovíta Benyovitsa v Šiatoroši. Túto akciu podporila dlhodobými pôžičkami pre kolonistov Banka Čsl. Légií, pobočka Bratislava. Usadeniu sa nových osadníkov dosť napomohol priemysel v Šiatoroši a Mačkaluke, lebo tu predsa len bola istá infraštruktúra na rozdiel od miest, kde spočiatku nebolo nič. V osadách bývalo aj niekolko baníckych rodín madarskej národnosti. V roku 1928 Pavol Krúdy otvoril na Bakše podzemnú baňu na kamenné uhlie "Radzovce-Čakanovce baňa na kamenné uhlie akciová spoločnosť". Tunajšie uhlie bolo vynikajúcej kvality a na trhu bol oň záujem. Podnik zanedlho viedol Hermann Winte. V roku 1930 bol poštátnený a premenovaný na baňu dr. M. R. Štefánika. Baňa mala vlastný agregát na výrobu elektrického prúdu. Uhlie sa dopravovalo na miesto odvozu z útrob bane vysutými baníckymi vozíkmi, tvoriacimi charakteristickú dominantu podniku. Baníci boli hlavne českej národnosti. V baníckej osade kameňolomu na Mačkaluke vypukol v rokoch 1933 a 1934 štrajk robotníkov v bani. Preto boli viacerí z roboty prepustení. V okolí sa rozšírilo pašeráctvo a pri potýčkach s pašerákmi padlo niekoľko pohraničníkov. Po Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938 pripadli Radzovce aj s osadami k Madarsku, ale väčšina kolonistov ostala hospodáriť na svojom majetku. V decembri 1944 sa v chotári Radzoviec odohrali viaceré bitky medzi Nemcami a partizánmi. Po máji 1945 Radzovce znova pripadli Československu. Opäť bola zriadená pohraničná stráž a hraničný prechod. Kameňolom bol poštátnený a pripadol podniku Slovenské kameňolomy. V roku 1949 bola zavretá baňa na uhlie, oficiálne pre nerentabilitu. Obyvatelia osady mali ale inú mienku, sloje uhlia sa vraj tiahli smerom k Maďarsku, a preto bolo potrebné ťažbu zastaviť. V roku 1952 bola pri kameňolome zriadená závodná jedáleň. V roku 1956 sa začalo so stavbou budovy kultúrneho domu a predajne potravín. Tunajšie JRD vzniklo pomerne neskoro, až v roku 1957. Svoje hospodárstvo tu malo aj ŠM Filakovo (Malý mlyn, Medveš). Postupne dozrieval čas na osamostatnenia sa osád Šiatoroš a Bukovinka, až nastal rok 1959.

29.januára 1959 sa z chotára obce Radzovce odlúčili osady Šiatoroš a Bukovinka a založili samostatnú obec, ktorá podla miestneho návrhu sa mala volať Hranička. Pomenovanie ale nebolo oficiálnymi miestami schválené a obec dostala názor Šiatorská Bukovinka. Odrazu sa rozbehol prudký rozvoj obce. Ešte v roku 1959 bola Šiatorská Bukovinka elektrifikovaná, v roku 1960 bol postavený hostinec a v rokoch 1960-1962 budova požiarnej zbrojnice s kultúrnou sálou (v Bukovinke). Na Suchom vrchu bol v roku 1960 otvorený kameňolom na tufu, ktorú odoberala Prefa Brno. Boli spevnené cesty a vybudované chodníky, zlepšovala sa infraštruktúra obce. V roku 1962 bol vybudovaný verejný rozhlas a zavedená pravidelná autobusová doprava. V osade Mačkaluka bol zrušený obchod a samotná osada sa začala vyľudňovať, kameň sa ťažil už v menšej miere. V roku 1963 pre pravidelne dosahované zlé výsledky bolo tunajšie JRD pričlenené k ŠM Fiľakovo. V roku 1966 bola vybudovaná štátna cesta k hraničnému prechodu do Maďarska. V roku 1967 MNV otvoril tažbu piesku, bol postavený most v Bukovinke. V roku 1968 bol zriadený pri MNV kameňolom na Bukovinskom kopci. V roku 1969 sa začalo so stavbou budovy obchodu na Bukovinke (dokončená v roku 1971), od 1.septembra bol zriadený Obvodný národný výbor v Radzovciach, v obci z MNV ostala len jedna pracovná sila. Bolo to zlé znamenie pre obec, takto sa mnohé dediny stali neperspektívnými. V roku 1970 bola rozšírená budova kultúrneho domu, v roku 1972 bola na Bukovinke postavená budova materskej školy, v roku 1973 bol v Šiatoroši postavený nový most. V roku 1974 bol založený pri Zš spevácko-recitačný súbor. V roku 1976 bolo v obci zmodernizované verejné osvetlenie a na Šiatoroši postavená budova hasičskej zbrojnice, vybudované futbalové ihrisko. V roku 1977 bol postavený most v dolnej časti Šiatorošu a moderný hraničný prechod Šiatorská Bukovinka-Somoskaújfalu s nepretržitou prevádzkou. V roku 1980 bol vybudovaný vodovod a v roku 1981 postavený most cez potok. Ale november 1989 znamenal koniec vlády komunistickej strany a v Československu sa začalo s demokratizačným procesom. V roku 1990 sa kameňolom stal majetkom podniku Novohradský priemysel kameňa, potom viackrát zmenil názov (napr. Priemysel kameňa), až tento lukratívny závod zanikol. Bola obnovená a rozšírená kaplnka, postavený nový dom smútku a bol zrekonštruovaný kultúrny dom na Bukovinke.