STS-51-L: Rozdiel medzi revíziami

{{5075%}}

Hlavným cieľom misie bolo vypustenie [[Tracking and Data Relay Satellite|komunikačnej družice TDRS-B]], ku ktorému malo dôjsť približne 6 hodín po štarte. Družica TDRS-B mala byť druhá zo skupiny družíc, ktoré mali zaisťovať lepošie spojenie nízkoletiacich družíc a teda aj raketoplánov so Zemou. Aby sa TDRS-B po vypustení z raketoplánu dostala na dostatočne vysokú, [[geosatcionárna dráha|geostacionárnu dráhu]], bola pripojená na raketový stupeň [[Inertial Upper Stage|IUS]] (Inertial Upper Stage).

Komunikačná družica ale nemala byť jediným nákladom vypusteným do [[vesmír]]u. V nákladovom priestore sa nachádzala taktiež astronomická družica Spartan/Halley, ktorú mal raketoplán na druhý deň letu vypustiť a počas piateho dňa letu zachytiť a uložiť späť do nákladového priestoru. Okrem toho mala posádka pozorovať a fotografovať [[Halleyova kométa|Halleyovu kométu]] a vykonať [[mikrogravitácia|mikrogravitačné]] experimenty v západoeurópskom laboratóriu [[Spacelab]]. V náplni letu boli aj experimenty, ktoré pripravili študenti vysokých škôl a univerzít z celých Spojených štátov. Návrat na [[Zem]] sa predpokladal na začiatku siedmeho dňa letu, 6 dní a 34 minút po štarte.

Príprava raketoplánu Challenger na misiu začala, ako obyčajne, v hangári [[Orbiter Processing Facility|OPF]] na [[Florida|Floride]]. Na Floridu sa [[družicový stupeň raketoplánu]] dostal prostredníctvom transportného [[lietadlo|lietadla]] [[Boeing]]-747SCA z [[Kalifornia|Kalifornie]], kde uskutočnil svoje posledné pristátie. V hangári do nákladového priestoru raketoplánu vložili laboratórium [[Spacelab]]-D1 a špeciálnu úchytnú konštrukciu na družicu TDRS-B. Na orbiteri boli vymenené jeho hlavné vzletové motory SSME (Space Shuttle Main Engines) aj manévrovacie motorčeky RCS (Reactive Control System). [[16. december|16. decembra]] [[1985]] bol Challenger premiestnený do montážnej haly [[Vehicle Assembly Building|VAB]]. Tam k orbiteru pripojili hlavnú palivovú nádrž [[Space Shuttle External Tank|ET]] a pomocné motory [[Space Shuttle Solid Rocket Booster|SRB]]. Z haly putovala štartovacia zostava na rampu [[štartovací komplex 39|39-B]]. Začiatkom januára do nákladového priestoru vložili družice TDRS-B a Spartan/Halley. Prvý dátum štartu bol stanovený na [[22. január]]a [[1986]].

K prvému odkladu štartu došlo z toho dôvodu, že predchádzajúca misia [[STS-61C61-C]] mala časový sklz. Štart Challengeru bol preložený na [[25. január]]a. V ten deň sa však nemohlo štartovať pre zlé [[počasie]] v mieste núdzového pristátia. Ďalší pokus o štart prebehol [[27. január]]a, avšak opäť došlo k odvolaniu štartu, tentoraz pre technickú závadu. Štart bol preložený o jeden deň na [[28. január]]a. Aj v tento deň došlo k odkladu, avšak iba dvojhodinovému. Príčinou bolo zlyhanie [[počítač]]a.

