Staroperzská ríša: Rozdiel medzi revíziami

Termín „Perzská ríša“ starí Peržania pre svoj štát nikdy nepoužívali. Za Achajmenovcov oficiálne pomenovanie ríše neexistovalo vôbec a perzskí vyslanci sa uchyľovali k opisom typu „zem patriaca kráľovi“, ako o tom svedčí sparťansko-perzská zmluva z rokov [[412 pred Kr.|412]]/[[411 pred Kr.|411]] pred Kr., dochovaná [[Thukydides|Thukydidom]]. Oficiálne označenie ríše nebolo vtedy nutné, pretože moc perzských vládcov nemala na Prednom východe ani v Stredomorí konkurenta.

 

Stará perzská ríša vytvorená výbojmi [[Kýros II. Veľký|Kýra Veľkého]] ([[559 pred Kr.|559]]–[[530 pred Kr.|530]] pred Kr.) a jeho syna [[Kambýses II.|Kambýsa]] ([[530 pred Kr.|530]]–[[522 pred Kr.|522]]) je tradične považovaná za [[štát]] završujúci včasné obdobie vývoja politickej organizácie na Prednom východe. Na mieste [[Médska ríša|médskej]], [[Lýdska ríša|lýdskej]], [[Babylon|babylonskej]] a [[Egypt|egyptskej]] ríše sa objavil jeden mocný celok, zlučujúci v sebe celý rad odlišných tradícií, etnických jednotiek, náboženských obyčajov. V roku [[486 pred Kr.|486]], keď umieral tretí achajmenovský panovník [[Dareios I.]], patrila k ríši časť [[Balkán]]u a Strednej Ázie, celá [[Malá Ázia]], [[Sýria]], [[Palestína]], [[Egypt]] a [[Mezopotámia]] a aj iránske kraje až k hraniciam [[India|Indie]]. Tento rozľahlý štát bol od konca [[6. storočie pred Kr.|6. storočia]] rozdelený na územné jednotky spravované miestodržiteľmi (tzv. [[Satrapia|satrapmi]]), ktorí si vydržiavali vlastný dvor a zodpovedali sa iba kráľovi. Na niektorých miestach ponechali Peržania moc v rukách lokálnych dynastií, takže o jednote správy nemôže byť ani reči.

 

Mince, ktoré podľa lýdskeho vzoru zaviedol už Dareios I., slúžili na vyplácanie gréckych žoldnierov a korumpovanie čelných predstaviteľov gréckych mestských štátov, s ktorými bola ríša od deväťdesiatych rokov 5. storočia prakticky neustále vo vojnovom stave. Razili sa ako mince zlaté (tzv. [[Dareikos|dareiky]]), tak aj strieborné (Grékmi nazývané „sigloi“). Perzská armáda bola veľmi heterogénnym telesom, ktorého mobilizácia v prípade vojny trvala veľmi dlhú dobu – často aj niekolľko rokov. Slúžili v nej všetky národy obývajúce ríšu, podľa toho, v akom druhu zbraní vynikalyi ([[Feničania]] boli napr. vyhlásenými námorníkmi). Jadro vojska tvorilo 10 000 urodzených bojovníkov, ktorí boli v dobách vojny neustále doplňovaní nováčikmi, takže ich počet zostával konštantný (odtiaľ názov [[nesmrteľní]]). Okrem toho existovala aj tradičná [[pechota]], jazda na koňoch, jazda na ťavách a vojnové vozy. Počet perzského vojska možno len ťažko odhadnúť, isto však nedosahoval miliónových čísel, ako tvrdí vo svojich spisoch [[Herodotos]] a [[Ktesias]].

 

Na regionálnej úrovni ponechával štát svojim poddaným veľkú autonómiu a dokonca podporoval miestne náboženské [[kult]]y. To sa však mohlo zmeniť, ak v danej oblasti došlo k nepokojom či vzbure proti centrálnej vláde – v takom prípade boli spravidla zničené aj lokálne kultové miesta. O hĺbke náboženského cítenia achajmenovských vladárov sa dá iba špekulovať, odvolávky na [[Ahuramazda|Ahuramazdu]] a „iných [[Boh|bohov]]“ iba naznačujú, že ich [[mazdaizmus]] bol skôr [[Polyteizmus|polyteistického]] charakteru.