Nebeská mechanika: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
rozšírenie podľa cs |
rozšírenie podľa cs |
||
Riadok 3:
Najednoduchšou úlohou, ktorú nebeská mechanika rieši, je tzv. [[problém dvoch telies]], ktorý má analytické riešenie, vedúce k zisteniu, že pohyb telies okolo hmotného stredu (ťažiska) sústavy prebieha po [[kuželosečka|kuželosečke]]. Tento problém, obmedzujúci sa iba na dve guľově symetrické hmotné [[teleso|telesá]], ktorá môžeme z kinematického hľadiska nahradiť [[hmotný bod|hmotnými bodmi]], je v skutočnosti abstrakciou a nikde vo vesmíre neexistuje. Problém ''n'' telies, ktorý je reálny, nemá s výnimkou niektorých špeciálnych prípadov analytické riešenie a musí byť riešený metódami [[numerická matematika|numerickej matematiky]]; plné rozvinutie týchto metód umožnil až nástup [[počítač|počítačov]].
==História==
Prvopočiatky nebeskej mechaniky je možné položiť už do mladšej doby kamennej, keď boli postavené prvé megalitické stavby (napr. [[Stonehenge]] v južnom [[Anglicko|Anglicku]]), slúžiace zrejme na sledovanie pohybu [[Mesiac (Zeme)|Mesiaca]] a na predpovedanie [[zatmenie Mesiaca|zatmení Mesiaca]] a [[zatmenie Slnka|Slnka]]. Tiež starí Egypťania využívali astronomické pozorovania na predpovedanie [[Níl|nílskych záplav]].
Prvé pokusy o teoretické zvládnutie popisu pohybu [[Slnko|Slnka]] a [[planéta|planét]] nachádzame v [[antika|antickom]] [[Staroveké Grécko|Grécku]]. Grécki filozofi, najmä [[Platón]], vedení snahou o čo najväčšiu harmóniu vo Vesmíre, sa snažili popísat pohyb nebeských telies pomocou rovnomerného [[kruhový pohyb|kruhového pohybu]] s tým, že stredom Vesmíru je Zem. Do maximálnej dokonalosti doviedol túto predstavu [[Ptolemaios]]. [[Ptolemaiova sústava]] sa stala takmer na dve tisícročia jedinou všeobecne prijímanou teóriou nebeskej mechaniky.
Ešte pred ním však na základe štúdia zatmenia Mesiaca a Slnka a ďalších empirických pozorovaní [[Alexandria|alexandrijsky]] filozof [[Aristarchos zo Samu]] dospel k názoru, že Slnko je oveľa väčšie ako Zem. Preto došiel k logickému záveru, že stredom Vesmíru musí byť Slnko a jeho denný pohyb po oblohe vysvetlil rotáciou Zeme okolo osi. Tento [[heliocentrizmus|heliocentrický]] názor však upadol do zabudnutia a v podstate ho vzkriesil až koncom 15. storočia [[Mikuláš Kopernik]] svojou heliocentrickou sústavou. Kompromisné riešenie, v ktorom okolo Zeme obiehal Mesiac a Slnko a okolo Slnka ostatné planéty, navrhol [[Tycho Brahe]], pôsobiaci aj v [[Praha|Prahe]]. Jeho, na tú dobu veľmi presné pozorovania pohybu planét umožnili ďalšiemu astronómovi pôsobiacemu na dvore [[Rudolf II.|Rudolfa II.]], [[Johannes Kepler|Johannesovi Keplerovi]], odvodiť tri po ňom pomenované základné [[Keplerove zákony|zákony pohybu planét]]. Jeho hlavným prínosom bolo vyvrátenie Platónovho názoru, že nebeské telesá sa môžu pohybovať iba po [[kružnica|kružniciach]].
Významnou podporou heliocentrického názoru bol [[Galileo Galilei|Galileov]] objav [[Galileove mesiace|štyroch veľkých mesiacov]] planéty [[Jupiter (planéta)|Jupiter]] v roku [[1610]]; tie predstavovali [[Slnečná sústava|Slnečnú sústavu]] v malom. Ďalšie experimenty, týkajúce sa [[voľný pád|voľného pádu]] a zotrvačnosti telies, ktoré uskutočnil tiež Galileo Galilei, dali dostatočný materiál [[Isaac Newton|Newtonovi]], ktorý tak mohol formulovať svoje [[Newtonove pohybové zákony|tri pohybové zákony]] a [[Newtonov gravitačný zákon|zákon všeobecnej gravitácie]]. Ich aplikácia v nebeskej mechanike ukázala, že hnacou silou pohybu planét je [[gravitácia]]. Pritom popis pohybu je v [[heliocentrický systém|heliocentrickom systéme]] jednoduchší, ako v [[geocentrický systém|geocentrickom systéme]]. Zásadným dôkazom správnosti Newtonových základov nebeskej mechaniky bola [[Edmund Halley|Halleyova]] predpoveď návratu [[Halleyova kométa|kométy]], ktorá bola neskôr po ňom pomenovaná a [[Urbain Le Verrier|Leverrierova]] predpoveď existencie planéty [[Neptún (planéta)|Neptún]].
Začiatkom 20. storočia sa dostala klasická nebeská mechanika do krízy, pretože nedokázala zmysluplne vysvetliť zmienené stáčanie Merkúrovho perihélia. Tento problém bol vyriešený až [[všeobecná teória relativity|všeobecnou teóriou relativity]]. Napriek tomu možno metódy klasickej nebeskej mechaniky aj dnes používať na riešenie bežných úloh v dynamike telies slnečnej sústavy. V poslednej dobe sa však objavili odchýlky v dráhach [[kozmická sonda|kozmických sond]] [[Pioneer 10]] a [[Pioneer 11]], pre ktoré dodnes nemáme rozumné vysvetlenie.
{{astronomy-footer}}
| |||