V ten deň bolo na [[Mys Canaveral|myse Canaveral]] veľmi chladné počasie. [[teplota|Teploty]] boli veľmi nízke, ráno namerali −4 °C, v noci až −17 °C. V takýchto podmienkach neboli motory nikdy ani skúšané. Teplotu vo vnútri motorov SRB odhadovali na −14 °C. Na rampe sa tvorila námraza a početné cencúle. Niektoré z nich boli dlhé až pol metra a musel ich odstrániť špeciálny tím. Kontrola pred štartom neukázala nijaké vážne závady. Niektorí pracovníci firmy [[Thiokol]] upozorňovali na to, že pokles teploty môže ovplyvniť pružnosť a spoľahlivosť [[teflonteflón]]ového tesnenia motorov SRB, ktoré malo zabrániť vytlačeniu [[tmel]]u zo spoja motora [[tlak]]om spálených [[plyn]]ov. Tmel sa nachádzal na spoji dvoch častí každého motora SRB, pretože motory sú na [[Kennedyho vesmírne stredisko]] dopravované po častiach a až v montážnej hale sa spájajú. Niektorí inžinieri proti štartu dokonca protestovali a upozorňovali, že mráz mohol poškodiťtoto tesnenie poškodiť. Z tohoto dôvodu sa pred štartom odohrala dvojhodinová [[tlačová konferencia]]. Tlak termínov bol však príliš silný. Kvôli odkladom predchádzajúcej misie sa posunul aj pevný termín štartu Challengera, ktorý bol sám napokon niekoľkokrát zemený. Ďalší raketoplán [[Columbia (raketoplán)|Columbia]] musel bezpodmienečne štartovať už [[6. marec|6. marca]], takže v tomto natesnanom programe boli ďalšie odklady veľmi nežiadúce. Riaditeľ NASA [[Jesse Moore]] prehlásil, že predstavitelia NASA aj ich dodávatelia považujú podmienky za prijateľné. Nikto z vedenia firmy Morton Thiokol navyše nemohol predložiť vedeniu NASA dosť presvedčivý argument o tom, že štart treba bezpodmienečne odložiť.

Napriek mimoriadne mrazivému počasiu teda raketoplán Challenger odštartoval na svoju poslednú cestu 28. januára [[1986]] o 11:38 miestneho času. Na pilotnej palube sedel vľavo vo veliteľskom kresle Francis Scobee, vpravo od neho pilot Michael Smith. Za ním v druhom rade sedel Ellison Onizuka, vľavo od neho (medzi pilotmi v druhom rade) bola Judith Resniková. Na obytnej palube boli ďalší traja astronauti: Uprostred Georgy Jarvis, po jeho pravej ruke Christa McAuliffeová a vľavo Ronald McNair.

V čase T-0 sa Challenger vzniesol k oblohe z odpaľovacej rampy 39-B. Týmto štartom sa začala v poradí 25. misia amerického raketoplánu a 10. let družicového stupňa Challenger. V okamihu štartu Resniková nadšene zakričala: "Skvelé!" Vzápätí sa pridal aj veliteľ Scobee: "Ideme na to!" Nikto na palube a ani v [[stredisko riadenia vesmírnych letov|riadiacom stredisku]] nemal ani najmenšie podozrenie, že by mohli mať vážne problémy.

* '''T + 67 sekúnd''': Smith (Scobeemuriadiacemu stredisku): "Áno, mám to tiež."

* '''T + 72,141 s''': Všetko nasvedčuje tomu, že plameň prepálil spodný záves pravého motora SRB. Prasklo tiež potrubie kvapalného kyslíka nádrže ET privádzajúce kyslík do motorov SSME. Challenger začal byť ťahaný so [[zrýchlenie|zrýchlením]] 0,227 G doprava. Jeho výška bola 14 kilometrov a rýchlosť 550 metrov za sekundu.

* '''T + 72,564 s''': Citlivý autopilot raketoplánu sa snažil nečakané pôsobenie síl napraviť vychýlením trysiek SSME na maximum. Zároveň klesal tlak na vstupe pohonných hmôt a v márnej snahe zastaviť jeho ďalší pokles sa otvárajúotvorili ventily[[ventil]]y záložného tlakovania.

* '''T + 73,137 s''': Špica motoru SRB sa zaborila do nádrže ET, ktorú okamžite roztrhla. Z nádrže začal unikať kvapalný [[vodík]] a [[kyslík]]. Prepážka medzi kyslíkovou a vodíkovou časťou nádrže ET sa preborila.

* '''T + 73,304 s''': Explodovala celá hlavná palivová nádrž obsahujúca 82 ton (podľa iného zdroja 85 ton) vodíka. Explózia zodpovedala sile výbuchu 160 až 200 tonám [[TNT]]. Orbiter však naďalej letel využívajúc posledné zvyšky paliva v potrubí a vysielal telemetrické údaje.

Asi 3 sekundy pred deštrukciou hlásil veliteľ Scobee: „Všetko v poriadku, ideme na plný plyn!“ Posledným zvukovým spojením s kabínou bol v čase T + 73 sekúnd výkrik pilota Smitha. Telemetria na všetkých 518 obrazovkách v [[Mission Control Center (Houston)|Mission Control Center]] sa zastavila a na monitoroch[[monitor]]och sa zjavilo písmeno "S" znamenajúce statický, nemenný stav. Videsení očití svedkovia videli, ako sa raketoplán premenil na ohnivú guľu, od ktorej sa postupne oddeľovali úlomky zanechávajúce za sebou prúdy spalín.

[[Obrázok:STS-51L riadiace stredisko.jpg|left|thumb|Situácia v riadiacom stredisku krátko po deštrukcii Challengera - na obrázku inžinier [[Jay Greene]].]]

Medzi davmi divákov a v riadiacom stredisku nastal zmätok. S deštrukciou raketoplánu nikto nepočítal a neboli vypracované nijaké núdzové scenáre pre takýto prípad. Technici pred obrazovkami v riadiacom stredisku dúfali, že sa Challenger vynorí z oblaku dymu a pokúsi sa o núdzové pristátie. Avšak od od Challengera neprichádzali nijaké telemetrické údaje a na kanáli zvukového spojenia panovalo ticho. Napriek tomu sa k miestam dopadu trosiek vydali záchranné oddiely na [[helikoptéra]]ch. V priebehu niekoľkých minút dali velitelia okolitých vojenských základní svoje lietadlá plne k dispozícii. Pripravené na vyplávanie boli aj niektoré lode pobrežnej stráže a tiež lode ''Liberty'' a ''Freedom'', ktoré pôvodne mali vyloviť motory SRB z mora po ich normálnom vyhorení. Všetky záchranné práce však museli počkať, kým dopadnú všetky trosky - niektoré boli vymrštené až do [[stratosféra|stratosféry]] a ich pád na zem trval až 56 minút. [[rádiostanica|Rádiostanice]] nepretržite monitorovali miesto predpokladaného dopadu trosiek, aby zaregistrovali prípadné núdzové volanie. Snaha množstva ľudí o záchranu posádky bola márna. Na rýchlo zvolanej tlačovej konferencii Jeese Moore vyhlásil: "Podľa predbežných správ, ktoré máme od záchranných oddielov vyslaných do miesta predpokladaného dopadu raketoplánu Challenger, nie sú žiadne náznaky toho, že by niekto z posádky prežil."

NASA okamžite zastavila lety všetkých raketoplánov na dva a pol roka. Podobné pozastavenie letov, tiež na dva pol roka nastalo po [[havária raketoplánu Columbia|havárii raketoplánu Columbia]]. [[6. marec|6. marca]] vymenoval prezident Reagan na miesto generálneho riaditeľa NASA dr. [[James C. Fletcher|Jamesa C.Fletchera]], ktorý už riadil v tejto funkcii NASA v rokoch [[1971]] až [[1977]]. [[2. apríl]]a bol na vlastnú žiadosť prepustený vedúci štartovacích príprav raketoplánov [[S. Reinartz]], pravdepodobne z dôvodu havárie raketoplánu Challenger. Pred vyšetrovacou komisiou priznal, že vedel o odmietavom stanovisku technikov firmy Morton Thiocol ku štartu za nízkych teplôt, ale neinformoval o tom nadriadené zložky NASA.

Systém kozmického raketoplánu prekonal vyše 400 zmien, ďalších 105 zmien sa týkalo štartovacích komplexov a boli sprísnené bezpečnostné opatrenia na prípravu a prevádzku raketoplánov. Pomocné motory SRB, ktoré boli príčinou nehody, prešli 155-timi zmenami. Najvýraznejšou z nich bolo to, že medzi segmentami motoru sa namiesto dvoch tesniacich krúžkov začali používať tri. Objavili sa aj návrhy na úplne novú konštrukciu motorov, či dokonca na úplne nové pomocné motory, ale z finančných dôvodov boli tieto návrhy zamietnuté a ostalo sa pri motoroch SRB. Došlo k tiež ďalším opatreniam, ktoré sa nehody priamo netýkali: Išlo napríklad o používanie ľahkých oranžových skafandrov pre posádku počas štartu, alebo návrat k pôvodnému značeniu letov raketoplánov jednoduchým číslom, ktoré označuje poradie, v akom sú misie schválené. Raketoplány získali bočný núdzový východ, astronauti boli vybavení padákmi a bola vyvinutá nová záchranná pomôcka - teleskopická tyč. [[15. august]]a [[1986]] bola schválená stavba náhrady za zničený Challenger - nový orbiter [[Endeavour (raketoplán)|Endeavour]]. Prvým letom, ktorý nasledoval po tragédii bol let raketoplánu [[Discovery (raketoplán)|Discovery]] [[STS-26]], ktorý odštartoval [[29. september|29. septembra]] [[1988]].